E-mail (povinné):

Štefan Kmeť:
Na východe

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Varon, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 8 čitateľov

Cesta do Jeruzalema

O 3. hodine ráno som už bol hore. Kapsa a vlnená šatka vnove prišly do rúk. Rozviazal som ich aspoň päťkráť, jedno po druhom skúmajúc, či som si nič nezabudol.

V tom prišiel sluha, oznamujúc, že kone sú už pod bránou domu, a pozval ma na raňajky. Teda o pol 4. hodine ráno je už všetko prichystané! No to je veľká láska, toľká obetivosť, že by som inému neveril, keby som ju sám nebol zkúsil. Tá dobrá duša ešte odpustenie prosí, že nemá mlieka, a preto len čiernu kávu dáva k syru, hroznu, chlebu a vínu. Ako by som bol šípil, že len o 1. hodine popoludní budem jesť, dobre som si zajedol.

O 4. hodine som už sedel na koni. Sotva že som naň vysadol a sluha ho z ruky vypustil, už harcoval so mnou po smetisku. „No,“ myslel som si, „pekne to bude so mnou vyzerať, kým do Jeruzalema prídem!“ Lež planý bol môj strach. Koník len do toho času bol výskočný, kým mohol po rovnej ceste íst. Akonáhle sme sa dostali na vrchy Nazaretské, ztíchol a pozorne kráčal so skaly na skalu. Vedel si nájsť lepšiu cestu, preto som sa ani nenamáhal napravovať ho v ceste, lež sveril som sa zcela naň. Veď on už viac ráz prekonal túto cestu, musel si vedieť pomôcť. Môj koník bol červený, ako sa volal, ani teraz neviem; ja som ho len tak bez mena poháňal.

Kým som sa na štít vrchov Nazaretských dostal, rozvidnilo sa. Ešte raz som sa obzrel na významné mesto, v duchu som sa postavil do chrámu Zvestovania Panny Márie, prosiac ju, aby ma šťastlive doprevadila na miesto umučenia svojho Syna.

Strmý a skalnatý vrch, s ktorého som na rovinu Esdrelon sišiel, bol predobrazom dlhých a ešte príkrejších strání. Snáď by som bol sišiel s koňa, keby som nebol videl, že Arabi ostávajú na koňoch sedeť. Cestovanie bolo príjemné na rovine Esdrelon. Za 4 hodiny som prešiel cez ňu. Na jej kraji som sa lúčil s obcami Daburieh pod Táborom a s Endor a Naim na boku Malého Hermona. Z prava ležaly výbežky Karmela, vždy bližšie dostávajúc sa k mojej ceste. Konečne zastaly si do cesty, tak že som sa musel na ne škriabať.

Rovina Esdrelon je najúrodnejšia v celej Palestíne. Dľa strnísk súdil som, že sejávajú tu najviac pšenicu. Len kde-tu bolo videť kukurici podobnú bylinu, zvanú „durra“. Z jej zrna dorábajú si chudobní múku. Okrem tejto videl som ešte jednu zasiatu bylinu, tejto meno mi ale ani mukari (sprievodca) nevedel udať. Čierna zem roviny bola od suchoty hlboko dopukaná. Taká ostane až do zimných dažďov, po ktorých celá príroda ožije. Po vsiaknutí napršanej vody dajú sa Palestinci do orania a siatia. Za niekoľko mesiacov majú úrodu. Nemusia sa báť, že im vymrzne, vymokne, vyschne, že im ju búrka znivočí, kamenec doseká. Od týchto nepríjemných hosťov je palestinský gazda osvobodený. Zrno zasiate do zeme iste donesie úrodu.

Na celej rovine bolo pusto. Len kde-tu potuloval sa pastier s čriedou kráv alebo oviec, ktoré z dlhej chvíle obhrýzaly spálené strniská a bodľač.

Po štyrhodinovej jazde prišiel som do Dšenín. Pred ním sú rozsiahle záhrady, ktoré 2-3 m. vysoké kaktusové živé ploty ochraňujú pred nepovolanými hosťmi. V záhradách sa hrozno zelenalo. Poneváč som musel čakať, kým mukari dojde, poprizeral som sa deťom, ktoré aj v Palestine najviac na ulici bývajú. Tu sedely pod kaktusovými plotmi. Matky ich sem poslaly dozerať na jeden najpotrebnejší článok života, na kurivo. Kotúče trusu sú to, nad ktorými ony strážia. U Palestincov má kôš trusu veľkú cenu. Za tým im bolo treba chodiť dlhý čas. Neraz som videl plno detí rozbehaných po ceste s košíkami na hlavách. Sbieraly trus. Im je to tak prirodzené, že sa neokúňajú ani dlane podložiť hoviadku, aby sa nemusely za ním na zem sohýňať. Pravda že potom bedlive strážia nad takto nadobudnutým pokladom, aby ho súsed nepovolano nesobral.

No nevidel som pri palestinských deťoch tú živú, veselú vôľu, akú u nás prejavujú zdravé deti, keď sú pohromade. Najviac sa hrajú s prachom, v ktorom sedia, alebo sbierajú skalky a stavajú piecky. Máloktoré má voľačo na hlave. Košieľka, ktorá už dávno ztratila belosť svoju, je jediným oblekom detí.

Môj príchod ich málo zaujímal. Sotva že na dupot koňov pozdvihly hlavy a pozrely čiernym okom po mne, už ďalej pokračovaly vo svojich hračkách.

Pustil som sprievodcu na predok, aby ukazoval cestu pomedzi arabské koliby, od ktorých aj koliby našich rubačov v hore sú krajšie a pohodlnejšie. Arabovi ona zodpovie, veď ju nepotrebuje na inšie, ako na ochranu pred úpalom slnka a raňajšou rosou.

Dšenín má asi 3000 obyvateľov. Leží na hranici Galilee. Za ním sa začala príkra cesta. Asi toľko som sa musel po klzkých skalách do vrchu škriabať, koľko som sa znížil od Nazaretu na rovinu Esdrelon. Spoľahnúc sa na zkúsenú nohu koňa, bezpečne som si sedel, ani neuvažujúc o tom, že by som sa u nás po takých miestach aj peší so strachom pohyboval. Tu som sa vložil do toho povedomia, že lepšej cesty nieto, a ľahšie mi je sedeť, nežli pešímu nohy o skaly otĺkať. A sedel som na koni od štvrtej rána až do jednej popoludní bez prestania. Dosť som šomral, že som hladný, aby sme už zastali pod stromami, lež na marno. Až keď sme popri malichernej obci Dšeba prešli, mohol som si nohy vystreť pod širokou olivou. Nešlo to inakšie. Koňom bolo treba dať aspoň vody, tejto ale nebolo na celej ceste, až po Dšeba.

V okamžení pootvárané vaky vydaly zo seba rozličné druhy jedál a posilňujúceho vína. Zajedol som si. Kôň, chudák, dostal len vody. Od toho času mi ho veru bolo ľúto, a viac pre neho, nežli pre seba, by som si bol žiadal čím skorej prísť do Nablúzu na noc.

Za hodinu trval odpočinok. Potom som sa ďalej prevážal hore-dolu po kopcoch, s ktorých pod tureckým šafárením dávno zmizly lesy aj s úrodnou zemou, nechajúc za sebou len holé skaly. Len pri spodku vrchov boly úzke ostredky s olivami do radov vysadenými.

Asi o 4. hodine prišiel som do Samarie, niekdajšieho hlavného mesta kráľovstva israelského. Po zničení kráľovstva aj jeho sláva zanikla. Len za časov Herodesa V. prišla ešte raz ku krátkemu životu. Vtedy dostala meno Sebaste Augusti.

Samaritánci, Filipom pokrstení, skrze apoštolov Petra a Jána boli posilnení vo viere. Apoštolskú moc chcel mať od nich aj Simon, čarodejník za peniaze.

Na vysokom kopci videť aj teraz pozostatky kostola sv. Jána. Pod kostolnou dlážkou nám ukazovali prázdny hrob tohože svätca. Na mieste kostola je teraz kláštor dervišov, žobravých mníchov mohamedánskych.

Samaria bola niekedy biskupské mesto, teraz je biednou, asi 300 obyvateľov počitujúcou dedinou. Okolie Samarie je úrodné. Záhrady boly plné rozličných zelenín. Hrozno sa tu výborne darí. Tu som videl prvý raz ľudí zamestnaných v záhradách. Okopávali alebo vodu rozvádzali po hradách. Táto úrodnosť pochádza odtiaľ, že Samaria má hojné pramene.

Keď som sa bol asi za hodinu po Samarii potúlal, bral som sa ďalej do Nabluzu. Medzi murovanými plotami samarských záhrad vyšiel som na cestu, ktorá od Stredozemného mora vede do toho mesta. Tu som sa tak cítil, ako by som bol v nejakej kultúrnej krajine. Stromy okolo cesty, koče, karavany tiav obživovaly tento krátky kus cesty medzi Samariou a Nabluzom.

O pol siedmej večer som už bol pred mestom. Poneváč som ale nevedel, kde je dom katolíckeho missionára, musel som čakať, kým sa pohaňači dokývali za mnou.

Širokou, novými domami zastavanou ulicou vošiel som do mesta, ktoré má čosi europejského rázu. Pod záhradami vysedávalo mnoho Turkov. Niektorí z nich hrali sa v kocky alebo v karty.

Zastali sme pred missionárskym domom. Duchovného nebolo doma. Bol vyslaný od jeruzalemského patriarchu vyšetriť zavraždenie jednoho missionára v Galilei. Správca domu nás viedol do izby s troma posteľami.

Pri večeri som sa sišiel s jedným luteránskym pastorom zo Severnej Ameriky, ktorý radšej vošiel do katolíckeho domu, nežli by sa bol v luteránskej škole o hospodu uchádzal. Vymenili sme si poznámky o ceste. Ja som musel počuť, že cesta na budúci deň bude ešte príkrejšia. Žiadostiví čím skoršieho odpočinku, rozišli sme sa skoro. Tak by som sa bol rád vystrel na pripravenú posteľ, keby som si nebol musel poznačiť, čo som videl. Tu som pocítil ťarchu tejto povinnosti.

Nabluz (Neapolis) leží v krásnej, úrodnej kotline medzi vrchami Ebal a Garizim. Starodávne mesto Sichem bolo svobodné kňazské mesto v pokolení Efraim. Politické a náboženské rôznice mu zavčasu dopomohly ku zkaze. Roku 721 pred Kr. Salmanassar, assirský kráľ, vzal do zajatia veľkú časť obyvateľov a na miesto nich poslal kolonistov z Mesopotamie. Títo kolonisti, pomiešaní so židmi, tvorili ľud, ktorí čisto palestínski židia nenávideli a ako nečistý obchádzali, a po návrate z babylonského zajatia ani ku stavaniu kostola jeruzalemského ich nepripustili. Nato si Samaritáni sami vystavili kostol na vrchu Garizim a tým sa od židov úplne odtrhli. Teraz žije asi 200 Samaritáncov v Nabluze pod osobitným hlavným kňazom z rodu Levi. Samaritáni svätia sobotu, majú obriezku, veria v jednoho Boha, dobrých a zlých anjelov. Zo sv. Písma majú 5 kníh Mojžišových. Tieto majú na pergamene starožidovskými písmenami napísané. Každý rok viac ráz vychádzajú na vrch Garizim a tvárou proti slnku obrátení obetujú 7 baranov. Poznať ich po zelených turbanoch, ktoré len oni nosia.

Nabluz má asi 14 tisíc obyvateľov. Medzi nimi sú len niektorí katolíci a stoja pod duchovnou správou missionára jeruzalemského patriarchátu. Pri dome je verejná kaplnka s 3 novými oltármi.

Po odslúžení sv. omše vyšiel som podívať sa do mesta. Za mestom som si obzrel studňu Jakubovu, pri ktorej sa Ježiš so Samaritánkou rozprával, kým jeho učedlníci v meste boli. Studňa je vyschnutá. Hodený do nej kameň ma presvedčil o jej hlbokosti. Nad studňou stál kedysi kostol, teraz sú už len rumy z neho.

Po malej rovine za Nabluzom jazdilo sa mi hravé. Toto bol posledný kus rovnej cesty až po Ramallah.

Okolo poludnia prišiel som k jednomu prameňu. Živo bolo okolo neho. Celé čriedy statku boly okolo studne, čakajúc na vodu. Niektorí aj umývali ovce a potom ich strihali. Pri prameni jesto aj malý stánok.

To povedomie, že sebou nesiem aj prach proti hmyzu, dodalo mi smelosti stúpiť na rohožu a sadnúť si na stoličku.

Obed bol krátky. Fľašky sa naplnily vodou. Do jednej som si vytlačil citron a tým som potom hasil smäd. Bolo to dobré aj bez cukru.

Kým sa naši Arabi s napájaním koňov zamestnávali, radili sme sa, kade asi pôjdeme ďalej. Pred nami bol strmý a holý vrch. Či možno naň koňmo vyjsť? Veď je strmý ako kostolná strecha? Snáď budeme museť sa vrátiť, aby sme na nejaký chodník prišli. Ako sa tu tak radíme, zazreli sme človeka, jazdiaceho dolu vrchom. Teda predsa pôjdeme vrchom.

Sadol som na koňa. Už som mal akú-taká sbehlosť v prevažovaní sa na sedle. Hore vrchom som si skoro ľahnúť musel na koňa, neraz som mal hlavu na jeho hrive, aby som mu dolu chvostom nesletel. Vyznám, že len bezpodmienečná dôvera v arabského koňa a túžba po turistských zkúsenostiach ma zdržaly na koni aj po tak nebezpečných krajoch. Našský kôň by sa na také miesta ani len vyviesť nedal, nie žeby niekoho vyniesol.

Hore som len vyšiel pri napnutej zvedavosti, či sa kôň ozaj vyškriabe do brehu, kde mu neraz prišlo vykročiť po skalách na spôsob stupníkov rozložených. Ale keď som už bol na hrebeni, spokojil som sa víťazstvom koňa a sišiel som s neho; nadol nechcel som merať výšku padnutím cez jeho hrivu. Poneváč som ale videl, že celé okolie je samá skala a že sa kôň ľahko pohybuje medzi nimi i bez toho, žeby sa potkol, sadol som si vnove do sedla a držal som sa v ňom, ako to okolnosti vyžadovaly. Lepšie mi bolo sedeť, aspoň som sa tak nepotil.

Aj na koni vystál som dosť trápenia od slnka. Tvár a ruky som mal ako rak spálené. Akoby aj nie, keď slnko na 40. stupeň R. sodvihlo živé striebro a tou horúčosťou už druhý deň dorážalo na mňa.

Pri Betine sa ukázala úrodná pôda. Tu je viac kopcov pokryto stromami, ich svieža zeleň svedčí o dobrej pôde. Obec leží v prostred záhrad a rolí, ktoré vlahu z okolitých prameňov dostávajú. Osem hodín bolo, keď, celý dolámaný, dostal som sa do missijného domu v Ramallah. S ubytovaním šlo to tu akosi ťažko. Už som si myslel, že budem museť ísť ešte večer ďalej do Jeruzalema. Boli sme tu nepríležitými hosťmi, poneváč celý dom riadili. Missionár nás voviedol na krátky čas do svojej izby. Po večeri čakaly nás pohodlné postele, so všetkým, čo k tomu patrí.

Ramallah je mestečko s prevažne schismatickými obyvateľmi. Nad 400 katolíkmi vedie duchovnú správu missionár jeruzalemského patriarchatu.

Panna Maria a sv. Jozef mali až po Ramallah zajsť bez Ježiša z veľkonočných sviatkov.

Ešte večer som sa rozlúčil s missionárom. Na štvrtú hodinu ráno boly kone pohotove. Sotva že som si oči pretrel po spánku, už som sedel na koni a medzi dobre opatrovanými vinicami ťahal som rovno na juh, do Jeruzalema. Raňajšie zvonenie vyprevádzalo nás z mestečka. Povetrie bolo vlhké a chladné. Teplomer spadol na 14 R. Slnko čoskoro zahnalo hmly a otvorilo ďaleký výhľad pred nami. Cesty rýchle ubývalo. Šiel som ako bez ducha a myšlienky. Vlastne obidvoje som mal, lenže nie pre skaly a krovie. Duch môj zanášal sa svätým mestom. Obrazotvornosť už si malovala obrazy o najpamätnejších miestach v Jeruzaleme. Hneď som bol v kostole sv. Hrobu, hneď zase na Olivovom vrchu. Tam som sa tešil so vzkrieseným, tu s boľavým Spasiteľom. Plný túhy čím skorej uzreť Jeruzalem, často som pozeral na hodinky, či ešte mnoho chybuje do tretej hodiny, za ktorý čas mal som prekonať cestu z Ramallah do Jeruzalema. Asi o šiestej zazrel som cestu, po ktorej sa ľudia na trh ponáhľali. Potešil som sa im, lebo som si ich považoval za poslov, ktorí mi cestu do svätého mesta ukazujú. Nazrel som každému do koša. Aj oni len tie články niesli, čo do každého mesta donášajú prespolní ľudia. Sú to potravné články a kúrivo. Im bolo ľahšie ísť, lebo poznali každý záhyb, vedeli, koľko im ešte treba prebehnúť, kým sa dostanú na miesto svojho cieľa. Mňa hnala túžba čím skorej uzreť Jeruzalem, preto som skoro vždy mal na očiach ďalekohľad, aby mi pomohol v diaľke rozoznať mesto. Ale nevidel som ničoho. Prečo ho nevidím? Veď je už pol siedmej. Za pol hodiny mám byť už v meste.

Zamyslený, nepozoroval som ani na to, že cesta dvíha sa do vrchu, za ktorým bolo mesto. Zrazu zjavia sa predo mnou ťavy, ako by ich bolo niečo z hlbokosti na povrch pozdvihlo. Tu je hrebeň brehu. Za ním je Jeruzalem. Tak bolo. Prišiel som na Skopus (tak sa menuje hrebeň vrchu). Pred očima som mal celý Jeruzalem.

Nábožným duchom nadchnutý, stiahol som zubadlo koňa a v duchu vítal som sväté mesto. Po ťažkej ceste veru mi sladko padlo zastať si nad mestom a vďaky vzdať Bohu za zachránenie od nešťastia po krkolomných kopcoch.

Jak krásny to obraz! Medzi jednotvárnymi domami vyčnievajú vysoké kostoly, ktorých pozlátené kríže a polmesiace prenikave ligocú sa v žiare slnka. Rovno pred sebou som videl kupolu kostola sv. Hrobu, v ľavo, na východe Olivový vrch, pod ním záhradu Getsemane, proti nej vrch Mariak s námestím židovských kostolov, na západnej strane európskym spôsobom stavanú časť mesta s francúzskymi a ruskými hospiciami a kostolom Dominikánov, zasvätený sv. Štefanovi mučedlníkovi.

Kým som sa poprizeral mestu, Arab mi oprášil šatstvo a obuv, utrel hlavu a opraty koňa. Nespustiac oči zo svätého mesta, pohol som sa rovno dolu vrchom. Vedľa židovskej kolonie vyšiel som znovu na cestu. Ešte niekoľko sto krokov, a už som bol pred bránou Damašskou (arab. Ba-bel-Amud). Len mimochodom hodil som okom po ťavách a somároch pred bránou a po ich majiteľoch a poháňačoch pod plachtovými šiatrami. Mňa inšie zaujímalo. Cez dvojitú, do uhla stavanú bránu vošiel som do mesta a v tej istej ulici sosadol som pred rak.-uh. pútnickým domom.[1] Sluha černoch a kavas (policajt) sobrali mi kapsy a vyniesli nahor. Ubytoval som sa v pohodlnej izbe.



[1] Rak.-uh. hospicium je postavené z milodarov katol. obyvateľov monarchie. Stojí pod správou dvoch kňazov. Toto pekné a pohodlné stavisko môže ubytovať asi 60 pútnikov. Chudobných prijmú v ňom zdarma, obyčajne platí sa aspoň 5 frankov denne.




Štefan Kmeť

— rímskokatolícky kňaz a spisovateľ. Známy tiež pod pseudonymami Dr. Kmeť-Špaňodolinec, Dr. Španod, Dr. Špaň, Dr. Špaňodolinec, Špaňodolinec Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.