ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bola nedeľa. Pravda, vo veľmeste svätia deň nedeľný celkom ináčej ako na vidieku. Keď sa v dielňach aj nepracuje, preto sa chrámy božie nenaplňujú. Dni sviatočné sú dni pôžitkov nie duševných, ale telesných. Kamkoľvek sa obrátiš, vidíš ľud vo sviatočnom odeve, hľadajúci zábavy a rozkoše.

V Železnej ulici v dome pod číslom 15 v byte v prízemí napravo panovala tichosť, len tu i tu čosi zašuchotalo. Riadila a usporadovala v izbách Anuška Nemčíkových. Pravda, nebolo čo usporadovať, veď už tri, štyri dni bola sama doma, Hanesa, ako by ho zem bola prehltla, nebolo vidieť. No ona jednako, ako pečlivá hospodynka, každodenne riadila a sotierala prach. Veď to bolo jej povinnosťou a krem toho sa jej tým aj čas skorej minul.

„Dnes je nedeľa,“ riekla sama k sebe. „Mne je, pravda, všetko jedno, či sobota, či nedeľa, či pondelok, tu som v tomto byte sťa vtáča v klietke. Ó, Bože, doma, keď už mala prísť tá nedeľa, ako som sa tešila. Ale akože by aj nie? Keď sme v dome všetko usporiadaly, pojala ma dobrá moja matka sebou do chrámu, v ktorom ona tak nábožne spievala, tak vrúcne sa modlila. Ó, mať moja drahá! Keby to ja mohla, keby ja tak vedela. Dnes je nedeľa; tak ma čosi ťahá do toho chrámu božieho. Odkedy na potulujem tu v tomto meste, a sotva som ešte bola v kostole. Čo si mám počať? Či ho čakať s obedom, a či nie? Všetko jedno, keď príde, donesie sa mu obed z hostinca. Poručeno Pánu Bohu, pôjdem do toho chrámu božieho.“

Ako myslela, tak aj urobila. Obliekla sa jednoducho, ale vkusne, zatvorila byt, kľúče dala domovníkovi, a išla ulicou, až prišla na Kerepešskú cestu, popri Rochusi a maďarskom ľudovom divadle šla do slovenského evanjelického kostola. A prečože nie do maďarského? Veď keby sa v jej rodisku boly odbavovaly maďarské služby božie, istotne by sa na tých bola zúčastnila. Ach áno, ale nie s túžbou po Bohu, po uspokojenom svedomí, ale z módy a pýchy, teraz však jej duša túži po zelenej pastve božieho slova, po čerstvom prameni vôd živých.

Práve zaznelo pred oltárom: „Najsvätejší!“ To jedinké slovo už premklo jej vnútornosti. Celá minulosť sa jej predstavila, videla sa, ako stojí pri boku matky a hľadí na pána farára Tichého, nábožne pred oltárom božím kľačiaceho. Dojatá zaujala miesto; neprišlo jej na um hľadať prednosť, aby videná bola od obecenstva; ak na voľačo myslela, nuž to bolo to, aby mohla dobre počuť zvestované slovo božie. Po obecnom kyrie ozval sa organ a celé shromaždenie spievalo nábožným hlasom tú kajúcu pieseň:

Anuška nemohla ani spievať, lebo ju zalialy slzy; každé slovo sa jej dotklo, ako by ono bolo celou kázňou. „Ach iste — myslela — smutné je moje srdce, a to pre moje neprávosti! Pravda je, vzdychám vo dne i v noci.“ A predsa jej boly milé tieto slzy na posvätnom mieste, keď jej aj robilo výčitky každé slovo, s každou slzou odľahlo jej na srdci. Konečne vystúpil kazateľ na kanceľ a po krátkom vzdychu začal krásnu kázeň na tému: „Ježiš hriešnikov prijíma“. Ako to nemluvniatko, prirodzeným pudom hnané hľadí na svoju matku, tak hľadela ona na kazateľa. Tak sa jej zdalo, ako by poznal jej minulosť, jej skutky, jej city, jej celý vnútorný stav, ako by si len ju bol vzal za predmet v svojej kázni. A keď napomínal pri závierke, že je nikdy nie pozde robiť pokánie, že aj tá najposlednejšia duša môže vstúpiť do seba, lebo že Ježiš aj tú prijíma na milosť, tak ako aj kajúcemu na kríži lotrovi riekol: ešte dnes budeš so mnou v raji, — to bolo u nej slovo sladké, ktoré rozvlažilo kosti. Dávno, oj dávno necítila sa tak dobre. Veď aj ona môže ešte pokánie robiť, veď aj ju prijme Ježiš na milosť. Prvou jej snahou bude s Hanesom navždy sa rozlúčiť. Budem slúžiť a tak sa statočne živiť, a keď sa mi služba netrafí, chcem sťa nádenníčka robiť, alebo pôjdem šírym svetom, ale v Hanesových pazúroch nezostanem. Po celej ceste vždy viac a viac utužovala sa v tomto predsavzatí. Doma počala hneď usporadovať svoje veci, ako by sa mala hneď vysťahovať. Rozmýšľala o tom, čo urobiť, či odísť bez Hanesovho vedomia? „To by bolo znakom mojej slabosti a nestálosti.“ Rozhodla sa dočkať jeho príchod, smelo postaviť sa mu pred oči a dať mu na vedomie, že jeho otrokom nebude, že sa dosavádneho života zrieka a volí o vode a suchom chlebe žiť, ale čestne a poctivo. Čas sa jej rýchle míňal medzi takýmito myšlienkami, lebo veď aj u nej, ako u každého s istým úmyslom zaoberajúceho sa človeka, jedna myšlienka plodila druhú, táto tretiu a tak ďalej až do nekonečna. Vše zase sedela zadumaná, a keď pomyslela na svoje rodisko, na svoje terajšie položenie, na predpoludňajšie služby božie, zaperlily sa v jej očiach slzy, ktoré tiekly po jej bledých lícach. Umelec bol by mohol v nej vidieť model kajúcej Márie Magdaleny.

Ako tak sedela zadumaná, udrely stenové hodiny štvrtú a vtom zaklopal ktosi na dvere.

„Voľno!“ vyriekla takmer mimovoľne. Dvere sa roztvorily a vstúpil muž počestné oblečený, v najlepšom veku, urobiac svoju poklonu s príslušnou úctou a zdvorilosťou.

Anuška bola prekvapená, nijako nevedela si vysvetliť jeho príchod.

„Prosím za odpustenie, Bertuška, ak som nepríležitým, ale osmeľujem sa vstúpiť do tohoto bytu podľa danej mi úpravy.“

„Podľa danej úpravy,“ myslela ona, „ktože môže vedieť môj úmysel, že ja mienim hľadať službu?“

„Od koho prišla tá úprava, pán Filing?“

„Myslím, že od pána tohoto bytu, lebo ak sa nemýlim, býva tu pán Hanes?“

„Áno; a on vás požiadal na dnes a na túto hodinu?“

„On a nie iný.“

„Tak je vo veci omyl, lebo ho niet doma.“

„Keď je tomu aj tak, ctená Bertuška, mne je nie ľúto, že som prišiel, lebo, verte mi, že som si žiadal vás vidieť.“

„To mi síce pochlebuje, ale kto vie, či váš príchod nebude príčinou mrzutosti.“

„Ako to ráčite rozumieť?“

„Jednoducho tak, že pán Hanes má často moriaka a krem toho mienim sa s ním rozlúčiť.“

„To dobre mienite, lebo ja len to môžem povedať, že je nie hoden, aby ste v jeho byte čo len hodinu zostali.“

Vtom otvorily sa dvere a do izby vkročil Hanes, rozjašený, a nahnevane napadnul Anušku:

„Tak, panička? Keď je pán nie doma, prijímajú sa návštevy?“

Urazená na svojej cti, nevedela, akú dať odvetu, hnevom sa až chvela, až konečne riekla:

„Nie, pán Hanes, ja nesnujem nijaké známosti, ale bolo by vám hádam milé, keby ste sa ma mohli striasť týmto podozrením?“

„Ona nesnuje nijakých známostí! Pravda, lebo známosť je starodávna; ja blázon dal som sa za nosom vodiť.“

To už aj Jozefa pohlo, preto zamiešal sa do reči:

„Pane, prosím za dovolenie, ja túto osobu poznám, lebo v našom hostinci slúžila verne a spravodlivo, a za celý ten čas o nás nikto nič nevedel, ani nevie. Odtedy, čo opustila našu službu, vidím ju dnes prvý raz.“

„Pravda, tak je, ale to povedzte bláznovi; veď ozaj má rozum, aby tajila.“

„Ja nemám čo tajiť; ale vy, pán Hanes, máte hojnú mieru tajností.“

„Ty sa opovažuješ takto hovoriť? Či potrebujem svedectvá, či nie je dostatočným svedectvom, keď tu vo svojom vlastnom byte dopadnem panáka?“

Jozef by sa bol hrdloval s Hanesom, no zachoval chladnokrvnosť, upamätajúc ho, že prišiel na jeho vlastnú žiadosť, podľa dohovoru.

„To je najkrajšie, konečne ešte ja sám posielam Anuške a či Bertuške gavalierov. Toto je nie na vydržanie!“ S tým plesol dvermi a opustil byt, a veru bolo na čase, lebo v Jozefovi už tiež vrelo a skoro by bolo prekypelo.

Keď Hanes odišiel, Anuška žalostne plakala. Daromné bolo všetko tešenie, slzy boly najlepšou cestou, ktorou sa mohol žiaľ vzdialiť z jej srdca. No ten žiaľ nepochodil odtiaľ, že sa mala s Hanesom rozlúčiť, ale bolelo ju, že jej bez príčiny ubližoval ten, o ktorého vernosti pochybovať práve ona mala príčiny. Konečne Jozefovi pošťastilo sa prísť k slovu:

„Bertuška — už vás len tak budem menovať — nepripúšťajte si udalosť túto k srdcu, môžete skorej rada byť, že váš pomer k nemu prestane; verte, že celý výstup bol pripravený z vypočítavosti.“

„Tuším ja to, pán Filing; ale je to podlosť postupovať takým spôsobom.“

„Pravdu máte; lenže ja netuším, ale určite viem, že vás nechce mať. Oslovil ma, aby som si vás vzal za ženu, a sľúbil isté priaznivé výhody.“

„Aký starostlivý, ide ma vydávať, ako by som ja bola žiadostivá ísť za muža. Nasýtila som sa ja chlapských sľubov a mužskej vernosti.“

„Tak je; výčitky dajú sa robiť s jednej i s druhej strany, no pritom sú aj čestné a verné duše, a ako za takú pokladám ja vás, tak ani vy nemáte príčiny pochybovať o mojej statočnosti.“

„Odpusťte, pán Filing; ak som vás urazila, nemienila som to urobiť, ba opačne, o radu vás poprosiť, čo a ako mám si počať. Tu na nijaký prípad nechcem zostať; veď som sa krem toho predpoludním rozhodla opustiť tento byt a na Hanesa a podobné pomery nikdy viac ani nemyslieť.“

„Dobre; ak máte dôveru ku mne, ja vám aj radou aj pomocou môžem poslúžiť, a buďte ubezpečená, že z tej najšľachetnejšej pohnútky, ešte aj v tom páde, keby moja nádej mala byť sklamaná. Idem zabezpečiť hospodu a vy usporiadajte si svoje veci, aby ste sa po mojom návrate razom mohli vysťahovať.“

Tak sa aj stalo, Jozef šiel a vyhľadal svojich priateľov, ktorí na jeho slovo sľúbili prijať ju do svojho bytu. Anuška medzitým, roniac slzy, ukladala svoje veci. Keď sa však slniečko už hodne blížilo k západu, vletel sťa šíp do izby Belo:

„Drahá sestra Anuška, čože je toto? Ty opúšťaš nášho dobrodinca, pána Hanesa? Kdeže pôjdeš? Čo si počneš?“

„Dobrodinca sem, dobrodinca tam, to ja sama najlepšie viem, akou láskou som mu zaviazaná; ale dosť na tom, ja nebudem ďalej jeho nástrojom.“

„A kdeže pôjdeš, čo si počneš?“

„Pôjdem hoci svetom, Boh ma iste neopustí, keď sa ho ja budem pridŕžať.“

Belo vidiac, že k ničomu nepríde, konečne oznámil sestre, že ho poslal Hanes s odkazom, aby sa upokojila, že ešte všetko bude dobre.

„Tým jeho večným ,všetko bude dobre‘ som už nasýtená, ja nepotrebujem jeho dobrotu.“

Vtom prišiel Jozef Filing aj s vozom. Keď Belo videl, že vysťahovanie deje sa vážne, riekol sestre, že by pánu Hanesovi bolo milé, keby nie razom opustila hospodu, no že jej ani v tom nebude robiť prekážky a splnomocňuje ju, aby svoje veci sobrala, ba že jej posiela aj peniaze, aby aspoň dočasne bola zaopatrená.

Filing odprevadil Anušku až na hospodu a potom šiel do hostinca „Pod tygrom“, aby pokračoval vo svojom obchode, v bráne zastavil ho Belo, doručil mu lístok a porúčajúc sa zmizol. Jozef vo svojej izbe otvoril list a čítal: „Pane, plán sa mi podaril; mne je Anuška v ceste, vy však môžete s ňou zabezpečiť svoju budúcnosť. V krátkom čase obdržíte sľúbený prenájom, pravda, pod istým záväzkom; o tomto však len ústne, lebo je to spojené s najväčšou tajnosťou. Tešte Anušku, aby si naše rozlúčenie nepripustila k srdcu. S Bohom!“

„To je prešibaná šelma,“ riekol Jozef sám v sebe, „musím sa mať na pozore, aby ma nelapil do svojej diabolskej sieti.“