ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

So Sielnickým som sa obznámil v Bratislave. Milá mi je to rozpomienka, ako vôbec každá na študentský život, a ešte by mi bola milšou, keby nám naši učitelia boli dali dajaký smer. Bol som poslucháčom bohoslovia, pravda z nutnosti, sťa jeden z najchudobnejších mladíkov, no náš učiteľ nevedel v nás vykresať zápal za túto vedu, ale svojím rozumkárstvom umoril ešte aj tú malú pietu cirkevnú, ktorú sme si priniesli z rodičovského domu. Čím ľahostajnejším som sa stal k vedám teologickým, tým s väčším zápalom a prepiatou oduševnenosťou navštevoval som krajinský snem. Viedol sa v ten čas boj liberálnych s konzervatívnymi. Výteční rečníci ohlášali sa za samostatnosť krajiny, rovnoprávnosť vierovyznania, odanenie zemanov a zrušenie urbáru. Ako jarný teplý tichý dážď pomáha útlym bylinkám k bujnému vzrastu, tak dozieraly vo mne pod vplyvom snemovných rečí city slobodomyseľné.

V krajinskej snemovni poznali sme sa so Sielnickým a v krátkom čase stali sme sa priateľmi, hoci je isté, že naše temperamenty boly a sú cele protivné. On bol melancholický, ja sangvinicko-cholerický. Málo rozprával, ale tým viac myslel. Nie ľahko prijal náhľady iných, no raz osvojené nezmenil. Mňa oduševnenie rozohnilo a bol by som hneď šiel do boja, on práve tak chladnokrvne poslúchal tie najiskrennejšie reči, ako keď sa čítaly štatistické datá alebo krajinský príjem a výdavok. Ba toto pokonné ho viac zaujímalo ako najohnivejšia debata proti Metternichovi. Často som ho napádal:

„Petor, ty si zosobnená hmota!“

„Podľa čoho tak myslíš?“

„Podľa čoho? Nuž podľa toho, že mladuškého Lónyaya s väčšou napnutosťou počúvaš, ako Klauzala alebo Beöthyho.“

„V tom máš pravdu. Obdivujem toho mladého človeka, že má obľúbenie v takých solídnych predmetoch.“

Petor Sielnický, hoci bol synom nie majetných rodičov, študoval práva, pravda nie v Pešti, ale v Prešove, a sťa jurát prišiel do Bratislavy s istým stoličným vyslancom ako pisár. Jeho chudoba, no i temperament, nedopúšťaly, aby sa priatelil so snemovou mládežou, a tak vítané mu bolo priateľstvo. Slobodné hodiny sme trávievali spolu v jarnom a letnom čase obyčajne prechádzkou medzi vrchami, a keď som ja v poetickom naladení obdivoval niekde s vŕšku krásne panoráma od Devína tečúceho Dunaju, on prezeral révy a robil svoje poznámky, že ešte raz toľko vína by mohly rodiť, keby takto alebo ináčej boly pestované.

„Pravdu máš, Petor,“ poznamenal som žartovne, „mohli by sme viac piť na zdar tejto milej, krásnej vlasti.“

„Nie to, bratku, ale ľud by sa stal zámožnejším a získal by aj štát hojnejším vývozom.“

V Bratislave viedly sa toho času tuhé boje nielen v snemovni, ale aj medzi mládežou; vrelo to na všetky strany. Maďarské národné povedomie, vzbudené zo sna, vzbudilo národné povedomie aj u Slovákov. Starý Palkovič, skľúčený duchom, nemal dostatočnej pružnosti viesť a oduševniť slovenskú mlaď; na čelo tejto postavil sa Štúr. Čírej maďarskej mládeže bola by bývala hŕstka, ale pridružilo sa k nej mnoho Slovákov a Nemcov. Nezatracujte, slovenskí bratia, od vás v tom čase odcudzenú krv.

Sedeli sme so Sielnickým v mestskom lesíku v tôni široko rozloženej lipy.

„Ty si rodom Slovák?“ pýtal sa ma Petor.

„Áno,“ odvetil som ja; „a zdá sa mi, že aj tvoja materinská reč je tá istá?“

„Tak je,“ odvetil on.

„Čo ti prišlo na um, že sa opytuješ?“

Môj priateľ mlčal, ako by ho vnútorný boj hatil vo vyjadrení jeho myšlienok a citov, až konečne zhlboka vzdychol a riekol:

„Divné je to, že my, Slováci, rozdvojení, tvoríme rôzne strany!“

„Tak je; ale kto za to môže, že ten čistý, vlastenecký zápal nezahrieva srdcia tamtých?“

„A ty tak súdiš o protivnej strane?“

„A či môžem ináč súdiť? Terajšia vláda v otroctve drží celú krajinu, šľachta bojuje proti tomu, nuž či sa my nemáme k nim pripojiť a ich snahy všemožne podporovať?“

„Dobre, ale to isté by sa mohlo stať, a to s väčším prospechom, keby pracovaly sjednotené sily.“

„Pravdu máš, ale kto môže za to, že oni gravitujú ku štátu, ktorý znivočil Poľsko a je reprezentantom absolutizmu?“

„A dá sa to skutkami dosvedčiť?“

„Čujem jedno aj druhé, pravda, istého nič tvrdiť nemôžem.“

„Počuj, bratku, moje politické vyznanie je toto: voľnosť predovšetkým. A to je, čo ma púta k takzvaným liberálnym na krajinskom sneme. Verím v Boha, že keď zvíťazí táto strana, nebude sa nikoho tázať, akej si národnosti, ale do rozkvetu privedie hmotný dobrobyt jednotlivcov i celej vlasti. Dôkazom toho je Košútov, domáci priemysel podporujúci spolok. Pri tomto dobrobyte napredovať bude osvietenosť a vzdelanosť všetkých národov našej milej vlasti.“

Mlčal som; vhod mi prišlo toto ospravedlnenie; jednak som sa hanbil, že som sa slepo vrhol do náručia odrodilstva, jednak ma priateľove slová upevnily v mojich náhľadoch. Boly takrečeno zásadou, heslom celého môjho, rozmanitým osudom zmietaného života. —

*

Istého dňa vkročil Petor do môjho bytu a začne:

„Vieš, čo nového?“

„Zviem, keď mi povieš.“

„Idem do Pešti.“

„Do paroma, a čo tam počneš?“

„Budem pracovať a pripravovať si budúcnosť.“

„Ale či máš na to prostriedky?“

„Ach, áno! K. založil ústredný výbor Védegyletu a ja som vymenovaný za koncipistu.“

„Bravo! Si šťastný človek, oboznámiš sa s najvýtečnejšími vlastencami, tvoja budúcnosť je zabezpečená. Nezabudni na mňa a odporuč ma za pisára.“

„Žartuješ.“

„Nie veru, vážne hovorím.“

Rozlúčili sme sa. Vyznám, tešilo ma, že dostal takú skvelú postať, no skrsla vo mne aj istá závisť, prečo mňa nepostretlo podobné šťastie.