ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Viac ráz spomenuli sme Hanesa bez toho, aby sme ho boli láskavým čitateľom predstavili. Ľahká vec ho opísať: človek prostrednej postavy, tvárou i vlasom ryšavý, čelo nízke, oči malé a neistej farby, ktoré ustavične mihaly, nos končitý; husté ryšavé fúzy pokrývajú ústa, ktoré nepoznajú odpočinku, lebo naveky melú, často dve na tri, ale to sa Hanesovi nezazlieva. Tým ťažšie je vyobraziť jeho povahu, jeho vnútorného človeka, jeho minulosť. Každý ho pozná ako takého, ktorý všade bol a nikde neobstál. V mestečku B. s každým bol za dobre; nijaká schôdzka, ani jedna zábava nemohla byť bez neho. Všetkým panenkám dvoril, ale ani jedna to vážne nebrala, tým menej on sám. Chlapským spolkom sa vyhýbal, najmä kde sa rozpriadol vážnejší rozhovor. Niektorí to pripisovali obozretnosti, aby nezjavil svoje náhľady, iní však tvrdili, že je to svedectvo o jeho obmedzenosti, pretože všetkému rovnako rozumel, to jest nerozumel ničomu. Ako sa dostal do Fischerovho úradu, nikto nevedel, ani sám Fischer, ale že tam zastával veľmi podradnú rolu to je isté, lebo veď sotva vedel s papieru na papier vetu odpísať. Keď poverený bol niečím, Sielnický mu dával úpravu a hoci vo svojej ľahkomyseľnosti nikoho nešetril, naproti tomuto choval sa vždy s istou úctou.

Zpočiatku bol dotieravý a myslel, že v Sielnickom nájde sebe rovného dobrodruha, ale keď sa presvedčil o jeho solídnosti, kedykoľvek prišiel s ním do styku, choval sa aspoň na oko vážne. Pánu Fischerovi málo na tom záležalo, kto je a čo je Hanes, nech sa len úradné veci konaly správne a nech pri miestodržiteľstve boli spokojní. A keby sa Sielnický nebol zdráhal dať sa použiť za nástroj špehúnstva, nikdy by na Hanesa nebol ani pomyslel. Tomuto však bolo veľmi vítané, že si vyzískal priazeň svojho predstaveného. Nápadné bolo nie jednému v mestečku B., že pán Hanes niektoré domy začal často navštevovať a proti svojmu zvyku vtieral sa do chlapských kruhov, načúval, čo kto povie, a milerád zavádzal reči na politiku, no keď i sám s veľkým zápalom rečnil o smutnom stave vlasti, že vraj Nemci všetko na ruby obrátili, krajinu na mizinu priviedli, dane ohromne zväčšili a osemstoročnú správu a voľnosť znivočili, privykli i tejto zmene, veď nejednému to prišlo vhod, mnohý otvoril nielen ústa, ale aj srdce, a hromžil na smutný stav vecí. Pravda, vtedy Hanes mlčal, ale tým viac napínal uši.

Bol príjemný jarný deň, povedzme pravdu, 23. apríl. U Jazveckých vyzeralo živo, robily sa prípravy na meniny. Jazveckých dom bol príkladom skromného a jednoduchého života, ale Jura vydržiavalo sa odjakživa. Volaní i nevolaní hostia dostavili sa v hojnom počte. Tu vidíme miestneho farára Tichého, ktorý si vždy dobre premyslel, čo, kedy a pred kým povedať má, lekára Obratného aj s manželkou, ktorá svojho muža tak vycvičila, že nikomu neodporoval, ale každému dal za pravdu, pravotára Stískalu, tiež s manželkou, ktorý zas všemožne chcel pravoty množiť a všetkému odporoval. Ak voľakto tvrdil: toto je čierne, on aj proti svojmu presvedčeniu dokazoval, že je biele. Podobné bolo aj jeho politické presvedčenie, každej vláde bol odporníkom. Nechyboval ani mestský notár Literáty, podobne s milou polovičkou, ktorému nikto nemal za zlé, že úradoval pri všetkých vládnych premenách. No aj učiteľ Latiny použil príležitosť, aby vyslovil svoje blahoželanie. Pravda, že ten zlý jazyčný svet o ňom pošuškával, že sú mu podobné príležitosti veľmi vítané, najmä keď prišiel rad na štrnganie pohárikami. Milé mu boly dišputy, rád potmehúdsky podpaľoval, podriadenosť ťažko znášal a náramne závidel iným ľuďom šťastie a dobrobyt. Tu vidíme medzi inými aj Sielnického.

Panie zavedené boly do jednej a páni do druhej izby. Tamtie začaly rozhovor o domácich veciach, o bezbožnej služobnej čeliadke a onedlho prešly na miestne najnovšie udalosti. Konečne prišly na pretras jednotlivé osoby.

„Ale čuli,“ začala lekárova žena Obratná, „čo sa pošuškáva o pani Stískalovej?“

„Čo, prosím?“ zaznelo so všetkých strán ako by jednými ústami.

„Ja, pravda, nemôžem nič naisto tvrdiť, ale aj jej súseda stolárka povedala, že ten nový okresný podsudca často tam zachodí, a ani list na strome nepohne sa bez príčiny. Ja som to už dávno hovorila, že je ona koketka. Aj toť nedávno na bále vypínala sa sťa páva a s úsmevom klaňala sa každému mladému človeku; myslím, že by každá poctivá pani takou osobou mala opovrhovať, nie je hodná, aby bola poctená priateľstvom.“

„Veru majú pravdu!“ ozývalo sa so všetkých strán.

Vtom otvoria sa dvere a do izby vkročí pretriasaná Stískalova manželka. Prvá jej beží v ústrety Obratná, vybozkáva, privíta ju: „Ach, čiže som dávno nemala šťastie, nech sa ľúbi sem medzi nás, veď dobre vedia, že sme my najlepšie priateľky.“

Prítomné panie nasledujú dobrý príklad. A to isté sa opätovalo s druhou paňou, až konečne keď už všetky boly spolu, vzaly sa na pretras neprítomné.

A páni? Oj, tí si zvolili vážnejší predmet. Na prvom mieste spomínali priaznivé počasie, že siatie sľubuje hojnú úrodu.

„Je aj potrebná hojná úroda, aby ten úbohý ľud mohol platiť s roka na rok rastúce dane,“ poznamenal Hanes.

„A vy to môžte hovoriť ako člen berného úradu?“ hovoril pravotár Stískala.

„Prečo nie? Či azda cisársko-kráľovský úradník prestal byť vlastencom a priateľom ľudu?“

To bola voda na mlyn. Keď Hanes takto zabezpečil spoločnosť, že nebude zradcom, Sielnického znali sťa muža statočného, ktorý nedopustil sa nikdy podlosti, a okrem toho bolo všeobecne známo, že on slúžil pod odbojníckou vládou, čím vysvetľovalo sa i to, že nenapredoval v úradoch pri všetkej svojej výtečnosti. Rozhovor stával sa vždy živším; pravotár napádal pravotný poriadok, lebo že sa vo všetkom uvádzajú nemecké zákony, a schvaľoval Verböczyho kódex sťa vzor milých zmätkov, prirodzene, veď tu pravotári mohli koristiť sťa rybári v kalnej vode. Lekárnikovi sa neľúbila žandármeria, lebo do všetkého pchala nos. Len domáci pán ostro vystúpil: natískali nám, vraj, maďarčinu, a teraz Nemci to isté robia s nemčinou. Rozhovor trval až kým vstúpila do izby Božena, všetkých úctive pozdravila a dala na známosť, že je večera hotová. Rozumie sa, zvesť tá dobre znela.

„Nech sa páči! Nech sa páči!“ ozývalo sa so všetkých strán, ale nikto nechcel byť prvým, nechcel byť vodcom.

„Po staršom do mlyna,“ riekol ktosi, ale pán lekár sťa najstarší poznamenal: „ecclesia praecedit,“ a tým bolo rozhodnuté. Miestny farár Tichý viedol predok, za ním lekár Obratný a tak ďalej, až konečne boli všetci v hosťovskej, kde pani Jazvecká usádzala panie. Pousádzať tak, aby sa jedna alebo druhá necítila byť urazenou, je nie malá úloha pre hostiteľku.

Medzitým sa i pohárikami štrngalo a navlažené hrdlá vydávaly o oktávu vyšší hlas. Prvú zdravicu na domavého pána povedal pán pravotár, žiadajúc mu Matuzalemov vek spolu i s domácimi, aby ho vraj veselosť ducha a dobrá myseľ sprevádzala, pokiaľ jedna jediná vrana kvákať bude.

„Sláva! Nazdar! Nech žije!“ ozvalo sa so všetkých strán.

Len počiatok je ťažký, potom to už ide; táto pravda dokázala sa aj tu. Vtipná poznámka splodila druhú a tá tretiu, štvrtú, a tak ďalej, čo vždy zavdávalo príležitosť ku zdravkaniu a štrnganiu. Rozumie sa, pri dobrom rozmare otvorí sa aj srdce; tak to bolo aj tu, pán lekár Obratný sa sveril so svojimi myšlienkami, keď riekol: „Na zdar našej ubiedenej vlasti a na zdar verným slovenským junákom.“

Pán učiteľ Latiny použil príležitosť, aby dokázal, že jemu prislúcha započať piesne, začal teda mocným barytonom:

Táto a podobné piesne opätovaly sa viac ráz. Slovom šlo to veselo, takže aj pán farár Tichý pri všetkej svojej obozretnosti bral podiel na zábave podľa porekadla: keď prídeš medzi vrany, musíš kvákať ako ony.

Jediný Sielnický sprevádzal pozorným okom Hanesa, ktorý sa síce vo všetkom zúčastnil, ale s času na čas žmurkal očima, ako by si v pamäti opätoval, čo kto riekol; prezradzovalo to jeho často svraštené čelo.

Možno, že by zábava bola trvala do bieleho rána, ale pani Stískalovej zazdalo sa, že lekárova žena nešetrne pozrela na ňu, a to bolo dostatočnou príčinou urobiť počiatok k odchodu, takže sa vo chvíli sobraly panie, a rozumie sa aj páni, k nemalej mrzutosti Latinyho, ktorý žalostne hľadel na plné sklenice. Darmo, to už bola jeho slabosť, že čím viac zvlažoval svoje hrdlo, tým viac rástla v ňom nenásytná dúha, takže keď iní mali dosť, on vtedy ešte len žízniť začal.