ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po krátkom usporiadaní v chyži mne vykázanej bežal som do svätyne Panny Marie Karmelskej. Vstúpil som do nej cez dvere, nad ktorými je nápis: Decor Carmeli = Ozdoba Karmela. Loď kostola je okrúhla, je vlastne priestor pod dutinou (kupolou). Maľovku kostola zastupujú lesklé mramorové tabule.

Pri dverách sú pohodlné, kostolu primerané spovedlnice, v ktorých sa spovedlní otcovia zelenou oponou zakrývajú pred pohľadom okolostojacich. Mrežky na spovedlnici sú zo žltého pľachu a tak malými dierkami opatrené, že kňaz nepozná cez ne pristúpivšieho ku spovedi.

Na ľavej strane lode je oltár sv. Jozefa, s umeleckým obrazom svätca, držiaceho Ježiša na svojich ramenách. Na pravej strane je oltár Panny Marie. Panna Maria drží v rukách škapular.

Keď som už pri vstúpení do kostola užasol nad lesklosťou mramoru dlážky a stien, nemohol som sa dosť načudovať nad krásou hlavného oltára. O jeho kráse môžete si pochop utvoriť, keď vám poviem, že doteraz stál oltár 50 tisíc frankov. Na tomto oltári je všetko drahocenné. Z vyberaných druhov mramoru vyviedli chýrni sochári umelecké diela. Karrarský mramor a alabaster oslavujú tu dôstojnosť Panny Marie. Stĺpy sú z jednoho kusa alabastru, oblúky oltára z bieleho mramoru. V ich lesklosti čarokrásnej odrážajú sa svetlá veľkých sviec oltárnych.

Socha Panny Marie s Ježiškom na lone je tak krásna a duchaplná, že si ju človek skoro živou vidí na vysokom tróne sedeť. Hlavu Panny Marie a Ježiša zdobia zlaté koruny, v ktorých sa mnoho diamantov leskne. Panna Maria s Ježišom podáva škapular. Pred nimi na stupňoch kľačia dvaja cherubíni v ozdobnom rúchu.

Svätostánok je z jednoho kusa alabastru vykresaný a má 4 stĺpky zo zafiru brúsené. Podnebie na vystavenie najsvätejšej Sviatosti je to najutešenejšie. Predok oltára predstavuje v polovypuklom obraze videnie Eliášovo, ako mu Boh zjavil Pannu Mariu v oblaku z mora vystúpenom.

Taký oltár je aspoň dľa ľudských síl primeraný božskej Velebnosti a napodobňuje tú slávu, v akej Boh medzi anjelmi a svätými prebýva.

Popred veľký oltár sa vojde do sakristie. Tu som si natiahol čiernu sukňu a oblečený do omšového rúcha prikročil som k veľkému oltáru obetovať sv. omšu. Slúžil som o Škapuliarskej Panne Marii. Oltár má totižto tú veľkú výsadu, že sa na ňom okrem zasvätených sviatkov vždy o Škap. Panne Marii slúži sv. omša. K tomu cieľu slúžia osobitné omšové knihy, v ktorých len tieto formuláre sú vytlačené.

Pod sv. omšou, obetovanou za všetkých známych živých i mrtvých, cítil som neobyčajnú slasť duševnú. Veľké dobrodenia Božie zahanbily ma. Ja v povedomí nehodnosti svojej porúčal som sa pod ochranu Matky Božej, pod ktorej sochou som sa Bohu klaňal.

Po duševnom stole nasledovaly raňajky. Tieto ma presvedčily o pohostinnosti Karmelitov. Nie len kávy, lež aj masla, medu a hrozna bolo na stole hojne. Ja som si veru z chuti zajedol zo všetkého. Veď mi nedal pokoja predstavený kláštora, kým som sa tak neopatril.

Po raňajkách povyberal som z kapsy niektoré kusy hábov, vzal som ich sebou a sbehol som dolu brehom kúpať sa a — prať. Voda na kraji mora bola teplá a slnko ešte teplejšie. Zdalo sa mi poihrať sa s vlnami, ktoré ma vše zalialy, vše sediaceho na piesku ďalej na breh posotily. Pritom som aj pral. Mydlo konalo svoju úlohu, spriatelené s morskou vodou vybralo nečistotu menších kúskov rúcha. Celý uveličený, že sa budem môcť pochváliť s praním pod Karmelom, zabával som sa na brehu bezstarostne. Dvakráť som prepral každý kúsok, vyžmýkané poukladal som na pálčivé slnko. Snáď by som sa bol ešte aj ďalej pľačkal, keby už nebol býval čas vrátiť sa k obedu. Posbieral som teda háby pod pazuchu a škriabal som sa na strmý vrch. Pravda, kým som hore vyšiel, bol som v novom, neslanom kúpeli. V chyži povystieral som šatky a punčochy a otvoril som okno, aby ich vonkajšie teplo čím skorej usušilo.

Sotva že som dokonal túto novotnú prácu, volali ma na obed a spolu ma vyzvali, aby som si dal čierne háby oprať. No to je pekne: čo som ja tak dokonále previedol, to má teraz ženská ruka naprávať. Poneváč ale sluha naliehal, aby som si len dal všetko, čo mám, že to všetko do 3. hodiny po poludní suché a vyhladené bude, nuž poddal som sa a vydal som morskou soľou nasýtené háby do sladkej vody. Čo viac, po obede som dal do prania aj na zeleno zafarbený kabát a na strakavo mramorované nohavice.

Po hojnom a skvostnom obede som sa musel vyzliecť, aby som si pozrel, čo ma to páli po rukách a na chrbáte Červené mi boly, ako uvarený rak a bolely ma, ako popálenina. Bol to úpal slnka, ktorý som pri predobedňajšom praní dostal. Či mi to bolo treba? Veď som aj tak nemal osohu zo svojej práce. Boľasť som si miernil studenými obkladkami a jeden z priateľov mi namastil chrbát vaselinom.

V pripovedanom čase klopal sluha na dvere a podal vypraté háby do izby. Výsledok prania bol značný. Kabát a nohavice mi dostaly celkom inú farbu a nový strih. Rukávy dosahovaly mi voľačo niže lakťov, nohavice mi vybehly vyše členkov. No teraz vyzerám pekne. „Čo ťa doň, aspoň si nemusíš zahýňať nohavice pomedzi krovie Karmelu, keď pôjdeš ku prameni 40. mučedlníkov,“ hovorili priatelia, ktorí tiež tak pochodili.

V novom obleku vyšiel som pozreť okolo kláštora. Kláštor na dve poschodia je z kresaných kameňov stavaný, a ako najviac domov na Východe, je bez dachu (strechy). Sklepenie cementom zaliato slúži aj za krov. Pochádza z roku 1827.

Karmel bol už v Starom Zákone známy. Na ňom zahanbil Eliáš prorok 450 bálových kňazov, keď s neba svolaným ohňom dokázal moc Boha Israelitov. (III. Kráľ. 18.)

Po rozšírení učenia Kristovho mnohí sa utiahli do jaskýň Karmela a dľa príkladu Eliášovho pustovnícky život viedli. Títo roztratení mnísi utvorili neskôr spoločnosť s predstaveným, ktorý jej členov dľa ustálených stanov riadil a spravoval. Takúto spoločne bývajúcu reholnícku rodinu mal Karmel od 5. storočia. Roku 1291. museli Karmeliti opustiť svoj domov, keď aj posledná pevnosť, Akko, do moci mohamedánov prišla. Roku 1636. sa zase stretáme s reholníkmi na Karmeli. Rok 1776. je tiež pamätný v dejepise Karmelitov. Vtedy ich zajali a dvoch z nich usmrtili. Potom sa kláštor skoro do rúk schrimatikov dostal. Keď Napoleon r. 1799. dobýjal Akko, ranených odvážali do karmelského kláštora. Hrob zomrelých bojovníkov značí pomník v záhrade pred kláštorom. Za tento skutok milosrdenstva museli Karmeliti prenasledovanie trpeť. Turci ich vyrabovali a kláštor skoro sborili. Sotva že ho boli začali naprávať, rozkázal Abdallah, paša z Akko, aj pozostalé múry do povetria vyhodiť.

Konečne r. 1827. začali stavať terajší kláštor. Dom leží na kraji strmého vrchu, vysoko nad Stredozemným morom. Zďaleka videť jeho posvätné múry a slyšať na ďaleko jeho zvony, volajúce do kostola „Hviezdy morskej“.

Okolo domu majú Karmeliti rozsiahle záhrady. Ovocné stromy a viničný ker aj v suchote podržia svoju zeleň.

Ďalšia vychádzak bola ku prameňu 40. mučedlníkov. Cesta nás sviedla na rovinu Saron. S nej sme sa obrátili na ľavo medzi holé vrchy. Za hodinu sme prišli k prameňu Eliášovmu. Tento bohatý prameň má takú studenú vodu, ako naše horniacke žriedla. Kus vyše tohoto prameňa je druhý prameň 40. mučedlníkov, ktorí tu počas križiackych ťažení od mohamedánov podstúpili smrť. Z niekdajšieho kláštora sú už len rumy.

Dolinka pod prameňami je rajom medzi skalnatými kopcami. Tak by to bolo vari aj inde, keby zem dostatočnej vlahy dostávala. Majitelia dolinky pestujú podarené druhy zelenín a ovocných stromov. Ošetrovatelia majetku Karmelitov si práve z takého ovocia ujedali, keď sme k nim prišli. Na zpiatočvej ceste sme prešli popod sanatorium nemeckých templárov. Ústav je predne pre suchotinárov vystavený. Čistý a teplé povetrie, osvežujúca vôňa kvetín a bylín im tu dobre môže poslúžiť.

Noci som sa bál pre spálený chrbát. Mokré uteráky mi neschodily s chrbáta. K tomu prišla iná bieda. Nechal som oblok otvorený, dostavily sa cezeň komáre a robily si hostinu na mojom tele. Mal som ja roboty so škrabaním rúk a nôh! Do rána mi boly samý plusgier.

10. júla som bol celý deň v kláštore. Pristúpil som k sviatosti pokánia, po sv. omši nakúpil som obrázkových karát a písal som pozdravy zo sv. Zeme. Po poludní som bol na pobožnosti Škapuliarskej Panny Marie.

11. júla o 4. hodine ráno slúžil som sv. omšu a, poďakujúc sa Karmelitom za ich dobrosrdečnosť, pobral som sa s kapsou na ramene dolu Karmelom do Haify. Prv, než nás prepustili, ešte aj na to pozorovali Karmeliti, aby nás niekto v Haife neošudil pri zjednaní príležitosti do Nazarethu, i poslali s nami jednoho zo svojich sluhov. Tento nám obstaral koč.

Zabudnúc na hrubú dotieravosť tureckých mýtnikov v Haife, obzrel som si teraz aj mesto. Dosť porúchané domy niekde len toľko priestoru nechaly medzi sebou, že ho človek na dva kroky prekročí. Najkrajšou budovou Haify je kostol a kláštor Karmelitov a Karmelitánok. Otcovia Karmela obstarávajú duchovné potreby katol. veriacich, mníšky ale vedú školy a ošetrujú nemocných.

Jediné námestie Haify bolo plné predavačov pšenice, ktorá bola na hŕbach vysypaná. Kupcov ešte nebolo pri nej. V trhový deň prichádzajú aj okolití beduini do mesta predávať plodiny zeme, menovite dine a zeleniny, drevo a mlieko. Po strmom pohľade, chybnom rúchu a zvlášte po dlhej flinte ich každý pozná.

Nasýtený divákmi, ktorí ma v meste obkľučovali, ponáhľal som sa na koč, ktorý už hotový vo dvore stál. Bol to vlastne „omnibusom“ menovaný koč, v ktorom šiesti pohodlne môžu sedeť. Kočiš pýtal 10 frankov za zavezenie do Nazarethu.

Za mestom Haifa otvorila sa rovina Akko. Jej krajom vede cesta rovno s traťou železničnou, ktorú začala belgická spoločnosť stavať, ale len na 7 km. došla. Šíny a drevá skoro pokopú pod strážou beduinov. Ponad potôček Kison (El-Mukata) sme prišli ku palmám, zbytkom to niekdy chýrnych haifinských pálm. Stretali sme sa s karavanami tiav, somárov, rozličnou ťarchou naložených. Za nimi išly ženy v širokých nohaviciach, na hlavách niesly mlieko v panve, sväzok dreva alebo kôš ovocia. Niesly to do trhu.

Za rovinou Akko skrúti sa cesta na ľavo. Prv, než sme sa dali do kopca, koňom sa ušlo studničnej vody. O 8. hodine ráno sa prevážil koč hrebeňom Karmela na severný výhonok roviny Esdrelon, a potom sa začal škriabať na Nazarethské vrchy. Táto časť Karmelu je ešte dubovou horou pokrytá. V jej tôni rastú pestré kvetiny a poletujú malebné motýle. Tým smutnejšia bola rovina Esdrelon, na ktorej len spálené strnisko a chodníky vyhladnutých myší bolo videť.

Slnce už dobre pripekalo, ani spustené záclony nestačily prekaziť jeho úpal. A tu sa stretneme s človekom, ktorý s klobúkom v ruke celým cvalom bežal proti nám a zďaleka kýval, aby sme zastali. Čože ten chce s nami? pýtali sme sa jeden druhého. Vyplakané oči a smutná tvár presvedčily nás, že ho ničo príkreho potkalo. On sa opýtal kočiša, či sme jeho dieťa nestretli na ceste. Ztratilo sa mu z domu. Na zápornú odpoveď vrátil sa s nami.

V Ain-Seimunieh zažraly si kone sečky. Ja som sa prizrel mláteniu vo veľkom a malom. Mlátenie vo veľkom sa takto deje: rozložia do kola obilie, zapriahnu čierne kravy alebo byvolov pred hrubú, asi poldruha m. veľkú dosku, ktorá je od spodku basaltovými kamienkami vybíjaná, a posadia na ňu jedno-dve detská, aby naháňaly statok dookola po obilí. Po vymlátení pretriasajú a vejú zrno, ako u nás. Mlátenie prevádzajú všetci na jedno mieste a naraz. Ťahajú s ním čím ďalej, aby tým menej desatín museli dať vláde.

Mlátenie v malom sa tak deje, že ženy a deti vytĺkajú drevenými kladivami klasy po zemiach posbierané.

Mlátením zdrvenú slamu používajú na slepenie a ľahšie vysušenie dobytčieho trusu, ktorý v nedostatku dreva ako kurivo upotrebujú. Takých nalepených pagáčov som videl skoro za každou dedinou. V Ain-Seimunieh som sa aj o tom presvedčil, že naše horniacke obce sú ohľadom sriadenosti a čistoty aspoň o jedno storočie pred palestinskými. Jej chalupy pozostávaly z dreveného škeletu, na ktorý bolo blato a skaly nalepené. Obloka nebolo na nich, dvere boly ich jediným otvorom. Tam, kde jesto dosť kameňa, sú síce domy murované, ale aj tu sú tak úzko jeden pri druhom, že ľahko prekročíš na dva razy cez ulicu. Celé náradie takej arabskej chalupy sú so dve panvy na varenie jedla, niekoľko čbánov na vodu a menších nádob na pitie. Arabovi dostačí aj to. Jedlo vyjedáva netrebnou lyžicou, pri čom si hlavne rukou pomáha. Málo je tých jedál, ku ktorým by Arab varenie potreboval. On musí gazdovať s kurivom. Každá gazdiná má pod stenou chalupy malú piecku; tu skladá oheň a nad jej otvor položí nádobu, v ktorej také kuchári, čo by sme my nejedli.

Pri takom malom ohni nemôže arabská gazdiná našského chleba napiecť, lež len tenkých pagáčov. Pokrm jednoduchých Arabov je veľmi skromný. Divil som sa na tom, ako môže byť človek s tak málom spokojný. Tí Arabi (kresťania), ktorí nás z Nazarethu do Jeruzalema odprevadili, jedli tvrdé vajcia, podymník a pili vodu. Doma majú síce aj mlieka, ak ho nepredajú v blízkom meste, majú rajštiakov, uhoriek a ovocia. Jediná lakôtka Arabov je čierna káva. Túto pije Arab viackráť cez deň a vždy dobre horúcu.

Oblek dedinských obyvateľov je skromný, ľahký, ale vždy slušný. Ženské nosia tiež široké nohavice a nad nimi širokú šatu. Deti sú len v košieľke. Čistoty nemajú. Šatu akiste neoperú, kým nespadne s nich.

Vyhrýzanie suchej sečky koňom trošku dlho trvalo. Bolo už po poludní, keď sa koč na hrebeň Nazarethských vrchov vyškriabal. Odtiaľ chytro sbehol do svätého mesta.