Zlatý fond > Diela > Slováci a sloboda


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Slováci a sloboda

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Dvorská, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Andrej Slodičák, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Boris Michelsz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

XXX

Keď bol mimoriadne svolaný výbor Zvolenskej župy pod predsedníctvom svojho podžupana vyneseným famóznym uzavretím vyzval ministerstvo výučby, aby zrušilo alebo aspoň pretvorilo tri slovenské gymnáziá, vtedy vláda, ako sme to už hore podotkli, riešila túto otázku v svojom zasadnutí dňa 27. apríla roku 1874. Minister výučby vyzval úradne preddunajského a potiského ev. a. v. biskupov, aby bezodkladne prísne vyšetrili vnútorný život, účinkovanie, smer a ducha gymnázií veľkorevúckeho a svätomartinského, a keď sa z dôkladného vyšetrenia predsvečia, že sú verejné obviňovania, týkajúce sa menovaných ústavov, odôvodnené, aby našli a porobili potrebné poriadky ohľadne radikálnej správy alebo pretvorenia menovaných ústavov. Ohľadom znievského podgymnázia poverený bol týmto vyšetrovaním hlavný škôldozorca príslušného učebného okolia. Krem toho boli vyzvaní i cirkevní dozorcovia zo svetského stavu v dištriktoch, ba i generálny dozorca, aby podporovali pokračovanie biskupov a aby nedostatku odpomohli v prípade potreby cestou generálneho konventu. Mile prekvapilo Slovákov, že zpomedzi mužov, týmto vyšetrovaním poverených, zásluhami ovenčený biskup dištriktu preddunajského smelým čelom a náboženskej horlivosti plným zápalom v povedomí dôstojnosti svojho postavenia osvedčil sa, že úlohu inkvizítora tým menej prijať môže, lebo sa v obžalobe neudávajú nijaké pády zvlášte a podľa mena, on však všeobecné frázy do ohľadu brať nemôže.

Dňa 7. mája 1874 započal vyšetrovať kláštorské gymnázium vyslaný inkvizítor, hlavný škôldozorca prešporského okolia. Dal si iste záležať na tom, aby počas vyšetrovania vycitoval toho vlasti a maďarskému národu nebezpečného ducha, ktorého vraj učbári vlievali do srdca mládeže. Klopal na všetky dvierka, podchytával v otázkach vôbec, najmä však v maďarskej a slovenskej reči ako aj v dejepise a zemepise nedospelých žiakov; jednako sa mu nepodarilo vyčarovať hľadaného ducha. Nie div, iste nebol zasvätený do cumberlandsko-špiritualistických tajností. Konečne sa mu podarilo v preparandii od štyroch tamojších chovancov vylúdiť pravdepodobne umele nasnované výpovede, na základe ktorých pokladal sa za oprávneného poukázať na vlastizradu podgymnázia z týchto príčin:

a) Že sa pri službách božích spieva len slovensky a latinsky; Boh Maďarov však tým rečiam nerozumie, a tak spievajú bez všetkého výsledku;

b) že sa zápisnice a triedne knihy vedú v reči slovenskej, a pretože je gymnázium slovenské, tak knihy a zápisnice majú byť vedené v reči maďarskej; tak ako tú regula: in x feminina sunt, exempli gratia: talpa;

c) že nápisy na sošitoch, obsahujúce písomné úlohy a práce žiakov, sú všade slovenské, a to nie je rovnoprávnosť; na jednom by nápisy maly byť nemecké, na druhom rumunské, na treťom židovské atď., alebo, aby sa ani jedna národnosť necítila byť obrazená, v reči maďarskej, ako samospasiteľnej;

d) že učbári, hoci sú učbármi gymnázia slovenského, opovažujú sa medzi sebou hovoriť v reči takej, ktorej každý, aj ten pospolitý Slovák rozumie, čo je príčinou veľkej neúcty, lebo i ten drevorubač môže poznamenať: „Aj, sú mne to za učbári, keď slovensky hovoria“;

e) že je gymnaziálnym žiakom zakázané s preparandistmi hrať sa v karty, chodiť do šenku a behať za dievčaťmi;

f) že ktorýsi z učbárov riekol žiakom: „Chlapče, ak sú ti rodičia Slovákmi, aj ty buď Slovákom,“ a to chybne, lebo mal povedať: „Chlapče, zapri otca, mater, to požaduje vlastenectvo“;

g) že učbársky sbor reč maďarskú voči reči materinskej nazýva rečou cudzou, a to je lož, lebo slovenská a maďarská reč je celkom sošvagrená, na príklad: oblok = ablak, groš = garaš, slama = szalma atď.;

h) že pred tromi rokmi spievali žiaci na majálese: „Hor’ sa, Slovák, čuj otčinu,“ kdežto mali spievať: „Talpra magyar, hí a haza“;

i) že sa medzi početnými, zpamäti prednášanými maďarskými rečňovankami nenachodia maďarským vlasteneckým duchom presiaknuté kusy; ku príkladu by mali rečniť: „hogy a fene egye meg azt a cudar németet,“ alebo: „kása nem étel, tót nem ember.“

Na základe všetkých týchto dôvodov vyniesol pán inkvizítor výrok, že v kláštorskom gymnáziu maďarského vlasteneckého ducha niet.

Bolo to v deň vstúpenia Krista Pána na nebo — ak sa nemýlime, písalo sa dňa 14. mája —, keď sa revúcky pán mešťanosta Borkúty prechodil dobre naladený po izbe. Trel si ruku o ruku a mrmlal pod nosom: „Teraz prišla moja hodina, naučíme panslávov po kostole hvízdať; ale predsa opatrnosti nezbýva, nie je dosť, že mám vládu a moc, musím mať za sebou aj miestnu verejnú mienku, tú musíme sorganizovať. Na koho že sa môžem spoľahnúť, vidzme: Podkopal a Čechista, notári, Oravskovci už aj ako katolíci, Marci, lekár, Marély, podrychtár, Záduch a Kilatan, senátori, Michalko, Kožka, k tomu katolícky farár, tí všetci budú po mojej strane. Ale čert nespí, musíme si ich zabezpečiť. Ako? Robte si priateľov z mamony, neprávosti. Psovi, aby neštekal, hodia kosti, na udicu nastrčia újesť, červíka, do myšieho klepca položia smaženú slaninku, pre vtákov natrú lep na bujný pšeničný klas, ba ešte len aj slávikovi položia pod sak, do ktorého ho chcú prichlopiť, múčného červa, a ľuďom dajú sa — hostiny. Nielen tí, ktorí chcú byť pri stolici úradníkmi, nielen kandidáti snemových mandátov, ale aj svetochýrni diplomati, keď majú niečo za lubom, dávajú hostiny. Tak to bolo, tak je teraz a tak to bude na veky.“

„Žena, žena, kde si?“

Žena dostavila sa a podozrivo hľadela na muža, lebo mu vyčítala z tvári, že sa zaoberá s nie všednými myšlienkami. Stála pred ním ako obrovský otáznik.

„Dnes bude u nás hostina,“ riekol prísnym hlasom; „povolávam 50, možno 60, rozumie sa hostí mužského pohlavia, keď aj rozličného druhu, počnúc od kňaza až do posledného drába.“

„Bože môj, Bože môj, ktože toľkých ľudí nakŕmi?“

„Mešťanosta Borkúty! To je najmenšia starosť; víno z mestskej pivnice, mäso z mestskej jatky na rováš et caetera graeca. Pravda, vy ženské tomu nerozumiete, čo to znamená et caetera graeca, ale Podkopal a Čechista tomu rozumejú navlas; v mestských účtoch to znamená toľko: item jedlo sa, pilo sa, aj zaplatilo sa, ale pod akým titulom je to do výdavkov zavedené, lám si hlavu, viem, že to nenajdeš. Ostatne nemáme na marenie času. Do roboty sa eins, zwei, drei, aló, marš!“

Úbohá žena vedela dobre, že múdra a vážna hlava mesta netrpí nijakého odporu, chtiac nechtiac dala sa do chystania. Pán Borkúty požiadal k sebe všetko mestské služobníctvo, a to je dávna skúsenosť, že je služobníctvo nikdy nie také ochotné a výslužné, ako pri hostinách. Jedni nosili mäso z jatky, iní víno zo „Skalky“, zase iní chodili po vyznačených pánoch mešťanoch s pozdravom, a aby sa ráčilo páčiť popoludní navštíviť pána mešťanostu. V kuchyni vydávala rozkazy „žena“, ako vojenský dôstojník. Rodina, súsedky, kmotry hemžily sa tam sťa červíčky v zdravej bryndzi, nohy, ruky pohybovaly sa ako by boly parou hnané. Jedna krájala mäso na kúsky, druhá drobila cibuľu, tretia slaninu, všetko čiastky k chutnému „paprikášu“. Pri druhom stole pitvaly prasce, morky, v izbe trepaly v mohutných vahanoch cesto na šišky. Že pri tejto práci neodpočíval ani jazýčok, je tak prirodzené, ako že sa listie hýbe, keď duje vietor.

„Či počuli, pani sestra, novinu?“

„Akú novinu?“

„Moja kmotra to čula od pána senátora, že tým pánom učbárom padne pečeňa do popola.“

„Tak im treba, iného sú nie hodni. Ten môj Samko, dieťa dobré, nech mi veria, dobré ako deň, nemohol pri nich k ničomu prísť. Ten horenos Z. len tak s pleca riekol: pani Kúdeľová, ich Samko nemá dary, nech ho dajú na remeslo. No, kto to slýchal? nemá dary! Pravdaže ich nemá, aby ich nosil pánom hladošom. Nech mi veria, pani sestra, nie preto, že som ho ja porodila, ale dieťa krásne a múdre.“

Toto a tomu podobné šlo od stola ku stolu, z kuchyne do izby a z izby do kuchyne. Hneď šuškaly medzi sebou dve tri, hneď zase všetky v jednej hŕbke, takže aj paprikáš prihorel, lebo tá, ktorá ho mala miešať, hýbala miesto varečkou — jazykom.

No robota šla jednako od ruky, v sporáku blkotal oheň, v rajniciach a kastroloch len tak škvrčalo a prašťalo. Chvíľka za chvíľkou míňala sa a čosi kamsi začali sa schádzať hostia.

Borkúty prijímal hosťov vľúdne a priateľsky, pritom predsa s istou tajnou hrdosťou v povedomí: ja som hostiteľom, vy z mojej milosti hostia. Prirodzená vec, že tí, ktorí bývali pri vykonávaní svojich povinností poslednými, že tu boli prvšími. Pravda, nie jeden medzi nimi lámal si hlavu na tom, čo je príčinou hostiny; pozerali do kalendára, či sú nie meniny, našiel sa aj taký, ktorý požiadal farára, aby pozrel do matriky, či je to nie deň narodenia; iní obrátili sa na notára Podkopala, že ich ten poučí, ale ten jednoducho odvetil: ani to čert nevymyslí, čo ten má vo svojej mysli. Bolo zmätku dosť, ako pozdraviť, akou zdravicou osloviť pána mešťanostu? No, veď uvidíme, čo a ako to bude, mysleli pozvaní a dostavili sa v sviatočnom rúchu.

Ako sme už spomenuli, bol mešťanosta dobre naladený, podávajúc príchodzím ruku, jednému druhému urobil hlbokú poklonu, každého umiestil, a rozumie sa, ponúkal vínom. Rozhovor začal sa, ako obyčajne, s počasím; bol to máj, a studený. Túto okolnosť bolo treba využitkovať, preto preriekol Borkúty: „Chladno je, napime sa, aby sme zohriali toho vnútorného i zovnútorného človeka.“ Všetci poskákali, a držiac v ruke poháre, obhŕkli Borkútyho, volajúc „éljen!“ „vivat!“ „nazdar!“ Izba sa preplňovala, krúžky tvorily sa v druhej i v tretej izbe. Borkúty si hneď tu, hneď tam stal do kruhu, načúval, o čom sa vedie rozhovor a tu aj tam zamiešal sa do reči. Už či náhodou a či prirodzeným pudom vedení stáli v jednom kružku: Podkopal, Kilatan, Marci, Marély, Záduch, Oravský, Kožka; pripomínali si najnovšie udalosti, menovite čo sa stalo v Kláštore pod Znievom.

„Vláda nechce mať slovenské školy,“ poznamenal Kožka.

„Nie je o tom reč, slovenská škola,“ prízvukoval Marci, „ale o tom, protivlastenecká, panslávska škola.“ Prítomní mlčali, pozdejšie ozval sa Záduch:

„Čo len bude s našou školou?“ Vtom pridružil sa Borkúty a skočil mu do reči:

„Čo bude, pán senátor? To, čo my chceme, od nás závisí rozhodnutie; tu je v mojom kabáte čierne na bielom, že sa dňa 18. mája bude konať inkvizícia proti slovenskému gymnáziu vo Veľkej Revúcej. Myslím, že sa dokážeme pred vysokou vládou a pred verejnou mienkou pravými vlastencami. Už je veru na čase urobiť raz koniec tým výtržnostiam, ktoré sa v našom mestečku dejú so dňa na deň.“

„Úplnú pravdu má pán mešťanosta,“ dosvedčil Oravský; „ja ako mestský kapitán najlepšie viem, čo tá slovenská sberba prevádza.“

„Ráčte dovoliť, vysokoctení páni,“ poznamenal senátor Kilatan, „či nebude posledný blud horší ako prvý; ja nejdem vec posudzovať so stanoviska národného alebo politického, ale jedine z hmotného. Tí šuhajci, ktorí sa u nás ubytujú, ich rodičia, ktorí sem s nimi a pre nich chodia, privedú do obehu moc peňazí, naše mestečko napreduje, odkedy má gymnázium; či sami nesekáme haluz pod vlastnými nohami?“

„Lári fári, pán senátor,“ odvetil mešťanosta, „všetko závisí len od nás a od nášho držania sa. U mňa je čierne na bielom, že keď zničíme panslávske hniezdo, vláda nám postaví štátnu školu. Či tomu rozumejú? Štátnu školu, v ktorej jediný správca bude mať viac platu, ako teraz všetci učbári dohromady, a do tej školy prídu nie kadeakí mendíci, ale bohatí mladí páni so zlatom a striebrom.“

„To je iné,“ kýval hlavou Kilatan, Kožka a iní, patriaci ku kružku.

„Darmo je, páni moji,“ doložil Oravský, „my sme údami, hlavou je pán mešťanosta, on nás napraví na cestu; našou úlohou je, keď pán mešťanosta povie ,áno‘, aby sme i my všetci hovorili ,áno‘, a keď on riekne ,nie‘, aby sme i my všetci riekli ,nie‘, tak bude medzi nami svornosť, a svornosť vyvádza veľké veci.“

Tomuto podobné rozhovory viedly sa aj v ostatných izbách. Ucho Borkútyho načúvalo na všetky strany a jeho oko hľadelo do najvzdialenejšieho kúta; kde zbadal, že pozdvihuje sa slovo za gymnázium alebo učbárov, hodil sa na zastancu sťa jastrab na sliepku, podvracal jeho tvrdenie, takže jeho mienka nakoniec vždy zvíťazila.

Konečne prišiel čas sadať za stoly. Zápach výborného paprikášu vkradnul sa do izby, vo chvíli sa všetko umiestilo a o krátky čas nebolo čuť iného zvuku okrem klopania nožov a vidličiek; bolo toastov prázdnych i so zrncom, no všetky plné chvály na mešťanostu, ktorý bol pripodobnený slncu, ku ktorému blížiť sa má každý.

Že sa hostinou docielilo to, čo sa docieliť malo, je zrejmé z toho, že účastníci hostiny vystúpili ako žalobníci pred vyšetrujúcu komisiu. Čo žalovali, ostalo tajomstvom, len to sa vie, že ich výsluch trval dve hodiny.

*

Že mešťanosta o vyšetrovaní a jeho priebehu dobre bol poučený, je isté, lebo ako predpovedal, tak sa aj stalo. Dňa 17. mája pred večerom prišiel biskup a s ním dištriktuálne povereníctvo; prišiel však aj podžupan s povereníctvom stoličným, a aby aj zovnútorne dali svojmu príchodu vážnosť a úradný náter, prišly aj orgány verejného poriadku, pravdy a spravodlivosti v osobe čendbiztoša a šiestich pandúrov. Na poklonu predsedovi inkvizície šli vyslanci gymnaziálneho patronátu a správca školy pod vedením hlavného gymnaziálneho dozorcu, ktorý ho pozdravil v tom smysle: máme nádej, že vaša dôstojnosť prichádza k nám nielen ako vyslanec vysokého ministerstva, ale aj ako hlava autonomného evanjelického potiského dištriktu k autonomnému evanjelickému ústavu.

V utorok pred svätým Duchom vial od Muráňa studený vietor a hnal so sebou černobiele oblaky; z tých bielych padal sneh, z tých čiernych pršal dážď. Povetrie sa schladilo; bola to zima, ktorá na podletí spálila mrazom jarné kvety na poli slovenského duchovného života. Zima tá presiakla aj do srdca bratov jednej viery, jedného vyznania. Cirkevný dejepis nenaznačil dosiaľ v svojej historii podobnej udalosti, aby s kúpeľom bolo vyliate aj nevinné dieťa; ak bol kto vinný, mal byť potrestaný, ale zrušenie celého ústavu môže byť pomenované vandalizmom.

Ráno dňa 18. mája dal volať konsenior gemerského bratstva správcu školy a povedal mu, že má naložené sobrať niektorým žiakom knihy a písma, ale že on bez správcu nepôjde. Šli teda spolu aj s pedelom po hospodách a sobrali šiestim žiakom všetky knihy, písma a poznámky. Či potom tie shabané knihy a písma dezinfikovali, nie je v kronikách poznačené.

O pol deviatej prišla vyšetrujúca komisia do auditoria a zúčastnila sa na patronátskom konvente. Prečítaný bol rozkaz ministra, v ktorom tenže nakladá vyšetrovanie. Po návšteve jednotlivých tried, kde komisia veľmi prívetivo a takticky zachádzala s mládežou, predstavilo sa vyslanstvo mešťanov veľkorevúckych na čele s evanjelickým farárom a oddalo osvedčenie, podpísané 42 prednejšími a majetnejšími mešťanmi veľkorevúckymi, v ktorom žiadali, aby gymnázium i ďalej trvalo a učbári vo svojom účinkovaní prekážaní neboli. Podobne bolo oddané i druhé osvedčenie v maďarskom jazyku, podpísané štyrmi stoličnými výborníkmi, ktorí svedčili, že od založenia gymnázia mesto i v mravnom, i v duchovnom, i v hmotnom ohľade napreduje. Čo sa týka účinkovania učbárov, ich učebného systému, pilnosti, môžu tvrdiť, že všetko bolo bezúhonné. Po prijatí týchto osvedčení komisia zakončila svoje práce prvého dňa.

Na druhý deň o deviatej hodine ráno prišli zapisovatelia komisie do auditoria, aby uhodnovernili zápisnice. Po desiatej hodine prišla celá komisia; predvolaný bol gymnaziálny správca a predložené mu boly otázky:

„Prečo sa voláte Horyslav, či vám je to meno krstné?“

„Nie.“

„Teda je prijaté?“

„Áno.“

„Prečo?“

„Lebo prišlo do zvyku pripojiť k menu krstnému aj meno slovenské.“

„Prečo nie maďarské, napríklad Atila, Lehel, Arpád?“

„Pretože som Slovákom.“

„Pod akými zástavami šlo žiactvo lanského roku na majáles? Či so šabľami a v slovenskom kroji, halene a krpcoch? Či bol nesený vopred címer slovenského Okolia?“

„Žiactvo šlo pod dvoma zástavami bielo-modro-červenými, ktoré farby pokladajú sa za slovenské, a pod dvoma zástavami krajinskými. Keď sme sa však dočítali, že vláda tu i tam zakročila proti užívaniu iných krem krajinských zástav, vrátily sa prvé dve tomu, kto na ne najviac obetoval. Že by sa bol niesol címer slovenského Okolia, je vymyslenina, keď takého okresu niet. Že by žiaci boli mali šable, som nevidel, taktiež neviem nič o krpcoch a halenách, iba ak by sa pod tým malo rozumieť, že istý žiak tretej triedy bol preoblečený za pajáca, a niesol na doske vykreslenú hlavu s veľkou papuľou, do ktorej menší žiaci pre zábavu hádzavajú loptou; túto hlavu dám vyšetrujúcej komisii ukázať.“

„Prečo bola vytiahnutá bielo-modro-červená zástava na gymnastickom sťažni a tam nechaná i po napomenutí podžupana?“

„Pretože sme to nepokladali za protizákonné.“

„Či, keď na pamiatku 15. marca tiahlo sa po meste s hudbou, daktorí žiaci, počujúc volanie: „éljen a haza“, odpovedali špatnými výrazmi, a či boli za to pokutovaní?“

„Pamätám sa, že dialo sa vyšetrovanie; ostatne v ten čas nebol som správcom, a tak neviem dať istú odvetu.“

„Či nosilo žiactvo smútok, keď bol Hurban odsúdený porotou do väzenia?“

„Neverím, ja som aspoň nespozoroval. Ostatne žiactvo nosí smútok vtedy, keď v prázdnom žalúdku cigáni kujú.“

„Či žiactvo svätilo pamiatku svätomartinského memoranda? Kde a ako?“

„Svätilo raz v kúpeli, aj sám som bol prítomný. Tam pri pive spievalo sa a rečnilo, a s tým išlo sa domov.“

„Či je pravda, že pedel preto musel odísť, že pri voľbe učiteľa na takého hlasoval, ktorého žiactvo nechcelo mať?“

„Nie je pravda, dobrovoľne odišiel, pretože nechcel ostať ďalej v službe.“

„Či je pravda, že na istom majálese strhla sa vada z toho, že jeden z hosťov žiadal, aby hudba hrala ,Boci, boci tarka‘, a žiactvo žiadalo aby hrala ,Máča dievča konope v bielenom rubáši‘?“

„Áno, povstalo raz dohadovanie na majálesi, ktoré však nezapríčinili žiaci, ale onen pán preto, že si tam osobitne dal vyhrávať od hudby.“

„Ako sa chová žiactvo v mravnom ohľade?“

Pri tejto otázke správca ako otec, dojatý trpkými rozpomienkami a pohnutý až k slzám, za chvíľu nemohol odpovedať; potom sa však osvedčil, že vyjmúc dakoľkých z ľahkomyseľnosti pošlých výstupkov, mládež chová sa poriadne.

Za správcom bol predvolaný učbár S. O. Vyzvali ho, aby si sadol, a predčitovali mu otázky z papieru takto:

„Pre akú príčinu prijal Antala Končeka, ktorý bol dva roky učiteľom a levítom vo filiálnej cirkvi Nyék v Biharskej stolici, za riadneho žiaka do gymnázia?“

„Len za mimoriadneho som ho prijal.“

„Či ste odporúčali Bielo-Uhorsko žiakom na kupovanie?“

„Neodporúčal, ale som sám čítal, aj ostatné dve čísla ako predseda nakladateľského spolku vydal.“

„Z koho záleží ten nakladateľský spolok?“

„Ja sám…“

„Nepokladajte nás za bláznov, že by spolok pozostáva] z jednej osoby.“

„Ja sám z učbárov — mienil som hovoriť — som v tom spolku.“

„Kto skladal ratkovské memorandum?“

„Mladší Pavel Dobšinský, ale niektoré body povedal som aj ja.“

„Či poznáte aj iných mužov, ktorí by boli podali tiež nejaké body?“

„Nepoznám.“

„Či ste Kožehubu odporúčali do Revúcej za učiteľa a predávali jeho Dejepis?“

„Nie som.“

„Či ste rozkázali žiakom, aby sa maďarsky smýšľajúcim senátorom neklaňali?“

„Nie maďarsky smýšlajúcim, ale tým senátorom, ktorí hlasovali proti dosavádnej mestskej 700zlatovej podpore pre gymnázium, lebo to sám Kristus Pán zabraňuje, hovoriac: ,ani sa im nepozdravujte‘; na druhej strane tým senátorom, ktorí za ňu hlasovali, keď sú aj maďarského smýšľania, som kázal, aby sa klaňali.“

„Či ste boli dobrovoľníkom?“

„Nebol.“

„Však ste prišli s Levartovským do Revúcej a dali ste zabarviť túreň.“

„Nepravda. Roku 1848 od septembra do decembra bol som vychovávateľom u Vajdovcov pri Rimavskej Sobote; od 1. januára do konca augusta 1849 na Ordoši u Kovácsa Miklósa a potom za tri roky učbárom v Banskej Štiavnici.“

„Či je pravda, že žiaci nosili smútok za Hurbanom, keď bol odsúdený?“

„Nenosili; veď v ten istý čas mali gymnaziálny bál, na ktorom bol prítomný i tu predsedajúci pán biskup.“

„Či je pravda, že keď bol Hurban vo Veľkej Revúcej, oslavovali ho žiaci fakľovým pochodom s hudbou?“

„O tom neviem.“

„Či pod vaším správcovstvom boly užívané bielo-modro-červené zástavy?“

„Áno.“

„Prečo?“

„Pretože to zákon nezabraňuje.“

„Či poznáte címer Okolia a či bol na majálese vystavený?“

„Nepoznám nijaký címer Okolia, ani nebol s mojím vedomím na majálese taký vystavený; ale áno, čul som, že címer Matice slovenskej.“

„Ako vyzerá ten címer?“

„Zlatý kríž na troch vrchoch.“

„Či pod vaším správcovstvom slávili žiaci sviatok svätomartinského memoranda?“

„S mojím vedomím neslávili.“

„Či počas volieb krajinského poslanca roku 1872 bola slovenská národná zástava vyvesená na gymnaziálnej alebo inej budove?“

„Nebola.“

„Ako ste pokutovali žiakov, ktorí bili žiaka Barnu?“

„Zátvorom.“

„Či ste povedali, že treba na zvon biť, ľud sohnať a zabiť vodcu maďarskej stránky?“

„Nepovedal. Kto žaluje na mňa také podlosti?“

„Pri konfrontácii dozviete sa, teraz treba len na otázky odpovedať.“

„Či na gymnastickom sťažni bola vyvesená slovenská národná zástava? a prečo ste ju nedali sosňat, keď vás podžupan upomenul?“

„Lebo ju už vietor bol sosňal a rozstrapkal.“

„Či ste vy pôvodcom toho článku v Národných novinách, ktorý hovorí, že deti, zrodené z Maďara a Slovenky, sú paskuty?“

„Taký článok nepoznám; písal som však článok pod názvom: ,Či sa človek rodí a či len skrze výchovu stáva?‘ a tam zreteľne hovorím, že dnes deti z miešaného rodu, maďarského a slovenského, zvláštneho mena nemajú.“

„Či je pravda, že ste zakazovali slovenským pannám, aby sa vydávaly za maďarských mládencov?“

„Nezakazoval.“

„K akej národnosti počitujete ev. veľkorevúcke gymnázium?“

„V politickom ohľade k uhorskej, v genetickom k slovenskej národnosti.“

S tým skončil sa výsluch, a keď pedel predložil komisii na doske namaľovanú obrovskú hlavu s veľkou otvorenou papuľou, o ktorej už bola reč, bola dokončená raňajšia práca.

Popoludní po druhej hodine predvolala vyšetrujúca komisia učbára Z., ktorému boly predložené nasledujúce otázky:

„Či ste meno Branislav dostali pri krste?“

„Áno,“ a dokázal to predloženým krstným listom.

„Či je pravda, že ste upomienku na platenie dane poslali bernému úradu nazpäť preto, že bola maďarská, a napísali na ňu: „videl, nerozumel a nazad poslal“.

„Ja som poslal aj maďarskú, aj nemeckú upomienku s tou poznámkou preto nazad, lebo som nerozumel samej veci; nebol som povinný tú daň platiť ja, ale mesto.“

„Či je pravda, že ste pri popise hlasov k voľbe snemového poslanca na všetky tri predložené maďarské otázky slovensky odpovedali?“

„Áno.“

„Či ste povedali, že maďarskú reč síce viete, ale z úst nevypustíte?“

„Nie.“

„Či ste mali transparent od žiakov darovaný, v ktorom spomína sa vraždenie slovenských neprajníkov?“

„Transparent dostal som od brata a nie od žiakov; v tom však bolo obsažené len blahoželanie.“

„Či je pravda, že ste v Kameňanoch vystúpili proti maďarskému čardášu?“

„Nepravda, lebo ja čardáš najradšej tancujem.“

„Či ste pri voľbe poslanca viedli žiactvo pod slovensky farbenými zástavami a lampionami k bytu poslaneckého kandidáta?“

„To je podlé osočovanie, lebo tam žiactva ani nebolo a ja som bol vtedy v hostinci.“

„Či, keď ste po vybíjaní oblokov žiadali od mešťanostu, aby zaviedol pre to vyšetrovanie, povedali ste: že čo by sa bolo stalo, keby ste boli žiactvo svolali a išli obloky vybíjať?“

„Nebolo to tak, ale takto: ,Čo by sa bolo mohlo do rána stať, keby som bol vystrelil a obecenstvo bolo sa zostrašilo?‘ — to som uviedol len ako príklad.“

„Či viete, že gymnaziálne žiactvo, keď bol Hurban odsúdený, smútilo?“

„To je podlé osočovanie; práve vtedy malo žiacky bál.“

„Či a kedy nosili žiaci slovenské kokárdy?“

„Áno, pri majálesoch.“

„Či je pravda, že zvada medzi vami a Š. povstala v hostinci z nenávisti proti Maďarom?“

„Nie.“

„Z čoho tedy?“

„Pretože Š. hlasoval proti 700 zlatým.“

„Či ste povedali pri príležitosti ovácie cyrilometodejskej, ktorú vám robilo žiactvo, že krajinu vydobyjete nazad z pažeráka Maďarov, lebo zem tá, na ktorej žijeme, je ničia, len slovenská?“

„Nepravda; ani to nebola ovácia horeudaných, ale bolo to slávenie mojich menín, a ja som vtedy riekol: skrze vedu vytrhneme krajinu z pažeráka sebectva.“

„Či je pravda, že počas voľby snemového poslanca viala na vašom dome bielo-modro-červená zástava?“

„Nepravda, lebo to bola zástava červeno-bielo-zelená.“

„Ako bola dekorovaná sieň pri ostatnom gymnaziálnom bále?“

„Takto: podobizeň kráľa, nad ním ozdoba v krajinských barvách, okolo tejto farby slovenské; podobizeň Koperníka, Košúta, zrkadlá a iné obrazy.“

„Či tam bol i matičný címer?“

„Nebol.“

„Či bol matičný címer na majálese?“

„Neviem, lebo som nešiel so žiactvom; ale som počul, že ho niesli.“

„Či váš litografický ústav pracuje a či oddávate stále povinné výtisky?“

„Áno.“

Hneď za ním bol predvolaný učbár Ľudovít Č. a predložené mu otázky:

„Meno?“

„Ľudovít Vilhelm Peter Pavel Č.“

„Vek?“

„26 rokov“ atď.

Za ním predvolaný bol učbár Miroslav K., potom Karol V. atď., ktorým všetkým boly predkladané už tu citované otázky s malými premenami formy.

Z tohoto sa skladalo vyšetrovanie, vedené proti gymnáziu. No nemožno mlčaním pominúť i niektoré žaloby, ktoré tiež maly byť pokladané, ako tie citované, za vlastizradu. Jeden sa žaloval, že keď sa Č. poklonil maďarsky, ten mu odpovedal slovensky. Iný žaloval, že keď jeho pokrvný neplatil riadne úroky do Vzájomnej pomocnice, že mu táto vypovedala kapitál. Iný žaloval, že ho neprijali za úda Potravného spolku, iný zase, že si O. prísne vychováva deti. Obviňovalo sa gymnázium aj z toho, že bývalý žiak, účinkujúci v úrade, keď sa vrátil z pohrebu s maďarským spevom, vyplákol si vodou ústa, aby tak odstránil príchuť maďarského spevu, a len potom sa napil.

Po konfrontácii žalobcov a svedkov s obžalovanými bol pozvaný učbársky sbor a patronát do auditória, kde predseda komisie oznámil, že je vyšetrovanie už dokončené, ale pretože náležité prečítanie zápisníc vyžaduje viac času, preto sa komisia ešte raz shromaždí, aby sa ustálila na mienke, ktorú predloží ministerstvu, potiskému dištriktu a v odpise aj tunajšiemu gymnaziálnemu patronátu.

*

Dištriktuálne povereníctvo potiského dištriktu zasadlo dňa 29. mája v Gemeri a usnieslo sa na základe horeudaného vyšetrovania na nasledujúcom jednomyseľnom návrhu: „aby, pretože od terajšieho veľkorevúckeho gymnaziálneho patronátu a učbárskeho sboru pre ich s takou dôslednou húževnatosťou vyznávané a vykonávané zásady na poli výučby pre vlasť blahonosného výsledku očakávať a úfať nemožno, dištrikt v uzavretí vyslovil: že veľkorevúcke gymnázium za hlavnú školu svojho dištriktu neuznáva, jemu právo a dovolenie jestvovania, ktorým ho bol oprávnil, týmto odníma, školu tú z úžitku všetkých dobrodiní vytvára a za zrušenú vyhlasuje. Nakoľko však s gymnáziom spojený učiteľský seminár, ktorý krem toho nemá nijakých jeho jestvovanie zabezpečujúcich základín, a ani dištriktuálnym uzavretím uznaný a potvrdený nebol, jeho dosiaľ vydané svedectvá za neplatné vyhlasuje.“ Osvedčujúc, že vedecká spôsobnosť a učiteľská schopnosť učbárov do pochyby vzatá nebola, povereníctvo založilo tento návrh na nasledujúcich dôvodoch:

Že gymnaziálny patronát ani autonómiu cirkvi v úcte nemá, ani ku prospechu vlasti neúčinkuje; to prvé dokázal tým skutkom, že hoci cirkevný ev. potiský dištrikt naložil vydávať gymnaziálne svedectvá v maďarskej i slovenskej reči, patronát tomuto rozkazu nielen že sa protivil, ale i po naložení generálneho konventu uzavrel: že nariadeniu generálneho konventu — ako rozkazu — nebude sa síce protiviť, ale svoje právo si na zákonnej ceste vyhľadávať neprestane. To druhé dokazuje tým skutkom, že dozorstvo patronátu vždy, ba aj prítomne také osoby zastávajú, ktoré roku 1848/9 za cisára a kráľa bojovali.

Že gymnaziálny učbársky sbor nenávisť proti uhorskej vlasti a maďarskému národu nielen v obecnom živote dosvedčuje, ale aj v učení, ba i v literatúre prejavuje. Učbár Z., keď bol maďarsky oslovený, slovensky odpovedal; v čas voľby snemového poslanca viedol mládež ku jeho pozdraveniu pod lampionami, slovensky farbenými. Vychvaľoval Rusko, vyzýval mládež ku pestovaniu slovenského národného ducha a vyslovil nádej, že zem túto, ktorá je majetkom slovenského národa, vytrhnú z pažeráka sebectva. V Kameňanoch zakázal tancovať čardáš, v izbe svojej trpí transparent s nápisom: „nech dosiahne slovenská reč víťazstvo, nech zhynú jej vrahovia!“ O. prijal Antala Končeka za žiaka. O smútku žiactva za odsúdeným Hurbanom nič nevie, ale to za smutnú vec vyhlasuje, ak by mládež nesmútila. Žiakom zakázal, aby maďarónov pozdravovali, pedela odstránil, písal článok, aby slovenské panny sa za Maďarov nevydávaly. B. vyslovil sa, že Maďari do tejto vlasti prišli, ju Slovákom odňali a teraz ich potlačujú. Č.: že sa jeden palatín a či iný hodnostár z časov Jozefa II. bol vyslovil, že je maďarská reč len pre kočišov súca. Učbár K. pred svojimi žiakmi knihu o katedru hodiac, povedal: „radšej by som mongolskú reč učil, ako túto ničomnú maďarčinu.“

Že žiactvo svojho slovenského ducha a nenávisť proti Maďarom zreteľnými slovami i skutkami na javo dáva. Spieva: „Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije“, užíva slovenské zástavy, nosí podobné kokárdy a čiapky, nepozdravuje maďarónov, keď protivná strana volá: „éljen a haza!“ kričia: „živio Slávia!“

Že z revúckeho gymnázia vyšlí učitelia panslavistickým citom vedení proti uhorskej vlasti a maďarskému národu nenávisť i v svojich cirkvách pestujú. Istý učiteľ pri víne vyhrážal príchodom Rusa, druhý že by bol hotový Slováka, ktorý nechce slovensky hovoriť, zavraždiť, tretí povedal po maďarskom pohrebe: idem si ústa vypláknuť, lebo mi smrdia od maďarskej reči.

Že v meste Veľkej Revúcej a tamojšej ev. cirkvi následkom slovenského účinkovania učbárskeho sboru nesvár a nenávisť už takých rozmerov dosiahla, že zapríčinila rozpadnutie a ohrožuje verejnú bezpečnosť.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.