Zlatý fond > Diela > Slováci a sloboda


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Slováci a sloboda

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Dvorská, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Andrej Slodičák, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Boris Michelsz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

XI

Pekná je to vec, keď aj obecný človek, remeselník, roľník a priemyselník zúčastní sa vo verejnom živote a užíva svoje občianske práva. Mnohé veci by sa ináčej dialy, keby ľud na váhu položil svoje, prirodzeným, zdravým rozumom diktované slovo, pravda, nie opojený kortešským pekelným nápojom, nie zavedený z povetria chyteným sľubom, ale sebapovedome. Ale s druhej strany nie jedného roľníka a remeselníka priviedla hmotne i mravne na mizinu prepiatosť a nadmier veľká oduševnenosť. Potrebné a chvalitebné je, keď roľník a priemyselník číta knihy, noviny, aby vedel, čo sa vo svete a v krajine deje, ale keď pre knihy a časopisy mešká orbu, siatbu a žatvu, alebo priemyselník zanedbáva svoju dielňu a remeslo, vtedy hreší proti sebe a svojim domácim, hreší proti sebe, lebo neplní svoje povolanie. Ctíme a vážime si vzdelaného obuvníka, stolára a povrazníka, tým viac, keď nielen vie robiť výborné črievice, náradie a povrazy, ale aj vskutku pilne pracuje, tým seba a svojich poctive živí, a tak svedomite nažíva. Vzdelanosť a svedomitá práca sú najkrajšie ozdoby z potu tvári žijúceho občana.

Neuznával to Tomáš Nemčík, klobučník v B. Bol synom chudobných, ale kresťanského života rodičov, ktorí ho podľa svojej možnosti dali vychovať. Mladý Tomáš mal výborné dary ducha, takže učiteľ jeho rodičom odporúčal, aby ho dali do vyšších škôl vzdelať, to však nedopustila ich bieda. K tomu prišla náhla smrť oboch, takže on sotva dvanásťročný utratil otca i matku. Zaujal sa zaňho jeho krstný otec, klobučník, a vzal ho k sebe za učňa. Ostrovtipný chlapec vyučil sa dôkladne svojmu remeslu, ale mu vždy vrčalo v hlave, že on mal byť učeným mužom. Ako tovaryš zdržoval sa v Pešti a roku 1848 patril medzi prvších, ktorí vstúpili do služby honvédov. Tým bolo rozhodnuté nad jeho budúcnosťou, privlastnil si maďarskú reč a oduševnil sa za maďarské vlastenectvo. Po skončenom odboji usadil sa vo svojom rodisku B., a vždy snívalo sa mu o svobode z roku 1849. Rakúšanom bol úhlavným nepriateľom. Pojal si za manželku poctivú pannu Ažbetu Mudrákovú, dcéru tamojšieho meštana, podľa remesla blanára, osobu ústupnú, pokojamilovnú, slabosti, často pošetilosti svojho manžela trpezlivo znášajúcu. Splodili viac dietok, pri živote zostaly len dve, Anka a Belo. Pravda, otec, chcejúc dať výraz svojmu vlastenectvu, tamtú menoval Anuš lányom, tohoto Béla fiam. Postaral sa, aby si zavčasu privlastnili samospasiteľnú reč maďarskú, a tým sa honosil, kde len mohol. Anuška vyvinovala sa utešene, takže patrila medzi najkrajšie remeselnícke panny, škoda len, že zdedila povahu otcovu, ktorý sa vždy pokladal za vyššieho, prednejšieho ako jeho spoludruhovia. Svoje spolužiačky, ktoré nevedely maďarsky a jednoduchejší odev nosily, nechcela poznať, a do vyšších kruhov nemala prístup. Bola že radosť nad radosť, keď sa jej nejaký panák prihovoril, hneď sa robily nároky, hneď sa myslelo, že pytač hotový.

Čo sa otcovi nepodarilo, to žičil svojmu synovi Belovi, a dal ho do školy. Nemôže sa povedať, že by nebol mal vlohy, ale chybovala pilnosť a vytrvalosť. Sdružil sa s dolnozemcami, o ktorých svet tvrdí, že vedú neviazaný život, pri čom, pravdaže, učenie trpí. Dosť na tom, že náš Tomáš Nemčík mal dosť starosti, keď dcéra potrebovala šaty a šperky a mladý pán Belo písal o peniaze. Mnoho, veľmi mnoho širákov musel odpredať, aby sa potrebné groše daly zaopatriť.

Pritom aj jemu smrdelo remeslo, a milerád čítaval noviny, no rozumie sa, že maďarské. Čože by úbohí Slováci vedeli? Slovenské časopisy zaoberajú sa vždy len tou národnosťou. Keď sa naskytla príležitosť zakladať spolky, zastávať čestné úrady, Tomáš Nemčík bol vždy naporúdzi a ochotne prijal všetko. Pravda, výsledok toho všetkého bol ten, že remeslo zaostávalo, a tak aj príjem bol skromný, výdavok však hojný. Mladý pán Bela, ktorému sa prinajmenej o slúžnovstve snívalo, zostal v záprdku a z milosti Hanesovej písaval za čas bezplatne, pozdejšie za biedny denný plat v bernom úrade. Medzi Nemčíkom a Hanesom započalo sa priateľstvo, keď tento sbieral tie osudné podpisy. Predtým Hanes o fúzatom klobučníkovi len posmešne hovorieval, videl v ňom len pochabého blázna. Nemčík zase pokladal Hanesa za podlý nástroj Nemcov; keď však vyrozumel, že je ctiteľ Košútov, keď svojimi vlastnými očima čítal reverz, že povstalci zakladajú spolok, v Uhorsku vládu z roku 1848 a 1849 do života uviesť chcú a že tohoto hýbadlom a náčelníkom je Hanes, zmenily sa jeho náhľady a stal sa mu oddaným telom i dušou. Lenže pán Hanes zočil aj Anušku.

„Do paroma,“ myslel si, „dievča ako ruža, tú ja musím odtrhnúť a k srdcu privinúť.“

Ako myslel, tak sa i stalo. Hanes Nemčíkových dom často navštevoval, pravda, pod zámienkou, že si chce s Tomášom pohovoriť o dôležitých vlasteneckých veciach. Vždy vedel niečo tajného oznámiť, Nemčíka v napnutosti držať a jemu i celému domu skvelú budúcnosť sľubovať. Na tom sa fúzatý klobučník neurážal, že Hanes okolo Anušky kokŕhal a často si v jeho prítomnosti dovolil devu objať a zo samého žartu i bozkať. Mlatka síce krútila hlavou a svojej nevôli i výrazu dala, ale Nemčík dupol nohou a vyšujtášoval niekoľko „teremtette“ a tým bol koniec, matka musela mlčať.

„Daj mi Bože,“ riekol Tomáš, „že si pán Hanes plný rozmaru tu i tu zažartuje s devou; ty hneď čerta maľuješ na stenu.“

„Dobre, muž môj,“ odvetila pečlivá matka, „zo žartu býva ozaj, a krčah zatiaľ púšťajú do studne, kým sa nerozbije.“

„Nuž a potom, disznó teremtette, či by naša Anuška nepristala ku boku ktorémukoľvek pánovi?“

„O tom ja nepochybujem; ale vieš, že panská láska na zajačom chvoste, a že je s pánmi nie dobre z jednej misy jesť.“

„Ale že čo? Ja pán, ty pán, kto bude svine pásť? Ty na všetko cez čierne sklo hľadíš. Nie je vraj ani čert taký čierny, ako ho maľujú.“

Matka, aby rozhovoru koniec urobila, zamĺkla, ale obava a nepokoj trval v jej srdci ustavične a to nie bez príčiny. Hanes často ako by náhodou práve v taký čas prišiel, keď Anuška sama bola doma. Ukázal sa byť prekvapeným, a pod zámienkou, že dočká Nemčíka, zostal v dome. Príhodná to príležitosť nadpriasť známosť. Anuška čítavala divadelné kusy, besiedky, romány, ktoré jej obstarával jej brat. Čo tam vyčítala, to všetko pokladala za rýdzu pravdu. Jej obrazotvornosť túžila po dobrodružstvách. Často si žiadala zamilovať sa proti vôli rodičovskej, s milencom utiecť a ďaleko za horami, za dolami žiť v jednoduchom domčeku sladké dni blaženého spojenia. Hanesovo dvorenie jej bolo vodou na mlyn. Doteraz akých že mladíkov poznala? Meštianskych synov, pracujúcich celé týždne, keď ju v deň nedeľný alebo sviatočný tu aj tu navštívili, ale aký že to bol rozhovor? O peknom alebo nepríhodnom počasí, či rada tancuje, či pôjde sem alebo tam, aké jarmočné by si žiadala? To všetko jej znelo ako sprosté, jalové, prázdne. Jej brat a jeho priatelia zase všetko na žart obracali, slušne alebo neslušne, trefne alebo nemotorne vtipkovali, — ale keď pán Hanes oslavoval večer, osvietený bledým svetlom strieborného mesiaca, keď panuje tichosť v prírode a zaľúbenci, vzdialení od hluku sveta, ruka v ruke mimovoľne blížia sa jeden ku druhému, ruky trasú sa a konečne vrelý bozk spečatí city srdca plného lásky — to pohlo Anuškou, to, čujúc tajný, sladký cit, ako tichý, ľúbezný prúd lial sa jej čuvami. Či div, že aj sama hľadala príležitosť, aby sa o tom v skutočnosti presvedčila? Hanes, vyprobovaný svodca, vyčítal jej to z očú a použil všetko, aby došiel cieľa.

V súsednom mestečku bol výročný trh. Tomáš Nemčík šiel na trh; ale povedzme si pravdu, jeho slabou stránkou bolo, že keď cítil pri sebe groše, takrečeno mimovoľne nazrel do šenku, a keď sa našli jemu rovní dobrodruhovia, rád pri poháriku politizoval a zabudnul na svoje širáky, na dom, na Anušku, na Belu, slovom na všetko. Práve preto, len čo Anuška vzrástla, táto alebo matka sprevádzala ho na jarmoky. Odtedy, ako Hanes zachodil do domu, nepokladali za slušné, aby sa na slečinku povýšená Anuška s otcom po jarmokoch túlala; zostávala teda doma. To Hanes dobre vedel a použil príhodnú príležitosť.

„Dobrý, sladký večer, Anuš!“ riekol, keď vkročil do izby.

„Ďakujem, pán Hanes; prosím, ale sa to hádam nepatrí robiť návštevu večer, a to keď som sama ako prst.“

„Čo, sama? Ó, nie, tu som aj ja, tu je aj vrelá láska môjho srdca, a tu je aj Hospodin svedkom toho, že za Anušku žijem a mriem.“

„Pekné to slová, pán Hanes, ale v mojich ňadrách vždy ozýva sa akýsi hlas: never mužovi, najmä pánovi.“

„Tak? A ty — dovoľ, že ťa tak oslovím a od teba podobné oslovenie žiadam — myslíš, že ja mám zlý úmysel? Že by som takým podlým mohol byť, takého anjela, ako si ty, nešťastným urobiť? Ó, nie, Anuška, tvoja obava uráža moje šľachetné city. Toto musíš napraviť, ale ako? Takto…“ a tu privinul devu k sebe a vrelo ju bozkal.

Nejdeme ďalej stopovať ich rozhovor, dosť na tom, že Anuška prestala robiť výčitky. Mesiačik utešene svietil cez oblok, a on bol svedkom všetkého. Neverte vy, meštianske panny, švihákom a panákom: ich slová sú medové, ale úmysly neslušné a následky trpké.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.