Zlatý fond > Diela > Slováci a sloboda


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Slováci a sloboda

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Dvorská, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Andrej Slodičák, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Boris Michelsz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

XV

U Jazveckých šlo všetko po starom, starý pán fajčil, a to hodne tuho, — nenávidel cigary a cigarety, — ale fajku za fajkou napchával dobrým štítnickým, a keď mal spoločnosť, milerád politizoval, nie so zápalom a prepiatosťou, ale s dobromyseľnou chladnokrvnosťou. Vítanou mu bola krajine prinavrátená samospráva a samostatnosť, lebo veď bol priateľom politickej múdrej voľnosti, osvety a vzdelanosti, ale zásadou, a to podstatnou zásadou jeho politiky bolo: rovnoprávnosť všetkých národov v Uhorsku. Nie raz prizvukoval: „Čokoľvek budú hovoriť náčelníci krajinského snemu, toľko je isté, že bez rovnoprávnosti všetkých národov Uhorsko za čas môže síce živoriť, ale budúcnosti nemá. Na jednej strane nám hrozí Nemec, na druhej Rus, a nás nesvorných podelia ako Poliakov.“

Pani Jazvecká konala sťa pečlivá Marta svoje povinnosti. To už vieme, že jej bryndza bola povestná, a nie jeden cestujúci študent vyprával široko ďaleko, že lepšie bryndzové halušky ako u Jazveckých, nikdy a nikde nejedol. Ni div, lebo veď nebolo božieho dňa, aby u Jazveckých boly chybovaly bryndzové halušky na stole. Domáca pani a Božena tomu síce často odporovaly, ale starý pán neodstúpil od svojho.

„Dobre, muž môj,“ riekla pani Jazvecká, „tebe môžeme halušky pripraviť, ale nie každý ich ľúbi tak, ako ty.“

„Kto do môjho domu vkročí, prichodí alebo ako dobrý priateľ, a ako taký je spokojný s tým, čo máme, alebo príde z núdze, pretože inej hospody nemá, a tak musí byť spokojný s tým, čo sa mu dá.“

„Pravda, ale aj na Boženu má sa brať ohľad, aby cvičila sa v pripravovaní rozmanitých jedál a lahôdok; kto vie, do akých pomerov sa v živote dostane.“

A pani Jazvecká mala pravdu. Pekná vec, keď stredná trieda obyvateľstva dá vychovávať svoje dcéry v rečiach, vo vedách a v umeniach, len nech sa to nerobí na úkor domácnosti a hospodárenia. Pravda, že dobrý dojem urobí na človeka, keď krásna panna tohoto stavu sedí pri piane a útlymi sťa sneh bielymi prstočkami vykúzľuje z neho súzvučné akordy, ale ešte milšie dotkne sa nás, keď vieme, že aj v dome a komore vlastnoručne udržuje súzvučný poriadok. Obdivujeme umelkyňu, ktorá kreslí alebo maľuje na plátne utešené obrazy, ale nie menej ju obdivujeme aj ako umelkyňu v kuchyni, keď varí chutné jedlo a pripravuje rozlične pečivo.

Umenie — v kuchyni, povie niekto, to sa tak vyníma ako perla v bahne, zlato v hrude. No jednako je kuchárstvo umením, lebo účinkuje na naše smysly. Ako sochy, budovy, obrazy, umelecké záhrady účinkujú na náš zrak, spev, hudba, rečnenie na náš sluch, tak chutné jedlá, lahôdky na našu chuť. Pravda, že estetika o tomto poslednom umení dosiaľ mlčí, jeho systém a zásadné pravidlá nezná, ale príde doba, kde aj ono bude vtelené do krásovedy, lebo nedá sa myslieť, že by tento smysel, ako aj voňanie a cítenie, nemaly istý systém, isté pravidlá.

A tak pani Jazvecká nepovedome mala pravdu, keď žiadala, aby sa Božena cvičila aj vo vyššom kuchárstve a krom halušiek aj inému v kuchyni rozumela, nie že by sa u nej hostinkárstvo so dňa na deň bolo vzmáhalo, ale preto, že cítila, že kuchárske umenie patrí neomylne do odvetvia ženskej vzdelanosti. Pretože však pani Jazvecká bola útlou manželkou, ktorá aj neobyčajné zvyky a náhľady svojho manžela trpezlive znášala, neodporovala mu obyčajne v ničom, aby tak nebol kalený pokoj šťastného manželstva. Dala teda i teraz všetkému pokoj a rozhovoru iný smer.

„Muž drahý, či vieš, čo ma nepokojí?“

„Som zvedavý, ty moja pečlivá Marta, čo to môže byť? Hádam ovce dávajú málo mlieka, alebo sa ti husi zle liahnu?“

„Pravda, že i to urobí v hospodárstve štrbinu, ale nateraz nepokojí ma cele niečo iného.“

„Dúfam, že predo mnou otvoríš svoje srdce?“

„Ach áno, veď ináčej by som bola mlčala. Tá naša Božena, starý môj, ma nepokojí.“

„Prečo? Začo? Veď je zdravá ako chren a dobrá ako deň. Pomáha ti vo všetkom, nerobí si nijaké nároky, čože ťa má nepokojiť?“

„Ale deva má aj inú úlohu. Ružu vraj trhajú, keď kvitne. Tu by bol čas, aby sme sa postarali o jej budúcnosť.“

„Akože sa budeme starať? Čo jej je súdené, to samo od seba príde.“

„Veď to už zčiastky prišlo. Nedávno dostala list od Sielnického, v ktorom jej otvorene píše, že ten najčistejší úmysel prechováva v srdci svojom: s ňou na večnosť sa spojiť a prosí ju, aby aj ona listovne dala výraz svojim citom.“

„Myslím, že nebude odporovať.“

„Isteže nie, tomu som ja už dávno vyrozumela; ale druhý háčik je tu; ona je naša jediná dcéra a Sielnický je tam ďaleko na dolnozemských rovinách. Či sa rozlúčime s ňou? Či sme ju preto vychovali, aby sme sa s ňou za živa rozlúčili? To ma, muž drahý, nepokoji, to.“

Slzy ronily sa jej z očú, perly to teskniaceho materinského srdca. Jazvecký premáhal sa, ale nemohol odolať, aby sa nezarosily aj jeho oči. Snažil sa prehovoriť a potešiť vernú svoju tovaryšku života, ale to nijako nešlo. Bol chlapského rázu človek a nie každá maličkosť sa ho dotkla, no teraz udrela žena na strunu, ktorá zatrasie srdcom rodičovským i v tej najotuženejšej hrudi.

Obaja sedeli ako nad rakvou drahého dieťaťa. Vtom vkročila do izby Božena a predesená hľadela hneď na matku, hneď na otca, konečne sa dôverne spýtala:

„Čo vám je, sladká matka, drahý otec?“

„Nič, Boženka ľúba,“ odvetila matka, „len tak zadumaní sedíme tu.“

Divným sa zdá, ale skúsenosť to predsa potvrdzuje, že v rozpakoch ženské skôr vedia ukryť svoje city a zovnútorne dať im iný smer, ako mužskí. Je to azda následok väčšej premenlivosti citov, takže príjemnosť a nepríjemnosť, radosť a žalosť pri ženských rýchlejšie dá jedna druhej miesto ako pri mužských, kde city jeden druhému váhavejšie ustupujú.

Pán Jazveckých napchal si do fajky, pripálil, a keď sa dym hodne kudlil, riekol Božene prosto srdečne: „O tvojej budúcnosti, milé dieťa, mali sme s matkou rozhovor.“

„A či tá tak smutnou má byť, že už vopred oplakávate môj osud?“

„To sám Hospodin vie, Boženka ľúba; ale nie táto bázeň dotkla sa nás bôľne, ale posledný list Sielnického, o ktorom si sa predo mnou zmienila.“

„A či by vám to bolo nemilé, keby som Sielnickému srdce i ruku sľúbila?“

„Uchovaj Hospodin. Ak ty privolíš, my proti tomu ani slovčíka nepovieme. Ale či vieš, kde je jeho bytovanie? Ďaleko, ďaleko! Ty pôjdeš s ním a my zostaneme na starosť opustení, osiralí.“

Tak sa na prvý pohľad zdalo, že tie posledné slová dojaly Boženu; ale láska nepozná prekážky, a keď ich zbadá, hneď hľadá spôsob odstrániť jich. Božena tiež hneď bola hotová s odvetou: „Či Sielnický musí neomylne na Dolniakoch úradovať? Či nemôže uchádzať sa o stanicu v našom meste alebo aspoň bližšie k nám na tomto vidieku?“

„Veru nie, milé dieťa,“ riekol otec.

„A prečo nie, otec?“

„To tá vyššia politika nedopustí, aby osvedčený Slovák úradoval na slovenskom vidieku.“

Božena uznala, že má otec pravdu. Zablyskla jej síce aj iná, k cieľu vedúca myšlienka, ale bola priútlou dcérou oproti svojim rodičom, než aby im ju bola vyjavila. Možno — myslela si sama v sebe — že príde čas, keď sám otec alebo matka za dobré uznajú uskutočniť ju — a preto mlčala. Rozhovor trval ešte hodnú chvíľu o jednom druhom. Božena vyznala pred otcom a matkou, že ona dávno chovala v srdci svojom lásku oproti Sielnickému a že už aj odvetu písala, v ktorej mu srdce i ruku sľúbila. Po jej odchode riekla starostlivá matka:

„Počul si, muž môj dobrý?“

„Počul, a nedivím sa tomu ani za mak. Sielnický je chlap hodný, hlava výborná, charakter mužský; akože by sa neľúbil nielen Božene, ale ktorejkoľvek najvyššieho stavu deve? Upokoj sa, starká moja, sám dobrý Hospodin nám iste ukáže cestu, ktorou prídeme k cieľu.“

Božena si sadla za stôl a značila do svojho denníka:

Dňa 20. mája 18…

Divný je ten osud ľudský, že najväčšiu radosť v zápätí prenasleduje žiaľ. Moja najväčšia túžba splnila sa, keď som získala lásku dávno vrele milovaného muža. Akou nevýslovnou blaženosťou chvie sa srdce moje! Teraz už viem, čo je to láska. A hľa, v tomto svojom raji radosti vidím drahých rodičov plakať; oni plačú, keď sa ja radujem, oni v srdci svojom cítia tesknotu a bolesť, keď ja pestujem kvet najkrajšej nádeje. Prečo? Preto, že ich opustím, že od nich budem vzdialená. Pravda, keď si pomyslím na tento obrat, aj ja vidím na svojom obzore čierne mrákavy. Dobrý otec! Drahá matka! Viem si predstaviť váš žiaľ, vaše starosti! A oni predsa neodporujú a odporovať nebudú, lebo veď za tým túži ich dieťa. Ó, my deti nevieme milovať rodičov tak, ako oni milujú nás. A či by sa tomu nedalo odpomôcť? Či by ten vrele milovaný Petor nemohol úradovať tu? Že vraj nie, lebo že Slovák nesmie Slovákom slúžiť! Či sa to srovnáva s pravdou? Či je to nie proti božiemu i prirodzenému zákonu?… Nuž ale moje márne mudrovanie nespomôže. Ja by som síce vedela jeden spôsob: Sielnický by sa mal raz navždy zrieknuť úradu, veď by sme my všetci z nášho skromného majetku vyžili. Toto som pravda svojim dobrým rodičom povedať nechcela, kto vie, či by mi to zle nevykladali, že si hádam už na svoje dedičné právo robím nároky. A potom čože by na to povedal Silnický? Či by mu jeho povaha dopustila oženiť sa a nemôcť zo svojho vyživiť domácnosť. Prečítala som dva tri razy jeho list, každá litierka prezradzuje vrelé, láskavé srdce. Či mu nebola v duchu pred očima Marína, a či vskutku oproti mne chová také city v ňadrách svojich? Či moja obrazotvornosť a slepá láska nevidí všetko radšej zväčšujúcim sklom?

Jedno mi je nápadné: že nepíše nič istého, kedy by naše spojenie mohlo byť uskutočnené, ale myslím, že v budúcom liste zmieni sa aj o tom. Ja mu všetko dôverne opíšem, najmä obavu svojich rodičov; veď myslím, že mi to on na zlú stránku vysvetľovať nebude, ba naopak, dôvera vzbudí dôveru, a on sa ešte dôkladnejšie presvedčí, že ho úprimne, z celého srdca milujem. Keby som tušiť mohla, že kedysi kto tieto moje značky do ruky dostane, iste by som zamlčala to, čo píšem: že ťažko čakám tú hodinu, kedy kňaz požehnať má náš sväzok slovami: „Čo Boh spojil, človek nerozlučuj.“ A či ozaj i on tak cíti? Daj Bože, aby tomu tak bolo!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.