ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď prevzal Tisza kormidlo krajinskej vlády, bola štátna pokladnica vyčerpaná, deficit rástol ohromne s roka na rok, takže krajina nemala už ani úveru. Hlavným bodom jeho programu bolo zriadiť financie a vyrovnať štátny rozpočet. S napnutosťou čakalo obecenstvo, ako to pôjde, ako sa to začne. Nasledujúca udalosť nám jedno druhé vysvetlí.

Župa Z. mala dňa 15. apríla roku 1874 v B. B. mimoriadne zasadnutie stoličného výboru. Všeličo povrávalo sa nielen v meste, ale aj v celej stolici, že sa istotne stalo niečo vážneho a neobyčajného, keď má byť mimoriadne zasadnutie. Hlavný župan dva dni pred výborovým zasadnutím náhle odcestoval, iste nie preto, že bol dištriktuálnym inšpektorom evanjelických cirkví, ale aby sa nezdalo, že pokynutie k tomuto zasadnutiu pochodí od vysokej vlády.

Predsedal stoličný podžupan Zelenohorský. Stále stoličné povereníctvo urobilo návrh, aby stolica podala ministerstvu výučby reprezentáciu, ktorú by rozposlala aj ostatným pravomocnostiam, aby ju tieto podporovaly, — reprezentáciu, v ktorej sa navrhuje, aby ministerstvo zničilo gymnáziá: veľkorevúcke, turčianskosvätomartinské a kláštorské. Odôvodňoval návrh tento tým, že sa v týchže gymnáziách prevádza panslavistická agitácia a že sa tam vychovávajú nevlasteneckí občania.

Predseda dal návrh po kuse, hneď maďarsky, hneď zas slovensky čítať, posmešne poznamenal, že slovensky rozumieme všetci a pritom niesol hrdo vztýčenú hlavu, takže z jeho plchavej lebky zdala sa vykukávať tá poznámka: ajhľa! návrh bol i po slovensky čítaný, aby ho rozumeli i výborníci z roľníckeho stavu a vedeli, o čo ide, keď budú prisviedčať hlavami.

Oproti spomenutému návrhu pozdvihla slovo jedna jediná šľachetná, statočná duša, a to v osobe všeobecne cteného, vysokováženého muža, menom Turzo. On rečnieval vo výborových shromaždeniach obyčajne v reči slovenskej, no teraz hovoril v reči maďarskej a to zúmyselne, preto, aby pripravil svojim dôvodom voľnejší prístup, lebo vedel, že práve tým údom výboru, v ktorých chcel platnosť vydobyť svojim dôvodom, reč maďarská sladšie zneje. V svojej reči odrádzal od prijatia návrhu asi z týchto príčin: dôvody, ktorými sa tenže návrh podporuje, sú všetky nepravdivé, aspoň ešte dosiaľ nikým nikde nie dokázané. Ale keby i boly dokázané, i vtedy by pojednávanie tejto otázky neprišlo pred toto forum, ale pred kompetentný súd; samo v sebe však tá okolnosť, že ani jeden s menovanými gymnáziami v spojení stojací občan nebol ani nie je vo vyšetrovaní pre takéto crimen, môže za dostatočný dôvod slúžiť, že obviňovanie menovaných gymnázií je nepodstatné, bezzákladné. K takému kroku je politická pravomocnosť nie povolaná, lebo z menovaných gymnázií sú dve evanjelické, jedno katolícke, a tak všetky tri konfesionálne, stojacie pod vrchnou správou svojich cirkví, a politická pravomocnosť nemá práva miešať sa do otázok konfesionálnych. Aspoň evanjelická cirkev je proti tomu hájená zákonným článkom číslo 26 z roku 1791. Naposledy, ak by pohnútka, z ktorej menovaný návrh pochodí, bola aj čistá a cieľ bol dobre mienený, nie je ťažko predvídať, že ako pohnútka v blude svoj pôvod má, tak aj za týmto krokom nasledovať bude a musí protiva toho, čo sa dosiahnuť chce, lebo miesto pokoja, svornosti rozosiate bude semeno najväčšej rozhorčenosti. V závierke ešte podotknul, že, pravda, hrozí nebezpečenstvo našej vlasti, ale s celkom inej strany, a toto že sa podobným pokračovaním neodstráni.

Keby vo výbore bola prevládala tá šľachetná snaha, dôvody podvrátiť, pravdu na svetlo vyviesť, obecenstvo presvedčiť, bola by táto reč bývala tvrdým orechom na rozlúštenie, ale tu už bolo všetko pripravené a nastrojené a rokovalo sa len tak na oko. Jednako Turcsányi usiloval sa podvrátiť Turzove slová, keď hovoril asi takto:

„Čo je čierne na bielom, to je pravda, a tu v slovenských novinách,“ v ruke držal niekoľko čísel Svornosti, „je čierne na bielom, že sa v spomenutých gymnáziách prevádza panslavistická agitácia a mládež vychováva sa v nevlasteneckom duchu, a tak je to pravda. Čo sa toho zákona z roku 1791 a vôbec cirkevnej autonomie týka, osvedčujem sa, že oboje šetrím a vo vážnosti mám, ale nikdy neodstúpim od toho, že: salus reipublicae suprema lex esto; keď sa pod kepienkom autonomie snuje protištátna politika, pravomocnosti nielen môžu, ale aj majú sa zamiešať do toho.“ V podobnom smysle vyslovil sa aj Plachy a tým bolo rokovanie dokončené.

Predseda predložil otázku: či sa návrh stáleho stoličného povereníctva prijíma? Väčšina riekla „áno“, a slovenskí výborníci, neznajúci inú reč okrem slovenskej, tiež prisvedčili hlavami, a tak bol spomenutý návrh prijatý a spolu i výborové zasadnutie rozpustené. Každý šiel svojou cestou, aj roľnícki výborníci, ktorým podžupan Zelenohorský blahosklonne kýval hlavou na znak svojej úplnej spokojnosti. Keď páni sedliacki výborníci, zástupcovia z potu tvári žijúceho ľudu, opustili stoličný dom a boli medzi sebou sami bez svedkov, pojednávali veci ešte raz podľa svojho spôsobu. Slatinský rychtár začal: „Ozaj, čože to bolo pre tie slovenské školy?“

„Ja som tak vyrozumel,“ hovoril očovský podrychtár, „že akýsi pán Slávy, už neviem či ten, čo aj ministrom bol, búri v tých školách, možno, že za Košúta, lenže ho nechceli menovať, a preto sa majú školy zrušiť.“

„Ale,“ poznamenala istá ozrutná postava, vzor slovenských postáv a vskutku detviansky rychtár, „tak by bolo spravodlivejšie pána Slávyho vziať na otázku, alebo mu štrančok zavesiť na hrdlo, ale nie školy rúcať.“

„Lepšie to takto,“ odvetil očovský podrychtár, „lebo keďby s pánom Slávym skončili, mohol by zase druhý búriť, ale keď samy školy zrúcajú, nebude kde búriť. A potom vyznajme si pravdu, načo sú tie školy? Či nie je už veľa tých pánov, fiškálov, čertov, diablov, čo chudobu zdierajú; veď to všetko z nás žije.“

„Pravdu máte,“ dosvedčil slatinský rychtár; „mňa pán farár k sebe požiadal a riekol, aby som nehlasoval za zrušenie slovenských škôl, ale ja som bol už dal slovo veľkomožnému pánovi Zelenohorskému, že s ním budem hlasovať.“

„Čo to môže byť, že páni farári tak hromžia na toho pána podžupana? A už ja môžem vyznať, že nemám lepšieho pána; tomu môžem ďakovať, že som neprišiel na žobrácku palicu. Bol som odjakživa pri obci rychtárom, podrychtárom, pokladníkom, sirotským otcom, nakopilo sa rozličných účtov; ako sa stalo, neviem, lenže sa vraj porobily chyby, a môj celý majetok prišiel pod sekvestráciu. Tu som ja behal od pána k pánovi, od fiškála ku fiškálovi, tu plať aj tam plať, tu zanes aj tam zanes dar. Bohu prisahám, tie najkrajšie barance a syrce pobral čert a predsa som nemohol na čisto prísť. Konečne stal sa podžupanom pán Zelenohorský, šiel som k nemu a predniesol mu svoju biedu. Pozhovejte, rychtárko, riekol on, veď ja nazriem do veci. O niekoľko týždňov bolo všetko v poriadku, a to tak, že z Elkov vymotal i kuru i kuriatko, i Elky zostaly v celosti; nuž či nemám podľa jeho žiadosti hlasovať? Oj, veru áno!“

„Na moju hriešnu dušu, máte pravdu; aj môjho syna kto oslobodil od vojenskej služby? Jedine pán Zelenohorský, nech ho Pánboh živí! Ale som mu aj povďačný; veru by ani teraz nebol do mesta prišiel, keby to nebol žiadal pán veľkomožný.“

„By sto bohov!“ zareval Detvan, „čože je, veď som aj ja podobne. Moja nevesta mala niekoľko stoviek v sirotskom úrade a nedaj Bože ich ztade dostať. Naplatil som sa fiškálovi a len nič a nič. Náhodou prišiel k nám pán Zelenohorský, ja sa mu predstavím a prednesiem mu svoju žalobu. „Dobre, dobre,“ riekol pán veľkomožný, „veď vám ja to vyrovnám, len doneste od farára jej sobášny list.“ Tak sa aj stalo; so stovkami vo vačku šiel som k pánovi a povedal: „čo žiada vaša veľkomožnosť za ustávanie?“ Tu môj pán vytreštil oči a riekol: „Čo žiadam? Dôveru. A kto vám konal vašu vec?“ — „Fiškál N.“ — „A či ste mu platili?“ — „Vera Bože platil.“ — „A nič nevykonal?“ — „Ja prisámbohu nič.“ — „Veď je to váš človek, Slovák, národovec.“ — „Hja, päť mecí maku a koľko v každej meci makov, toľko okovaných tisíc sto striel sa do jeho slovenskej duše, veď tým národovstvom si biedny človek kašu neomastí.“ — „Vidíte, ľudkovia, takí sú to tí vaši slovenskí páni.“

„Čert a diabol jeden gábor,“ poznamenal Očovan; „never ani jednému, pán je pán, vrana vrane oko nevyklove, všetko to ide na našu kožu, len ty úbohý sedliak plať.“

„Veď je tak, ale aj sedliak má rozum,“ pokračoval slatinský rychtár, „aj my s tým hlasujeme, kto nám dobre urobil; môže veru pre mňa rečniť pán Turzo, keď som ja zaviazaný pánu Zelenohorskému.“

S tým bolo zasadnutie roľníckeho výboru skončené. A stoličné usnesenie? To sa predostrelo vláde a odpisy porozposielaly sa po celej krajine, od Oravy až po Báčku. Právomocnosti podporovaly návrh; tu aj tam vzniknul síce odpor, ale bez výsledku. Väčším dielom mysleli aj rozvažití ľudia, že je to posvätná voda, ktorá ani neškodí, ani neosoží. No nie tak mysleli vo vyšších smerodajných kruhoch, tam to bolo vodou na mlyn. Dalo sa to už aj z toho poznať, že hlavní župani nerobili odpor a s pochvalou prijímali prípis Z. stolice.

Či sa ozaj týmto začaly regulovať financie Uhorska?