Zlatý fond > Diela > Slováci a sloboda


E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Slováci a sloboda

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Dvorská, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Andrej Slodičák, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Boris Michelsz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

XIV

Na peštianskom nádraží zastal vlak, z vozňa druhej triedy vystúpil akýsi pán. Dopravný list od batožiny oddal železničnému sluhovi číslo 13, vstúpil do fiakra a dal sa zaviesť do hostinca „Pod tygrom.“ Vrátny zacengal raz na veľkom zvonci, hosťovi otvorili izbu pod číslom 101 na treťom poschodí. Dostavila sa i služobná, doniesla vody na umývanie a uterák. Pozrel na devu a zdala sa mu byť známou. Ona však slepo konala svoje povinnosti a s pozdravom: „ruky bozkávam“ opustila izbu.

Nie tak ľahostajne ponímal vec hosť; „nemyslím,“ hovoril sám sebe, „že by ma moje oči klamaly, to je vskutku ona. Ale kde sa tu vzala, ako sa sem dostala, tomu všetkému musím ešte dnes prísť na stopu.“ Zacengal dva razy, ktosi zaklopal na dvere, a na slovo „voľno“ vkročila tá istá služobná, ale pozrúc na hosťa, zachmúrila sa jej tvár. Bol tam výraz rozmanitých citov, prekvapenia, hnevu, bolesti a žiaľu.

„Moja drahá, smiem sa spýtať na vaše meno?“

Deva, premerajúc človeka od hlavy do päty, odvetila v služobnej poddanosti chladnokrvne:

„Berta.“

„Tak? Berta? A odkedy? Ak sa nemýlim, je vaše pôvodné meno Anuška Nemčíkových z B.?“

„Áno! A vy, pán Hanes, rozpomínate sa ešte na zvábenú, potupenú a potom opovrženú a odmrštenú Anušku? Pravda, som i ja sama vinna, že som tak ľahko verila panákovi; mala som vedieť, že muž strasie so seba ošklivý skutok ako pes vodu, keď preplával rieku, ale ženská, raz biľagovaná, zostane takou na veky. Povedzte mi pán Hanes, či vás netrápi svedomie, keď ma vidíte a pomyslíte na to, čím som bola a čím som sa stala?“

„Oj, joj!“ myslel si pán Hanes, „bolo že by to trápenia, keby si človek všetko k srdcu pripustil;“ no jednako dal svojej tvári výraz sústrasti a podávajúc Anuške ruku, riekol úlisne:

„Nieže tak, Anuška, nie; len maj trpezlivosť a obráti sa všetko na dobré. Never, že by som ja bol cele na teba zabudnul, isteže nie,“ a priložiac jej ruku k svojmu srdcu, pokračoval: „tu, áno tu si ty zavrená na večnosť, len maj málo trpezlivosti. Vidíš, ty si bez môjho vedomia nemala do mesta prísť, ty si mala odo mňa žiadať úpravu: čo máš robiť, kde sa utiahnuť.“

„Áno, od vás, keď ste odišli z B. tak, že ste ani mne, ani otcovi slovíčka neriekli.“

„Pravda, ale to malo svoje príčiny, no svätý bol môj úmysel písať ti, len čo usporiadam tu svoje veci, a na vedomie ti dať, čo máš robiť, ale keď sa ináč stalo, i tak dobre. Či vieš, Anička, že som ja dostal dobrý úrad pri vláde tu v sídelnom meste? Ja sa chcem o teba starať, ty nesmieš byť opustenou, opovrženou. Ale povedz mi, prečo a ako si sa sem dostala?“

„Prečo a ako, spytujete sa? Dobre viete, že môj otec so dňa na deň upadal. V nádeji, že pán Hanes bude jeho zaťom, viedol dom nad svoju možnosť. Po vašom tajnom odchode nemal úveru ani za groš, takže o krátky čas prišla celá hospoda na buben. A ja? Ja som bola vystavená uštipačným poznámkam; posmešne pošuškávalo sa, ale tak, že som to na vlastné uši počula: „pyšná pani Hanesová.“ Ľudia na ulici prstom ukazovali na mňa. Nie, myslela som, toto neznesiem, pôjdem, kde ma dve oči povedú, alebo si nájdem službu, alebo v poslednom páde skočím do vĺn Dunaja. Prišla som do Pešti, opatrená listinami, a tu v tomto hostinci naskytla sa mi služba.“

„Buď Bohu chvála, všetko je a bude v poriadku! Ale poďže sem bližšie, moja milá, drahá Anuška! tak hľa!“ a vyobjímal a vybozkával devu. A ona? Pritúlila sa k nemu sťa decko k materi… Ľahkoverné ženské, jedno medové slovo, jeden priateľský pohľad, jeden márny sľub vás uvedie v pokušenie.

Anuška sa domnievala, že Hanesa svojou krásou opätne okúzlila, tou nádejou tešila sa, že zobudilo sa v ňom svedomie. Prostosrdečná, jednoduchá panna!

„Nuž tak, Anuška,“ riekol, „ja zostanem dočasne ubytovaný v tomto hostinci, aby som ťa každodenne vidieť a k srdcu svojmu privinúť mohol, potom sa postarám o súkromný byt a ty budeš hospodáriť v ňom.“

„A sobáš?“

„Dobre, dobre, dieťa moje, časom bude aj sobáš. Ale vieš čo, Anuška? Tu v Pešti je mnoho podvodných ľudí, maj sa na pozore.“

„Zavaruj Hospodin, a čo by bol krásny ako Absolon a bohatý ako Rothschild, mňa nesvedie. Moja prvá láska bude aj poslednou.“

Vtom bolo počuť dvoje cenganie — znelo Anuške —, šla tedy po svojej práci.

Keď pán Hanes ostal sám, prechodil sa v dobrom rozmare po izbe a trúc si ruku o ruku hovoril sám k sebe: „Všetko ide dobre, ako po masle. Koľké šťastie to pre mňa! Kto vie, kedy a akú známosť by som bol mohol nadpriasť, a tu v osobe tohoto dievčiska hotová, upečená hus. Ale tu v hostinci dlho neostanem. Usporiadam si súkromný byt a v ňom bude Anuška kuchárkou, slúžkou, slovom všetkým.“

Čo si umienil, to i vykonal; objednal v jednej z bočných ulíc hospodu a presťahoval sa do nej; potom dal úpravu Anuške, aby vypovedala službu a pojal ju k sebe. Postaral sa o potrebné náradie do izby a riad do kuchyne. Nakúpil pre Anušku šatstva, aby sa nosila po veľkomestsky. Toto všetko sa jej ľúbilo, bola tou najšťastnejšou, lebo žila v tom milom klame, že je jeho manželkou; bola mu oddaná telom i dušou. Keď mu tu i tu pripomenula, že by predsa bolo dobre postarať sa o sobáš a manželstvo potvrdiť prísahou, on vždy našiel príčiny, pre ktoré sa to stať nemohlo. Zpočiatku mu všetko verila, le časom jej všeličo napadlo, čo zprvu nepozorovala. Tak na príklad pri jednom stole spolu jedávali, ale Hanes kázal zakaždým dobre zatvoriť dvere, aby nemala prístupu ani duša; napadlo jej i to, že tomu vždy vyhnul, aby s ňou verejne vystúpil; podobne jej dal úpravu, že keď niekto k nemu príde, aby razom opustila izbu. Konečne jej padlo beľmo s očú:

K Hanesovi prišiel hosť, ktorého tento srdečne privítal a zaviedol do izby. Anuška mala naložené ísť do mesta jedno druhé nakúpiť, ale pretože hosť prekazil rozhovor vtedy, keď jej Hanes mal dať peniaze, zostala doma, nemajúc smelosti v prítomnosti hosťa pýtať peniaze. Tento myslel, že Anuška chodí po meste a kupuje, a tak pri otvorených dverách začal nezaobalený rozhovor.

„Vskutku, braček,“ riekol hosť, „máš poriadnu cicušku v dome; kto a čo je ona?“

„Držím ju z milosrdenstva ako slúžku a kuchárku. Je to dcéra jedného pochabého remeselníka, ktorý ako veľký horenos túžil po panštine a vyšiel na mizinu. Táto potulovala sa tu v Pešti, nuž som ju vzal k sebe. Ináčej, môžem povedať, verná čeľaď.“

„Tak?“ riekol onen, „ja som myslel, že máš s ňou iný pomer, že je to panna z dobrého domu, ktorá môže byť aj tvojou paňou!“

„Ach pletky, jednoduchá slúžka.“

Slzy zalialy Anušku, keď počula tieto slová; tichučko vyšla do kuchyne a tam dala voľný prúd horkým slzám, opakujúc počuté slová: nuž nič iné nie som, len pochabého remeselníka dcéra, obecná slúžka, ktorá sa potulovala v Pešti.

Bože môj, Bože môj, či som opustená; vinná som, uznávam, ale predsa je toto priťažký trest; mnohé podobne zhrešily, a predsa ich tak prísne netrestala ruka božia, a slza za slzou tiekla dolu bielou tvárou.

Hosť o chvíľu odišiel a Hanes volal na všetky strany: „Anuška! Anuška!“

Konečne predstavila sa mu a plačlivým hlasom riekla:

„Čo rozkážete, veľkomožný pán?“

Hanesa toto prekvapilo i odvetil: „Čože je tebe? Čo si taká vyplakaná? A prečo by som ja bol tebe veľkomožným pánom?“

„Darmo sa tvárite, pán Hanes, viem, všetko viem.“

„Nuž a čože vieš, Anuška?“

„To, že ja vašou nikdy nebudem, že vy mňa len za otroka pokladáte.“

„Z čoho tak súdiš?“

„Veď ste len pred chvíľkou svojmu hosťovi rozprávali, že som pochabého remeselníka dcéra, že som sa tu v Pešti potulovala, že som jednoduchou slúžkou, že ma z milosrdenstva držíte.“

„Anuška moja, to sú všetko pletky; vieš, ja ti to vysvetlím. Pán minister má dcéru, špatnú ako noc, a keby on vedel, že som ja už zaviazaný, prestal by som napredovať v úrade. Keď tí páni však myslia, že som slobodný a že by mi mohlo prísť na myseľ pochabé huby pojesť a tú maškaru si na krk zavesiť, nuž môžem rátať na mastný úrad. Uspokoj sa teda, Anuška, veď to všetko zase bude dobre.“

Anuška nedala sa uspokojiť; ale čo mala robiť? Ten, kto sa pustil bežať dolu brehom, nemôže tak ľahko beh vprostred brehu zastaviť. Kam pôjde? Na koho sa obráti?

Odtedy, kedykoľvek bola sama doma, a to bolo veľmi často, lebo neraz sa stalo, že Hanes ani nocovať neprišiel domov, horekovala nad svojím losom. Tušila, že príde čas, keď ju Hanes čo nepotrebnú odstráni, ale myslela, čo komu Boh určil, tomu sa vymknúť nemožno. Spomínala na svoju minulosť, na svoje spoludružky, ktorým vyhybovala, mysliac, že ju čaká Boh vie aké šťastie, — tie sú šťastné manželky, a ona?… Spomínala na svojich pytačov, ktorí sa dodnes poctivou prácou vyšvihli k šťastiu a blahobytu, majú svoje manželky, svoju domácnosť, a ona, pyšná, ktorej bol kováč pričierny, krajčír pridrobný, farbiar zamachlený, je dnes nástrojom v rukách ľahkomyseľného panáka. „Ale pôjdem, pôjdem do služby a budem sa živiť poctive.“

Uprostred takýchto myšlienok zaklope ktosi na dvere. Predesená, ako keď niekoho pristihnú pri zločine, nevedela čo si počať a mimovoľne jej uniklo z úst: „Voľno.“ Dvere sa otvorily a ona neverí svojim očiam: pred ňou stojí jej brat Belo. Letí mu v ústrety, vyobjíma, vybozkáva ho, a len potom začne rozmýšľať, že už brat, otec, aj celé mestečko B. vie, kde je a čím je ona.

„Ľúby, drahý bratku, kde si sa tu vzal, ako si ma našiel?“

„Nuž či ma, Anuš, za takého obmedzeného pokladáš, že by som ťa tu ani nenašiel? Či som ja tu darmo chodieval okolo školy?“

„Dobre, dobre, ale mi povedz, ako si ma vystopoval?“

„Ľahko; od nás boli tu v meste remeselníci, a tí tvrdili, že ťa videli v hostinci „Pod tygrom“, šiel som rovno ta a hlavný sluha nad izbami dal mi úpravu. Ako hovoril, veľmi ťa ľutuje, že si ho zavrhla, keď on s tebou vždy dobre mienil, a že by ťa ešte i teraz vyslobodil z hrtana akéhosi panáka.“

Anuška prišla do zmätku, lebo z bratových rečí vyrozumela, že ešte nevie, v akých pomeroch ona žije, ä práve preto vyhýbala objasniť mu svoje postavenie. Chcela dať rozhovoru druhý smer a spýtala sa:

„Náš úbohý otec ako sa má?“

„Zle, sestra ľúba, veľmi zle. V zúfalstve, že prišiel o všetko, oddal sa nemiernemu pitiu. Robí u istého klobučníka sťa tovaryš, ale čo zarobí, to aj hneď prepije. Prosil som ho, aby tak nerobil, že to aj nám deťom slúži k potupe, ale všetko márne.“

„Bože môj, Bože môj, aký smutný osud potkal nás všetkých! Naša dobrá mať je najšťastnejšia, tá odpočíva tichučko v tmavom hrobe.“

„Ale ty, sestra drahá, ako sa máš? Veď že rozprávaj, ako si, čo si?“

To bolo ťažkou úlohou pre Anušku, lebo čože mala rozprávať, keď ani sama nevedela, čo je, ako je. Začala viac ráz: „nuž vieš, brat môj, ja som odišla z domu… trafila sa mi služba tu v hostinci „Pod tygrom“ — a potom… to jest… tak sa to stalo…“ Neišlo jej to nijak, preto jej prišlo veľmi vhod, že otvorily sa dvere a do izby vkročil Hanes. Bystro pozrel na mladíka, mysliac, kto to môže byť v jeho hospode, až konečne v dobrom rozmare zvolal: „Láncos lobogós Bela diákja! Čo za šarkan vás sem doniesol? Kto vám to zavesil na nos, že ja tu s Anuškou bytujem?“

Belovi až teraz svitlo v hlave, nezradil však svoje prekvapenie, ale aký bol pozdrav, takú dal odvetu.

„Nuž keď ma šarkan nosí, tak som černokňažník, a ten by nemal všetko vedieť?“

„No, dobre, dobre; i keď ste černokňažník, vítajte. Anuška, či si sa postarala o dobrú večeru? Vieš, že diáci, či sú školskí či iródiáci, sú hladoši, a dnes aj vína hojnejšie, musíme vyčastovať milého hosťa.“

Anuška ochotne a s radosťou vyplnila rozkaz. Večera pre nich bola už hotová, pridala trochu syra, parížskej klobásky a stolilo sa veselo. Belo rozprával o mestečku B., kto sa oženil, kto dokonal beh života, čo všetko Anušku veľmi zaujímalo, takže sa dávno tak dobre necítila. Keď sa však víno míňat začínalo, aj rozhovor stával sa živším, lebo Belo dosť obratným spôsobom vyprával prihodivšie sa dobrodružstvá a verejné i súkromné tajomstvá. Hanes nasmial sa do chuti a bol cele vo vytržení.

„Už je to pravda,“ poznamenal, „že ste vy na čertovom kolese lámaná stonoha. A vám ako sa tam vodí? Ste ešte vždy v bernom úrade?“

„Ach áno, milosťpán, ale čože je to tá zlatka na deň, to je ako psovi mucha; človek nevie, čo s ňou robiť, či ju prejesť, či za šaty dať, a pritom nemôže vykonať ani len fígeľ za groš.“

„A mali by ste vôľu prísť sem do Pešti?“

„To verím, milosťpán, a prišlo by mi to celkom vhod.“

„Prečo by vám to prišlo vhod?“

„Vyznám pravdu, milosťpán, potkalo ma čosi nepríjemného, a to by bol najlepší spôsob von z konopí.“

„No, čujme tú udalosť.“

„Ráčte odpustiť, milosťpán, to nepatrí do verejnosti.“

„Ach, viem si predstaviť, emberi dolog, öcsém. No, hneď zajtra sa prezviem; tak sa mi zdá, že správca pisárne pripomenul, že by potrebný bol denný pisár. A keď sa raz človek dostane do pisárne, budúcnosť jeho je zabezpečená.“ Vtom pozrel na hodinky.

„Do paroma, hneď bude biť jedenásta, ľahnime si spať.“

*

Hanes urobil kroky v prospech mladého Nemčíka; vychválil pred ministrom jeho otca, ktorý stal sa obeťou vlastenectva a Belo prišiel do úradu.

„Hospodu vám dať nemôžem,“ riekol Hanes, „o to sa postaráte, ale za čas vás zaopatrím stolom, kým vám nebude doručená gáža.“

Belo už z mesta ani neodišiel, písal do B., aby jeho veci — moc toho nebolo — poslali. Človek by ani neveril, kde ho potká šťastie.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.