ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď značili rok 1875 po Kristovom narodení a 15. deň mesiaca januára, bola krutá zima, čo dalo sa poznať aj bez teplomeru, lebo vržďal pod nohami sneh. Medzi mestečkom T. a B. vedie hradská cesta hneď hore, hneď dolu vrchom, hneď zase dolinou, za čas hustou horou, neskoršie pomedzi holé vrchy, len tu aj tam v úbočí zbadať stromy, i to pokryté hylom, sťaby bielymi čiapkami. Celý kraj bol pokrytý snehom, a tie rôje na ceste belely sa sťaby uložené strieborné koľajnice; kde sa miesty do nej natrúsilo málo sena zo sánok, tam sadly pipíšky a zdudlené zobkaly suché semiačka. K tomu gúľal sa snehom od severu suchý vietor, valil so sebou tu aj tam po oblohe černobiele oblaky, keď však prišiel do styku s tvárou, štípal sťaby ostrými ihlami. Zďaleka ozýval sa vetrom hnaný spev; nápev nebolo rozoznať, no pomaly blížil sa, takže bolo možno rozoznať nielen nápev, ale aj osnovu:

„No ešte jednu!“ volal ktosi detským hlasom, a hneď ozývalo sa:

„No tak, bratia, stúpajme, lebo máme ešte hodný kus cesty pred sebou, a tie kepene na nebi sa mi tiež neľúbia; môže nás pochytiť chumelica,“ rozprával bystrý černooký šuhaj, ktorý sťa vodca viedol predok.

„Ľahko tebe, Miško, hovoriť, keď máš sily, ale mne ťažko prichodí kráčať, začínam ustávať,“ odvetil najmenší zo spoludruhov, chlapec pekný na pohľad, lenže bolo na ňom poznať, že je slabého ústroja tela.

„Len sa zmužile drž, Danko, dodávaj si chuti a pribudne ti sily; či poznáš tú študentskú:

Keď dokončievali pieseň, boli práve na zákrute cesty, a tu sa im postavili pred oči dvaja valasi, chlapi sťa jedle rovní, vysokí, okolo drieku široký opasok so žltými prackami, krpce o nohy návlakami pripevnené, ktoré boly obvité až do pol kolien okolo nohavíc; tieto boly z vlneného bieleho súkna, podobne aj hunka; na hlave široký klobúk sťa mlynský kameň; hrdlo holé, len z košele visely biele tkanice, v ústach zapekačka a valaška pod pazuchou.

„Daj Boh šťastia!“ zareval jeden z nich.

„Pán Boh daj aj vám!“ odvetili šuhajci.

„Kto ste? Čo ste? Kde idete?“ volal ozrutným hlasom valach.

„Hoj, báťa drahý,“ odvetil Miško, „my sme študenti.“

„A ká nevoľa vás tu motá, veď už sviatky prešly?“

„Tak je, ale veľké veci staly sa v Martine.“

„Hádam ste čo poparatili a tak vás psím kúrom vypsíkali?“

„Neverte, báťa, ale Tatári napadli Martin a rozpustili školu; ideme domov.“

„Nuž tak? No dobre, ale nám zaspievajte jednu!“

Miško začal a druhí za ním:

„Stotisíc okovaných striel sa do vás, ale ste ju len zanôtili! Ďuro, vytiahni z opaska ten buťkoš, nech sa kompani občerstvia!“ Ďuro to vďačne urobil a rad radom ozývalo sa glg, glg, glg.

„Ďakujeme za lásku,“ riekol Miško v mene všetkých; Danko smutne hľadiac na valacha opýtal sa:

„Či je mesto ešte ďaleko?“

„Len choďte,“ odvetil valach.

„Ale nám povedzte!“

„Veď vám hovorím: choďte!“

Šuhajci, rozzlobení nad nevrlou odvetou, začali spešno stúpať.

„Hoho, kompani, akže takým krokom pôjdete, ste za hodinu v meste.“

„No vidíš ti ho,“ poznamenal Miško, „aký to vtipný syn prírody.“

Nápoj, keď aj v malej miere užitý, účinkoval, a šuhajci kráčali rezko; za istý čas išlo to aj s Dankom, ale i tu, ako obyčajne, nasledovala po rozčulení mdloba, no jednako stúpali sťa vycvičení vojaci, takže u niektorých išlo až do potu; no Danko začal zaostávať, a márne bolo Miškovo povzbudzovanie: „Chlapci, buďme veselí, ako mucha v kyseli.“

„Bračekovci,“ začal Danko, „ja ďalej nemôžem, ja si sadnem a oddýchnem.“

„Boh ťa chráň,“ hovorí Gusto; „si vyhriaty, zima je tuhá, k tomu ostrý vietor, preziabneš a zdrapíš čerta.“

„Všetko darmo,“ odvetil Danko; „nemôžem, ďalej nemôžem, nohy sa mi podlamujú, telo trasie, padnem vám na ceste.“

„Postojte!“ zavolal Miško, „tu sme všetci za jedného a jeden za všetkých, Danka neopustíme.“

„Ale akože mu pomôžeš,“ poznamenal Števo, „voza niet a ktože mu dá nohy?“

„Pozor!“ volal tamten, „spravíme poriadok. Ty Števo a Ondrej ponesiete všetku našu batožinu, ja a Gusto, — poď sem, kamarát, — chytíme Danka popod pazuchy a tak ho povedieme: raz, dva, raz, dva,“ a tak kráčali ďalej.

*

„Milosťpani, to je málo múky na halušky,“ povedala Judka pani Jazveckej.

„Ja myslím, že je dosť; veď len zať s dcérou a deťmi prídu k večeri.“

„Neverte, milosťpani, dostaneme moc a lačných hostí.“

„Z čoho tak súdiš, Judka?“

„Z čoho? I straka na dvore rapotala, i mačka sa umývala; ešte sa mi i v noci prisnilo.“

„To sú pletky, dieťa moje; ale nechže bude po tvojom,“ pridala múky, vajec aj soli.

Slniečko zapadlo a Sielnický prišiel, čo sa aspoň dva tri razy týždenne stávalo, s celou rodinou do Jazveckých. Bývalý to príjemné večierky, ktoré trávievali starí rodičia so svojimi dietkami a vnukmi, všetko ušľachtilé duše. No na tento čas patril ku rodine istý milý muž, ktorý našiel, odkedy bolo veľkorevúcke gymnázium zatvorené, u Jazveckých nie útulok, ale bratské prijatie. Aby sa mu čas rýchlejšie míňal, vzal si na starosť Sielnických Petra a Milenku, vyučoval ich, a dá sa predpokladať, že s mohutným úspechom. Veď starý pán — tak ho kedysi volávali jeho žiaci — vedel okúzliť mládež, jeho každé slovíčko pochodilo zo srdca a našlo v útlom srdci pôdu. Tento rodinný kruh bol dnes príjemne dojatý neočakávanými milými návštevami. Farár Tichý, ktorý dávno nebol urobil svoju poklonu, prišiel dnes na návštevu, notár Literáty mal Jazveckému čosi oznámiť, a hovoriac pravdu, najnovšia udalosť, rozpustenie martinskej školy, ponúkala upovedomelých národovcov k tomu, aby sa sišli, vyjavili navzájom svoju nevoľu a spolu sa potešili.

„Dictum factum, nemáme slovenskej školy,“ riekol Obratný.

„Už je to pravda,“ poznamenal Tichý, ktorý, vidiac spoľahlivý kruh, najmä však neprítomnosť Latinyho, voľnejšie dýchal a osmelil sa zazlieť pokračovanie vlády.

„Mne je to nie nápadné, že zatvorili aj martinskú školu. Keď sa aj zdalo, že Martinci obozretnejšie kráčali, ako Revúčania, je toto pokračovanie zásadou vlády, ktorej sa kŕčovite drží. Mimo toho zahraničná politika, najmä východná otázka, núti ich k tomu, aby sa mohli pred svetom chvastať vnútornou silou,“ hovoril Sielnický.

„Ale aké to bude mať následky?“ namieta Obratný.

„Aké následky?“ zamiešal sa starý Jazvecký, odfúknuc hustý kotúč dymu, „nuž ten, že i trýznitelia slovenského národa pominú sa sťa tento vyfúknutý dym.“

Kým páni takto besedovali, Božena pomáhala matke prichystať večeru, malý Petrík načúval bedlivo, čo rozprávajú páni, Milenka zas objímala koleno starého otca. Tu razom ozve sa v kuchyni rozhovor. Stará pani Jazvecká vybehla von, aby počula a videla, čo to znamená, a hneď ozval sa zvonku jej hlas: „No len poďte do teplej izby, viem, že ste lační a ustatí.“ Za jej chrbtom však volala Judka: „Milosťpani, či som nemala pravdu, že dostaneme veľa a lačných hosťov?“ Konečne roztvorily sa dvere a domová pani viedla dnu šarvancov, predstavujúc ich: „Tu ich máte, martinských vysťahovalcov.“ Všetci obhŕkli študentov a každý mal na jazyku akúsi otázku, ale práve preto strhla sa trma vrma, v ktorej sa nikto nevyznal. Šuhajom len tak horely tváre; ako by nie, keď uzimení vkročili do teplej izby.

Miško a Gusto držali Danka i teraz pevne, ale hneď i oznámili, že ochorel na ceste. „Sem ho, na pohovku,“ ozval sa Sielnický, „aspoň dočasne, kým mu posteľ pripravia.“

Malý Petrík predral sa tiež ku pohovke, súcitne hľadel na Danka a myslel: i ja budem slovenským študentom, i ja budem putovať; odbehol do kuchyne, v krátkom čase sa navrátil, nesúc v ruke šálku, a hovoril:

„Napite sa, to vás občerství; stará mama posiela vám trochu teplej kávy.“

Danko prijal s dobrosrdečným úsmevom dobrosrdečnosť chlapcovu, a vskutku zdalo sa mu, ako by bol okrial. Medzitým usadili aj Miška, Gusta, Števa a Ondreja, tešiac ich blízkou večerou. Potom nasledovalo vypytovanie, kto sú a čí sú?

„Tak ste vy, Danko, syn Maškovského?“

„Áno, na službu.“

„Prečo ste neostali v Martine, kým by sa pán otec bol postaral o príležitosť?“

„Myslel som, keď sa moji súdruhovia vybrali na cestu, že aj ja ju zvládzem prekonať.“ Takto Sielnický a Danko Maškovský. Lekár Obratný skúmal chlapca a hľadel mu do očú, položil prst na tepnu a tíško riekol Sielnickému:

„Rogo, ten chlapec môže povážlivo ochorieť; snadno upadne do hlavničky.“

Predpovedanie Obratného sa vskutku vyplnilo, chlapec nielenže ochorel, ale po dvojtýždňovej hlavničke presťahoval sa do lepšej vlasti, ta, kde niet národnej otázky, ale kde všetci jednomyseľne oslavujú Hospodina.

Pán farár Tichý vážne predkladal otázky súdruhom Dankovým, na ktoré smele a rozumne dával odvety zväčša Miško, syn chudobného remeselníka.

„Čo si už teraz počnete, aby ste mohli v školách pokračovať?“

„Ja som si umienil ísť do Rožňavy,“ riekol Miško.

„A či ste natoľko zbehlý v maďarčine, aby ste mohli štúdiá s prospechom zakončiť?“

„Úfam, že áno, lebo sme aj v Martine pestovali maďarčinu.“

„No, to je dobre.“

Vtom vyzývaly panie Jazvecká a Sielnická všetkých ku krátkej večeri. Miestni hostia sa ani nevyhovárali, lebo poznali pohostinnosť domu; Judka vysluhovala ochotne, lebo sa jej splnilo proroctvo. Halušky s bryndzou boly výborné, ale aj chutnaly, a najmä študentom; aj Danko sedel pri stole a malý Petrík pri ňom. Keď ich aj mnoho sedelo pri stole, nastala predsa tichosť, neodškriepiteľný to znak, že kuchárka nie darmo chystala jedlo. No ako na povel razom prestaly sa pohybovať všetky ruky, oči všetkých obrátily sa ku dverám, na ktoré ktosi mohutne zaklopal, a nečakajúc na „voľno“ aj hneď otvoril. Všeobecné prekvapenie; jeden riekol: „ach!“, druhý: „ach! ach!“, tretí: „ach! ach! ach!“; ale Judkin chichot z kuchyne prerážal všetko, ona hlasne volala: „Či som nepovedala, že budeme mať hostí?“ Všetko poskákalo od stola, aby vítalo príchodzieho, Danko skočil prvý a pobozkal mu ruku: veď to nebol nikto iný, ako Daňo Maškovský, obľúbený slovenský básnik.

„A ty si tu, syn môj? Ja idem pre teba do Martina a ty si už v ceste.“

„Dobre že ste prišli,“ riekla Jazvecká, „úbohý Danko veľmi, veľmi vystal.“

Otec hladí na syna a krúti hlavou, hovoriac: „Synku, tvoja tvár a tvoje oči sa mi neľúbia;“ Obratný prisviedčal, že je tak; ani jeden azda ešte netušil, že stane sa obeťou fanatizmu.

Keď sa páni poobjímali a zvítali, chcela pani Jazvecká a Božena urobiť zase predošlý poriadok, ale to nešlo tak ľahko, lebo Maškovský stískal jednému za druhým ešte vždy ruky, každému vedel niečo osobitného poznamenať, až konečne uznal aj sám, že by bolo na čase dať i tomu vnútornému človeku, čo by ho občerstvilo.

„Da capo al segno,“ riekol starý pán Jazvecký; „začnime znovu — sem tie halušky.“

Našiel prívržencov; najmä študenti, krem Danka, ktorý ľahol na pohovku a prepustil miesto otcovi, nedali sa dva razy ponúkať.

Keď už bolo dané telu to, čo žiadalo z pokrmu i nápoja, začal byť i rozhovor živší.

„Čo sa vám zdá, páni moji,“ začal Maškovský, „kam to privedie? Vo mne všetko kypí hnevom, keď myslím, na tú hroznú krivdu, ktorá sa nám sťa otrokom deje. To spravodlivý Boh trpieť nebude a nemôže!“

„Pomáhaj si sám, tak ti i Pánboh pomôže; komu sa nelení, tomu sa zelení; pečený holub nepadne nikomu do úst,“ odvetil učbár.

„Pravdu máte,“ prízvukoval Sielnický proti svojmu zvyku, a sťa vo vytržení pokračoval ďalej: „odpor plodí odpor, dosť sme trpeli a ešte trpíme, ale teraz už k činu. Vyznám, drahí bratia, že ja patril som do počtu tých miernych; ja som neschvaľoval výtržnosti, neodobroval prechvaty a zatracoval netaktičnosť našich pohlavárov; vždy som úfal, vždy som predpokladal, že spravodlivá vec dozrie, ako prirodzené ovocie, ale teraz vidím, že daromné boly moje nádeje, bezzákladné moje túžby, a prichodím k presvedčeniu, že len ráznosť, rozhodnosť, činnosť a húževnaté spoludržanie homogenných živlov vydobyje si platnosti, a preto: do boja! do duchovného boja! Privolajme neprajníkom našim: s vami a skrze vás, akže možno, bez vás a proti vám, akže musí byť! Najmä mládež nech sa strojí do statného boja, lebo my sa pominieme, ale bojište zanecháme vám! Kto je proti nám, keď je Boh s nami?“

„Amen!“ riekol Jazvecký. Všetko poskákalo a ako by na znamenie zavznelo z úst prítomných: