ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Všetko to, čo sa bolo so Sielnickým a Marínou stalo, bolo vítané Hanesovi, väčšieho zadosťučinenia ani vo sne neočakával. Ale aj ináčej sa mu dobre vodilo. Obratný a Stískala boli síce prepustení s dôrazným napomenutím, aby druhý raz držali jazyk za zubami, ale udanie bolo pripísané Hanesovi na dobrú stránku, takže po Sielnického odchode zaujal on jeho miesto s povýšeným platom. K pánu Fischerovi mal kedykoľvek voľný prístup, lebo ich záujem bol spoločný. Ak padne vláda, padne aj ich úradná pečienka do popola, a tohoto bolo sa aj obávať, lebo počiatkom roku 1860 sa všeobecne myslelo, že stav vecí vezme obrat a kráľ Uhorsku v jednom druhom popustí. Pravda, že sa toho absolutistické úradníctvo bálo, sťa čert temianu, a náčelníci úradov ako na komando predostierali svoje náhľady, že nie je radno povoliť Uhorsku, lebo že odbojnícky duch ešte všade panuje a všetko je oduševnené za Košúta. Pán Fischer dostal tiež pokynutie, aby predostrel svoju zprávu a nakoľko možno nepriaznive vyslovil sa o stave veci. Dal teda zavolať k sebe Hanesa, aby mu oznámil, akú úlohu majú pred sebou. Tento urobil vážnu tvár a riekol:

„Veľkomožný pán, ráčte sa len spoľahnúť na svojho verného sluhu; naženieme košútistom strachu, že im prejde chuť tropiť povstalecké fígle.“

„Len múdre a opatrne, aby sme v hanbe neostali.“

„Neráčte sa báť; môžem ubezpečiť vašu veľkomožnosť, že ak čo zle vypáli, to všetko pôjde na môj účet, veľkomožnosť vaša bude zachránená.“

„Darmo je,“ myslel Fischer sám v sebe, „človek tento dá sa upotrebiť, je ducha podnikavého, nerojčí za ideálne zásady a má takt. Keď sa niektorý plán nepodarí, neuvaľuje vinu na predstavených, ale obetuje seba samého.“

Hanes však premýšľal o svojej úlohe a v krátkom čase bol s plánom hotový. Šiel do svojho bytu, vzal hárok papieru a začal písať takto: „My dolupodpísaní sa mocou tohoto podpisu zaväzujeme čestným slovom sťa prísahou, že s povstalcami, ktorí majú za účel zničiť terajšiu vládu a vládu uhorskú z roku 1848 a 1849 do života uviesť, spolupracovať chceme i budeme, a to v čas potreby aj zbrannou rukou. Sľubujeme tajnej povstaleckej správe vernosť, poslušnosť, poddanosť. Zaväzujeme sa k mlčanlivosti a k pomste nad možnými zradcami. Nech žije vlasť! Nech žije voľnosť! Nech žije Košút!“

Keď záhlavie bolo vystrojené, robil pokus sostaviť menoslov podpísať sa majúcich. Jazvecký, Obratný, Stískala, týchto necháme na strane, lebo títo dobre vedia, že sa tajné spolky netvoria vlastnoručným podpisom, veď tým by zradili seba samých; a okrem toho nemyslím, že by som u tých našiel dôveru. Slepé muchy musíme lapať na lep. Ten fúzatý klobučník menom Nemčík vždy vystatuje sa svojím vlastenectvom; Sucháč odvoláva sa na svoje víťazstvá a ukazuje škrablicu, ktorou mordoval nevinných srbských väzňov; Kovalčík, koželuh, ktorý má košútok odložených na tisíce: toto budú barany a za nimi pôjdu ovce. Tak sa aj stalo. S tajnostiplnou tvárou navštevoval jedného aj druhého, vyprával, kde a ako je zriadená povstalecká správa a že v mestečku B. je on jednateľom, lebo vraj Nemcov v nenávisti má. Najťažšie bolo prvých nakloniť k podpisu, za prvými sa ich hrnulo množstvo, ako včiel na mäd. Ale práve toto bolo Hanesovým nešťastím, lebo to všetko skoro presiaklo do verejnosti, takže o tom aj vrabce čvirikali. Použili to ostatní mužovia mestečka B. a upovedomili ministerstvo o svode, ktorý sa páchal. Zaviedlo sa vyšetrovanie, pán Fischer zostal nevinný, Hanes vzal na seba celú blamáž, na oko bol aj uväznený, ale pod rukou prepustený, ba čo viac povýšený. Toto bolo pre Hanesa školou, v ktorej sa mnohému naučil, čo — keď prinavrátená bola krajine samospráva — v hojnej miere aj vykoristil, lebo čím hrniec navrie, tým črep páchne.