ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predstavte si jednoduchý, ale úhľadný domček, nie na námestí, ale v jednej z hlavných ulíc mestečka B. Dom ten leží na hradskej ceste, ktorou chodievajú nie tak furmani, — lebo tento slovenský závod prestal temer úplne, odkedy sa počaly železnice, — ako vidiečania a dedinčania na trhy a jarmoky do mestečka B. V tomto dome je zariadený obchod. Na dverách visia remenné biče, pod nimi opreté v sväzku bičiská, tam visia na plechovej tabule vymaľované cigary, pod nimi asi polcentový kameň soli. Dnu je poukladaný rozličného druhu tovar, počnúc od zápaliek až po cukor a kávu, figy, svätojánsky chlieb, škorica, korenie, ďumbier, pri tom papier, perá, ceruzky atď. No stojí tam aj prikrytý stôl, na ňom v dobrom súsedstve nažívajú sklenice, naplnené rozličného druhu liehovinami pod menom slivovice, borovičky, rumu, pre maškrtníkov cukrované pálené pod menom ananas, vanilia, rascovica, všetko toto ohradené decilitrovými kališťokmi a skleničkami, v blízkom súsedstve žemle, rožky. V prostriedku tohoto rozmanitého tovaru vysluhuje obratne kupec, človek už nie mladý. Srdečne prijíma či mladého či starého, či chlapa či ženu, či sedliaka či pána, alebo aspoň v panskom rúchu oblečeného, každého pozdraví, každého vľúdne osloví, čím môže slúžiť; a keď sa nahrnie ľudstva toľko, že sám nestačí vysluhovať, — čo sa nie zriedka stáva, — zaklope na bočné dvere a hneď zjaví sa jeho polovička, osoba to tiež nie mladá, no niekedy driečna, a ona vysluhuje každého ešte priateľskejšie. Novému kupcovi — tak ho menovali — šiel obchod dobre; nie div, lebo tovar jeho bol dobrý, váha a miera spravodlivá, obsluha ochotná. Diviť sa bude čitateľ, že pri závierke nášho obrazu predstavujeme osoby nové; ale nech sa ľúbi vykročiť zo sklepu, prečítať výves a poznáme starých známych; stojí tam napísane: „Jozef Filing, obchod s miešaným tovarom.“ A vskutku, keď sa im bližšie prizrieme do tvári, vidíme, že je to hostinský, ktorého sme poznali v Kláštore pod Znievom so svojou manželkou Anuškou.

Stalo sa to tak, že im vypršal prenájom regálov, a pretože Anuška túžila po svojom rodisku, Filingovi zas zunovalo sa obsluhovanie hosťov, umienil si, že sa vzdá krčmárskeho obchodu, potom preto, že Filingovi bolo úplne ľahostajné, kde bude bývať, upustil od svojho úmyslu, otvoriť nejaký obchod v Budapešti, a presídlil sa so svojou manželkou do B., kde, ako sme videli, otvorili obchod s miešaným tovarom. Obchod im šiel výborne, Filing mal svojich 15.000 zlatých usporených ako hotovosť pohromade; keď sa k tomu odpredaly všetky zásoby z obchodu, náradie a iné, mali majetoček do 30.000 zlatých, a z toho sa dalo žiť pri pokoji. Prv však ako by sa boli odobrali, zavítal k nim návštevou brat Belo. Bolo radosti, vítania, objímania, ešte len aj Filinga zanechala jeho flegma. Keď prvý nával radosti pominul, prestaly aj nesúvislé otázky a prešlo sa k riadnemu rozhovoru.

„A tak ty v Pešti riadne bytuješ?“ začala Anuška.

„Áno, v Budapešti,“ odvetil Belo.

„Čo tam robíš? Z čoho sa živíš? Aké je tvoje povolanie?“

„Sestra moja, ja mám ťažké povolanie, všade musím byť, všetko musím vidieť, počuť a —“

„Udávať, však?“ dokončila Anuška. „To je veru nie pre statočného človeka povolanie; nebožký náš otec by sa v hrobe obrátil, keby zvedel, že je jeho syn špionom.“

„Hoho! nie tak treba ponímať vec. My sme nie niekdajší Nemcovi náhončí, my držíme stráž nad verejným poriadkom a nad vlasteneckými snahami.“

„Všetko je to jedno, či čert či diabol, len ste vy špehúni. Ver mi, brat môj, že mám v ošklivosti akéhokoľvek druhu udavačstvo.“

Táto reč nemilo dotkla sa aj Filinga, preto snažil sa dať rozhovoru iný smer a poznamenal:

„Udavačstvo sem, udavačstvo tam, aj na to musí byť človek, keď nie Peter, tedy Pavel. Ostatne to závisí od človeka, keď je dobrého ducha, môže nejedného pred nešťastím zachrániť.“

„Pravdu máte, pán švagor, dobré to remeslo; nedomnievaj sa, milá sestra, že my každého dobrodruha vešať dáme. Nepatrný kmín zapchá ústa desiatkou, no na čertovom kolese točený musí dať päťdesiatku i stovku. A potom musíš vedieť, že my strážime nad bezpečnosťou osoby aj majetku.“

„Ale, vidíš, mohol by si ostať pri nás, viesť poriadny život; my sme sa s mužom shovárali, že keď nemáme dietok, teba prijmeme za svojho.“

„Ďakujem, ľúba sestra; ale ver, že nikdy nebude zo psa slanina, ani z vlka baranina; už ja len ostanem pri svojom remesle, kým pána T. neobesia.“

„A či by sa aj to mohlo stať?“

„Prečo nie? Jaj, drahá sestra, keby si tak ako ja vedela, čo sa všetko vo svete deje, nespytovala by si sa tak. Pravda, menovaného pána by neobesili, lebo pán je aj v pekle pánom, a potom vrana vrane oči nevykole, keby vykuklo šidlo z vreca, toho pána urobia chorým, pošlú do kúpeľov a konečne dajú s dobrým platom na odpočinok. Už na príklad aj so mnou by láskavejšie zachodili, lebo mám zásluhy, ktoré, pravda, do verejnosti prísť nesmejú, lebo by začiernili nielen mňa, ale celú vládu.“

„No, Belo môj, ja vám vašu slávu nezávidím, lebo beda vám pred súdom spravodlivého Boha.“

„Hahaha!“ rozosmial sa z chuti Belo; „bol že by to za štát, v ktorom by božskou pravdou súdili, tam by sa pokoj a poriadok neudržal a veľkolepé ciele, na pr. zveľadiť a zabezpečiť existenciu hrdinského maďarského národa, uskutočniť nedaly.“

Rozhovor trval dlho, nebudeme ho sledovať, len to treba podotknúť, že sa tu Filingovci dozvedeli o smrti Gažúrovej, ktorý, keď sa vo svojom povolaní v strojárni stal nemožným pre výstupný život, karbaníctvo a falšovanie zmeniek, sám vrhnul sa do Dunaja. Tu sa dozvedeli aj o osude, aký potkal Hanesa. Anuška nemohla zatajiť svoju radosť, no i Filingovi odľahlo na srdci, ako by mu centový kameň sosňal, keď sa cítil oslobodený od toho, komu bol zaviazaný.

Belo sa len krátky čas pobavil u nich; veď neprišiel pre navštívenie pokrvných, ale ako úradne vyslaný vyskúmať jedno druhé. Úfal sa, že u svojej rodiny najde nejakú stopu, mienil to dosiahnuť úprimným rozhovorom, ale sa v svojom očakávaní sklamal, keď aj — čo je prirodzené — nezradil cieľ svojej cesty; preto sa po krátkom pobyte odobral, aby pod zámienkou návštevy známych a oboznámenia sa s vidiekom mohol sledovať nebezpečných vlasti.

Filingovci po tejto návšteve ako by sa boly znovu zrodili: robili plány pre budúcnosť a o krátky čas presťahovali sa do B., kde sa ich dom stal vzorom šľachetných kresťanských domov. Ich manželstvo bolo príkladné, a najmä odkedy sa vzdali krčmárskeho obchodu, žili si ako zaľúbenci v prvých mesiacoch po sobáši. Ich prívetivosť ku každému stala sa príslovečnou, každý šľachetný, či už cirkevný alebo národný podnik podporovali štedre slovom i skutkom. Filingová pilne navštevovala boží chrám. Za krátky čas vyzískali si všeobecnú vážnosť, takže aj v prednejších slovenských kruhoch boli srdečne vítaní, najmä Filingová, ktorá vedela obcovať a svojím chovaním upútať. Stala sa údom Živeny a v prospech tohoto spolku aj sama veľa obetovala, aj iných k obetavosti nakloniť vedela. Obchod im i tu šiel výborne; len jedno im chybovalo, to, za čo by celý svoj majetok boli obetovali — Pán Boh im nepožehnal potomka, dediča. Istého dňa — bol sviatok a tak sklep zatvorený — stisol Filing útle ruku Anuškinu a sadnúc si k nej prehovoril:

„Pri všetkých veciach buď pamätlivý na posledné veci svoje.“

„Čo to má znamenať, Jozef?“

„To, duša moja, že sme smrteľní.“

„Ach, áno; ale že to dnes tak s dôrazom hovoríš.“

„Nie div; ver mi, Anuška, že veľmi slabnem a cítim akúsi zlú predtuchu.“

„Pošlime pre lekára.“

„Nie, bolo by pred časom, ale radšej pošlime pre verejného notára, aby napísal závet.“

„Jozef, čo sa ti robí?“

„Nič, zhola nič; len to je moja žiadosť, aby si po mojej smrti tým, čo nám Pán Boh požehnal, slobodne šafáriť mohla.“

Filing neodstúpil od svojho a dal napísať závet, v ktorom svoju manželku za jediného, neobmedzeného dediča ustanovil, s tým dodatkom, že ona má rozhodnúť, komu pripadne pozostalosť po jej smrti.

Filingova predtucha nebola bezzákladná; nezdal sa byť ani nemocný, ale sila jeho klesala a k nemalému žiaľu svojej manželky i priateľov po krátkej nemoci dokonal beh života svojho. Ona obchod po mužovej smrti predala, všetko obrátila na peniaz a žila z peňazí. Jej osud, že dlho šťastnou byť nemohla; no jej dom bol i napozatým útočišťom biednych, podporovala na všetky strany aj slovenskú spisbu, a keď s úľubou čítavala knihy, mala osobitnú potechu v tom, že jedného druhého zo spisovateľov aj osobne poznala.

Po smrti svojho manžela písala Belovi a oznámila mu smutnú zvesť; tento dal odpoveď asi v tom smysle, že ju ľutuje, ale že nie je v takom položení, aby sa o ňu mohol starať. Pravda, nepoznal jej hmotné pomery, že vládne viac ako tridsať tisíc zlatovou istinou a nepotrebuje jeho pomoci. Pritom dákosi vyčítala z tohoto listu, že by mu bolo ako by milé, keby ho ani osobne ani listovne nevyhľadávala. I umienila si, že i ona zabudne na neho, tak ako on zabudnul na ňu, tým viac, že ju, cestujúc tým vidiekom, ani nenavštívil, azda preto, že bola oduševnenou Slovenkou.

*

Bol pekný jesenný deň, slnce chýlilo sa už k západu, keď istá ženská voľne kráčala ulicami B. Išla jednou, druhou, treťou, až napokon vošla do istého domu, o ktorom vedelo každé dieťa, že v ňom bytuje pán Petor Sielnický. Pani Sielnická prijala ju priateľsky.

„Aj, aj, aké šťastie! Čomu to mám ďakovať?“

„S mojej strany šťastie, milosťpani; ale idem vyznať pravdu: ľúbila by som pobesedovať s pánom Sielnickým.“

„Pekne! No ale verte, nie som žiarlivá, keď môjho starého aj vdovičky navštevujú.“

„Dobre viem, milosťpani; veď ozaj mala by ste na koho žiarliť, na takú starú babu, ako som ja.“

„Nemožno iste tvrdiť! A potom, láska je vše slepá.“ Vtom otvorila dvere na mužovej izbe a predstavila Filingovú — lebo veď ona to bola — Sielnickému.

Po srdečnom pozdrave Sielnická odišla a on riekol:

„Čím môžem slúžiť, ctená pani Filingová?“

„Dobrou radou, pán Sielnický.“

„Z úprimného srdca k službe hotový.“

„Pán Sielnický, písmo hovorí: zriaď dom svoj, lebo umrieš; i ja by som rada urobiť závet.“

„Uchovaj Bože, aby sa to skoro stalo.“

„To je u Boha, no rada by som mať pokoj; otvorene vyznám svoju vôľu pred vami: mienim celý svoj majetok poručiť Matici slovenskej. Mám brata, ale ten je zjavný odrodilec, odrieka sa svojej krvi, zapiera i mňa, svoju sestru. Prosím teda, keby ste ráčili napísať závet.“

Sielnický jej podal a srdečne stisol ruku, ale po krátkom rozmýšľaní temer zronene odpovedal:

„Šľachetná je a veľkomyseľná vaša snaha, ale mám istú obavu.“

„A síce?“

„Ťažko ju padne vyznať, ale bojím sa, že vláda dá dnes zajtra Maticu zavrieť a základinu zhabe.“

„Čo teda robiť? Ja chcem všetok svoj majetok obetovať predsa len slovenskému národu.“

„Dobre, spoľahnite sa na mňa, ja napíšem závet.“

Sielnický to vskutku aj vykonal; do závetu však doložil závierku: „Keby však Matica slovenská z akejkoľvek príčiny nemohla účinkovať a tak svojmu cieľu zodpovedať, mnou založená základina dočasne, to jest kým ona opätne svoju činnosť započne, doručená má byť spolku, vydávajúcemu evanjelické slovenské knihy.“

Závet tento je v platnosti až podnes a pani Filingová požíva z milosti božej tichý a pokojný večer života, dobre robiac všetkým, najviac domácim viery. Len nedávno obetovala všeobecnej evanjelickej podporovni tisíc zlatých.