Zlatý fond > Diela > Slováci a sloboda


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Slováci a sloboda

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Dvorská, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Andrej Slodičák, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Boris Michelsz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

XXII

Ako medzi sliepkami a kurencami slepačí pán sultán svojou mohutnosťou a výškou, tak vyniká medzi gemerskými vrchami Kohút. Neraz stalo sa, že kým nad Chyžným alebo nad Mokrou Lúkou strely sťa ohnivé hady lietaly, hromy sťa stocentové delá bily a dážď sa cícerkom v prívale lial, Kohút ohrievaly lúče slnka. Pod Kohútom na severozápadnej strane leží mestečko Revúca, ktorá mala byť kolískou slovenskej vedy a osvety, ale zahrmelo nad Kohútom, hromy bily a strely lietaly, Kohút zostal nepohnute stáť, ale kolíska vedy a osvety padla… Za časov našej povesti už blížila sa čierňava od Dunaja, ale pod Kohútom stála ešte aj škola a tešila sa tou blahou nádejou, že v jej prospech zriadená loteria jej jestvovanie na istý čas zabezpečí.

Keď vyjdeme z mestečka na juhovýchodnú stranu a prejdeme konopiská, ktoré majú svoj dejepisný význam, stojí pred nami úhľadný domec so svojou pamätnou mestskou pivnicou, Skalka menovanou. Predstavenstvo mestské držalo sa toho osvedčeného príslovia, že keď mám dobrej vody, nechám pivo stáť, a napijem sa výborného vína, a preto sa s roka na rok starala o to, aby nemusel sám Mojžiš palicou dva razy udrieť na skalku, a tak vyviesť tekutinu hen tam od Miškovca, nuž a potom sa len s pochvalou pripomenúť musí, že radní páni mestečka pokladali si za úradnú povinnosť Skalku tu i tu navštíviť a osobne presvedčiť sa o tom, či sa vínko v svojej bezkresťanskosti udržuje a vymeriava; nuž a akože sa o tom možno dôkladnejšie presvedčiť, ako keď človek svoj vlastný žalúdok sťa lučebný stroj použije. Pravda, že sa potom stane, že sa svet s človekom krúti, hlava sa k zemi kloní, nohy pohybovať zdráhajú sa. Nie div teda, že i radní páni pri podobných lučebných skúškach prišli do takého položenia, že nevedeli kam z konopí — a možno, že toto príslovie ztadiaľ pochodí, — no, ale pán mešťanosta postaral sa o to, aby mestská služobná čeľaď večierkom schodila konopiská a odprevadila dajedných pánov do ich príbytkov. Darmo je, kde je na tele múdra hlava, tam sa aj jednotlivé údy pohybujú správne a všetko ide v najlepšom poriadku: — tak to bolo aj v Revúcej za oných blahých časov, keď banské účastiny donášaly zlato, striebro, a keď nad krčmou radného domu zďaleka bolo vidno nápis:

Bacchus jus dictat ab infra.

Na mestskom dome pripravovaly sa veľké veci, mestské zastupiteľstvo bolo pohromade, na pretras prišla otázka: či sa má z mestskej pokladnice aj nabudúce podporovať miestne gymnázium? Ale nátlakom podžupana, slúžneho a s náležitou pandúrskou podporou podľa nového obecného zákona zvolené a takrečeno natisnuté mestské zastupiteľstvo vytrelo celkom jednoducho platenie jedného učbára z mestského rozpočtu a osvedčilo sa, že vystupuje z radu patrónov. Druhý predmet rokovania bol, či sa krčmy majú dať do prenájmu a či ich má mesto samo spravovať a viesť? Že pri tejto príležitosti poniektorí ohniví rečníci aj radným pánom chrenu pod nos natreli, dá sa myslieť. Nuž a toto bolo dostatočnou príčinou, aby sa navštívila Skalka a tam pri pohárikoch pretriasaly otázky, keď radní páni v zasadnutí i tak mlčali sťa ryby. I sám pán mešťanosta Borkúty navštívil Skalku k vôli uvedeným pánom, a podľa slušnosti a poriadku aj tu zaujal predsedníctvo. Rozhovor bol živý; jeden radný pán hovoril dôrazne, nalievajúc do pohárikov:

„Nuž tak, to si od pána Koreňa, Brezinu, Hlaváča, Jelšavského vyprosíme, aby nám verejne špintali, že my na mestskom víne žijeme. Ostatne čo koho do toho, nám je správa sverená, a už aj písmo tvrdí, že mlátiacim volom ústa nezapchávajú.“

„Tak je,“ poznamenal jeden aj druhý.

„Prosím pána senátora,“ poznamenal mešťanosta, „nech ráčia len v jednotnom počte hovoriť.“

„Pravdu majú pán mešťanosta,“ odvetil iný, „lebo to každý sám o sebe povie.“

„Veď pán mešťanosta,“ vysvetľuje tretí, „tú poznámku o voloch rozumejú!“

„Pravdaže tú,“ riekol prvý, „veď aj ja tú rozumiem, a myslím, že senátor jeden taký ako druhý, a že vy, pán Kytka, ste tak senátorom, ako ja, keď sa aj Štrbkom menujem.“

Možno, že by tento predmet bol spôsobil nemilú hádku, keby do izby nebol vkročil nový hosť. Spolusúsediaci privítali ho srdečne a spravili mu miesto medzi sebou; len pán mešťanosta zostal ľahostajný, ba tak sa zdá, že by mu milšie bolo bývalo bez jeho prítomnosti.

„Vítajte, pán učbár!“

„Ďakujem úctive za priateľský pozdrav,“ znela odveta.

„Nech sa ľúbi medzi nás; veď sa dobrých vraj veľa zmestí.“

„Akože by nie, a najmä Slovákov, keď sú všetci jednej a dobrej mysli.“

„Na to aj ja mám svoju poznámku,“ hovoril fúzy si vykrúcajúc pán mešťanosta; „Slováci, pravda, ale maďarskí Slováci.“

„Fából vaskarika, domine spectabilis,“ odvetil učbár.

„Holub zostane holubom a vrana vranou, také mixtum compositum ani prírodopis ani chemia nepozná, je to dákasi obluda.“

„Áno, obludy vy vychovávate v tej vašej škole, slovenské obludy, ktoré v našej maďarskej krajine nesvornosť roztrusovať budú. Či by nebolo lepšie cvičiť mládež v diplomatickej reči? Veru áno, ale niektorí premrštenci vždy akýsi slovenský národ spomínajú.“

„Domine spectabilis, prosil by som úctive dať rozhovoru druhý smer a delikátnu otázku nepretriasať.“

„Ba práve pretriasať, a tomu národnému buričstvu urobiť koniec.“

„Ak ráčite rozkázať, stojím k službám, ale osvedčujem sa, že svoj drahý slovenský národ do poslednej kvapky krvi budem brániť.“

Mešťanosta dobre vedel, že má pred sebou človeka, ktorý sa nedá mechúrom vystrašiť, a že keď on pôjde do živého, aj jeho odporca do podobného zareže, a preto začal sníženým hlasom, hovoriac:

„Pán profesor, nech ponímajú vec vážne; či ozaj má výhľad Slovač v Uhorsku, aby svoju politickú samostatnosť zabezpečila?“

„Prečo nie? Keď Švajčiarsko ako trojrečový štát tvorí celok a pritom každá národnosť zachová svoju individualitu, čo by sa to nemohlo stať aj v Uhorsku?“

„Nie, lebo sa celkom prirodzene deje, že veľká ryba prehltne menšiu; len nech vyznajú pravdu, im sa sníva o panslavizme, oni gravitujú k Rusku.“

„To nie! Že sa na Rusko ako na veľnárod a to súkmenný odvolávame, je celkom prirodzené.“

Borkútymu bolo dosť. Učbár to mienil odôvodniť a vysvetliť, ale nemohol sa dostať k slovu, lebo mešťanosta náruživo volal:

„Čuli všetci prítomní, čo pán profesor hovoril: že sa na Rusko odvolávajú ako na súkmenný veľnárod. Tak je, ako sa povráva a ako ja dávno tvrdím, že je revúcke slovenské gymnázium hniezdom najmohutnejšieho panslavizmu.“

„Prosím, spectabilis domine…!“

„Ale veď len pred chvíľkou vyznali, že sa na Rusko odvolávajú.“

„Áno, odvolávame tak, ako na príklad luteráni, kalvíni na celé kresťanstvo, na miliony katolíkov proti židom, mohamedánom, pohanom; ale z toho neplynie, že by ten luterán alebo kalvín chcel zaprieť vieru svojich otcov, alebo že by mienil opustiť svoju cirkev a vteliť sa do cirkvi inej.“

Borkúty sotva čul odvetu, lebo sa zamestnával svojimi vlastnými myšlienkami. Dvoje si zaumienil: najprv porobiť kroky, aby sa znemožnilo jestvovanie školy a potom sa mierniť v rozhovore, učbára polapiť v reči a prítomných získať na svoju stranu. Pretvaroval tedy chladnokrvnosť a dobromyseľnosť, keď nasledovne začal:

„Pán profesor, škoda, veľká škoda, že nenastúpia miernejšiu cestu. Nie je to dobre, nevedie to k blahu vlasti, keď sa rozosieva kúkol nesvornosti. Nik nechce druhému jazyk vyrvať, každý môže užívať v kruhu svojej domácnosti reč ktorú chce, ale keď je raz maďarčina úradnou rečou, prečo by sme ju neužívali ako predtým latinčinu nielen na sneme a v krajinských úradoch, ale aj v stolici a v obciach? Či si má každý hlupák nos do všetkého vopchať? Či nie je dosť, keď povolanejší rozhodujú v obecných veciach?“

„Áno,“ odvetil učbár, „v reči neznámej, to je toľko, ako v kalnej vode ryby lapať a tak ľudu oči zaslepiť. Neškodilo by ešte aj do účtov uviesť tajné číslice, aby tomu nikto nerozumel.“

Toto bol olej na oheň, to považoval mešťanosta ako osobnú urážku; ale nechcel dať výraz svojmu hnevu, lebo vraj koho sa týka, ten nech mlčí. Mlčal aj on, ale si myslel: „počkaj, to neostane bez pomsty.“

Radní páni prisviedčali zo zdvorilosti mešťanostovi, zo srdca učbárovi, no niektorých najviac to mrzelo, že sa hádka natoľko zostrila, že na poháre nikto ani nepomyslel. Pozerali vyzývavo jeden na druhého: čo tu? komu dať pravdu? Kto by mal smelosti preriecť slovo a dať rozhovoru iný smer? Konečne vstal pán Štrbka a vážnou tvárou začal asi takto:

„Vysokourodzený pán mešťanosta, vysokoučený pán učbár a ctení páni bratia! Pravda síce, no áno, pravda síce, náš pri mestečku dobre zaslúžilý pán mešťanosta dobre ráčil poznamenať, že sme odkázaní v tejto krajine žiť, ale v tom aj pánu učbárovi pravdu dám, že Slovák zostane Slovákom, ako že takým som aj ja sám. Myslím teda, že obaja majú jeden cieľ pred sebou, i keď rôznymi cestami idú k nemu. Tak myslím, že celej tu shromaždenej spoločnosti náhľad tlmočím, keď pripíjam na zdravie vysokourodzenému i vysokoučenému pánovi, éljen! nazdar!“

Éljen! nazdar! živili! ozývalo sa okolo stola, kým sa pohárami štrngalo; urobil to aj Borkúty, viac zo zvyku, ako s dobrým úmyslom. Bolo poznať, že sa necíti dobre; no rozčuleným zdal sa byť aj učbár, a tak to prostredkovanie mieru ostalo bez priaznivého výsledku, takže nastal všeobecný pohyb a konečné chystanie sa na odchod, ku nie malej radosti hen tam v bočnej izbe pri dobrom rozmare trvavšej mladej chase. Sotvaže radní páni i s pánom učbárom opustili miestnosť, už sa ozýval spev:

Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije, dokiaľ naše verné srdce za náš národ bije! žije, žije duch slovenský, bude žiť na veky: hrom a peklo! márne vaše proti nám sú vzteky!

Po speve ohromné hurá! sláva! nazdar! živili! Ozývalo sa miestnosťami Skalky, takže to čuť mohli aj domov vracajúci sa radní páni hen tam za konopiskami. Po speve skočil na stolec jeden šuhaj, mladík to bystrooký, driečnej postavy, a so zápalom vyzýval súdruhov, aby si mužne zastali po boku svojich učbárov a svojou okázalou oddanosťou im dodávali sily k boju za vec pravdivú. Iní narádzali k opatrnosti, vyzývali premôcť najprv seba, lebo vraj kto seba premáha, premáha svet. No zvíťazila nie obozretnosť, ale ohnivá myseľ, a ustálili sa na tom: učbárom O. a Z. zaspievať pod oblokom národné hymny, mešťanostovi však poslúžiť mačacinou.

Bolo to, ako si čitateľ už dávno domyslel, žiactvo gymnázia v Revúcej, ale sa azda pozastaví nad tým, že mlaď školská pod Skalkou sa tak temer rozpustile zabáva. Stalo sa to tak, že mali prázdniny, urobili tedy výlet na Kohút; na zpiatočnej ceste chceli použiť vhodnú príležitosť a posilniť sa, pookriať po namáhavej ceste pri poháriku miškovského. Tak sa stalo, že boli v bočnej chyži svedkami výstupu, ktorý odohral sa medzi radnými pánmi, a že sa tak rozhorlili za učbárov a proti mešťanostovi, kým by ináč celkom v duchu tichosti sa boli zo svojho výletu vrátili do mesta.

Pri veselom speve oduševňujúcich piesní šli spešne k mestu a zastali pod oblokom bytu profesora O. V izbe sa svietilo, prítomný bol aj učbár Š.; nesedeli ani pri kartách, ani pri víne, lebo mali na mysli vo dne v noci prácu za rozkvet ústavu. O všetko sa sami postarali, im bolo treba nielen vedu slovenskú takrečeno stvoriť, ale aj o telesné potreby žiactva sa postarať. Keď takto pri spoločnej porade sedeli, zavznel spev. Zaplesalo ich srdce, predsa však poznamenal Š.:

„Brat môj, teší ma, že je tá naša mládež taká oduševnená, ale vyznám pravdu, že ma dákasi obava nepokojí. Naši neprajníci to budú ponímať sťa vyzývanie.“

„Nech!“ odvetil O., „tak je dobre, mládež má byť za vec šľachetnú zaujatá celým srdcom; veď jednako časom svodný svet a ťažkosti života tú oduševnenosť hodne ochladia.“

Od bytu učbára O. šli žiaci k bytu učbára Z., ktorý pracoval vo svojom fyzikálnom a chemickom laboratoriu; bol on jedným z najohnivejších učbárov. Úcta žiactva ho dojala, poďakoval sa osobne.

Už aj pred domom učbára O. sbehlo sa ľudstvo a sprevádzalo žiakov nielen ku bytu učbára Z., ale aj ďalej. Možno si myslieť, akého hluku to narobilo v mestečku, keď sa rozniesla zvesť, akej potupy dostalo sa za podiel mešťanostovi. Učbár Š. mal nepokojnú noc; prisnilo sa mu, že vojsko obsadilo školu, uväznilo učbárov a žiactvo jednoducho rozpustilo. O. sa sám v sebe usmieval, ale predsa myslel, že — čo z toho bude. Jedine Z. mal dobrý večer a smial sa až z hlbín srdca. Obecenstvo samo tiež rozlične ponímalo vec; jedni hovorili: dobre to, tak mu treba; pravda, radní páni, aspoň niektorí, mysleli že je to urážkou pre celý magistrát, áno pre celé mestečko. A pán mešťanosta Borkúty? Ten práve mal úmysel ľahnúť si na odpočinok, ale razom mu prešly driemoty, keď začul mačacinu. Bol zvyklý vynajsť sa v akomkoľvek položení, ale teraz nebolo preňho rady. V prvom hneve chopil pušku, že ide strielať, ale mu napadlo, že môže usmrtiť nevinných, náhodou tam prítomných, a tak sa tohoto úmyslu zriekol. Pomyslel na učbára Z., že je to ním nastrojený posmech. „Ktokoľvek však je pôvodcom,“ riekol konečne sám v sebe, „ale prisahám Bohu, nebudem mať pokoja, kým to panslávske hniezdo do gruntu neznivočím. Veď uvidíme, či ja a či kto iný zvíťazí!“

Miesto toho, aby sa bol uložil do postele, sadnul si za písací stolík a napísal tri listy, jeden rovno na vládu, druhý stoličnému podžupanovi a tretí biskupovi, ako najhlavnejšiemu dozorcovi škôl.

Čo bolo v tých listoch, dá sa myslieť, keď do černidla vliata bola žlč najbesnejšieho hnevu a najprepiatejšej zášti.

To, že by jeho zpráva a od neho pošlé udavačstvo bolo vykopalo hrob revúckej škole, nemožno tvrdiť, ale že aj on patril do počtu hrobárov, to bolo a je na bielom dni.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.