ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Beyruth leží na západných brehoch Libanonu a je prístavom pre celú Syriu. Jeho prístav je ešte nesriadený, ačpráve mnohé lode prichádzajú do neho, aby plodiny Syrie a okolia Eufratu odviezly. Beyruth je s Damaskusom železnicou spojený. Jeho ulice sú dosť široké, ale nedláždené. Domy má veľmi porúchané. Len kanónové námestie má europejskú tvár.

Za passom ísť bolo mojou prvou povinnosťou. Vybral som sa bez vodiča, lebo dľa nákresu mesta nemal byť rak.-uh. konsulát ďaleko od hôtelu. Smerom popredku ustáleným prišiel som na miesto, kde mal byť konsulát; lež márne som obzeral domy, ani na jednom nebolo rak.-uhorského címera. Dal som sa do opytovania. Nemecky, francúzsky, taliansky oslovil som ľudí, o ktorých som si myslel, že na moju otázku môžu odpovedať. Bolo na nich videť, že by mi boli radi pomohli, lež neznajúc rak.-uh. konsulát, sami sa ma začali opytovať, či hľadám konsulát moskov, nems, talian, amerik, ingl. Keď som na to hlavou krútil, nechali ma stáť. Chodil som, dopytujúc sa, až do 5. hodiny. Vtedy už aj tak niet nikoho v úrade, i vrátil som sa bez výsledku do hostínca. Ej, či je veľká tá sláva rak.-uh. monarchie na Východe, keď francúzsky hovoriaci ľudia nevedia, kde má konsulát!

Druhého dňa som navštívil kláštor Jezuitov. Veľmi sa mi to vyplatilo. O tom som vedel, že títo znamenití otcovia majú v Beyruthe universitu, na ktorú zvlášte pre východné reči mnohí aj z Europy dochádzajú; že by ale kláštor Jezuitov bol tak veľký, to som sa ani nenazdal. Je on celé malé mesto. Má 5 veľkých dvorov, záhrady a vinice medzi jednotlivými čiastkami domu. V dome nachodia sa všetky školy, počnúc od elementárnych, až po universitu.

Jezuitov je tu stále mnoho. Roku 1902. prišli ešte k nim mnohí z Francúzska vyhnaní otcovia. Predmety lekárskej fakulty, ktoré sa s kňazským stavom nesrovnávajú, učia svetskí professori. Universita má právo verejnosti. Jej diplomy sú platné aj v Europe. Pri prísnych zkúškach zasedajú aj dvaja od francúzskej a dvaja od tureckej vlády poverení professori.

Na prostriedku stavísk stojí krásny trojloďový kostol. Tento, v románskom slohu vystavený, je Božskému Srdcu Kristovmu zasvätený. Všetko je umelecké v ňom.

Po vykonanej sv. spovedi slúžil som sv. omšu. Uznáš, milý čitateľu, že som bol rád, keď som mohol po troch týždňoch k oltáru pristúpiť obetovať sv. omšu.

Po sv. omši zaviedol nás sakristián na raňajky. Zvedavý si, aké boly? Nuž vypil som asi pollitra kávy, zakusujúc bielym pečivom. Potom som jedol z rozličných druhov hrozna a napil som sa výborného sladkého vína. Na dobrosrdečnosť Jezuitov poukazuje aj tá okolnosť, že nás v jedálni aj jeden Nemec (fráter) navštívil, o našu cestu sa interessoval a nás po celom dome povodil.

Knižnica domu a prírodopisné sbierky sú obdivuhodné. Žiaci sa tu nielen základne vzdelajú, lež aj veku-primerane zabavia. Na to sú rozsiahle miestnosti s hračkami, na to sú aj predstavenia (akademie), ktoré ročne viac ráz vydržiavajú.

Čas nám skoro ubehol. Bolo sa nám treba na konsulát ponáhľať za passom a spolu vykonať turecký pass, takzvanné „teskere“.

Dragoman nemeckého konsulátu ma upravil na rak.-uh. konsulát, ktorý som preto nemohol nájsť, poneváč sa bol presťahoval do nového domu. Na mnohé doliehanie sa mi podarilo ešte pred obedom vykonať aj turecký pass, v ktorom len toľko mohli úradníci policie čítať, že je o Štefanovi vystavený. Dvadsať piastrov som musel za tú čarbaninu složiť. Cez obed vystavený pass priniesol mi sluha do hôtelu. Bakšiš, a to od neho samého určený, nemohol vystať za jeho službu.

Tak je to. Ja som mal pass z domu na celý svet vystavený, i myslel som si, že sa s ním môžem do najtajnejšej skrýše sveta strčiť, a tu je Turecko výnimkou. V ňom nielen na každom úrade policie treba dať domáci pass podpisovať za peniaze, lež aj nový si treba vymeniť, keď chceš dlhší čas ostať v Turecku.

Síde sa ono aj tureckým úradníkom nejaký bakšiš, keďže oni aj tak nedostávajú riadneho platu, lež len to majú, čo si sami naženú. A na kom že by mali naháňať, keď nie na Europčanovi, ktorého za veľkého boháča považujú, preto že sa vybere túlať po Turecku. Nuž ja som im to nemal za zle. Poneváč som ich ja mýlil, vyrušoval, svedčilo sa, aby oni mne vrecko znepokojovali a za pohostinnosť (?) hneď odplatu vyžadovali. Kto nechceš platiť, ostaň doma.

„Teraz už viem, že skoro uzrem sv. Zem. Mám dva passy. O 5. hodine pred večerom sa pohnem a do rána budem pod posvätným Karmelom.“ Táto myšlienka ma hnala na jednateľstvo egyptskej loďnej spoločnosti kúpiť si kartu pod Karmel. Za 10 frankov som sa mal vyspať po Haifu.

Opatrený týmito priepustnými a vstupnými lístkami vrátil som sa do hostínca vyplatiť dlžobu. Tu ma čakalo sklamanie, tentokráť milé a osožné. Obával som sa totižto, že v prvom hostínci mesta za stravu tak vyberanú budem museť značnú summu platiť. Pre tú príčinu som sa chcel aj jednoho obeda zriecť. No nešlo to. Hostinský vystavil mi účet, do ktorého už aj nestrovený obed bol zarátaný, a povolal ma do jedálne. Ja som ho veľmi ochotne poslúchol, veď bol účet nad očakávanie malý. Sedem frankov za také zaopatrenie je malicherná cena. „Predsa nám dobre spravil predstavený Františkánskeho kláštora, keď nás sem poslal,“ hovorili sme, rozpamätajúc sa na prísny pohľad starca.

Poneváč sme len sami boli pri stole — bolo to už dobre po 2. hodine — hostinský si k nám prisadol a ponúkal nás, ako svojich úprimne vítaných hosťov; rozkázal doniesť za fľašku vína, ponalieval nám a želal mnoho zdaru na podujatú cestu. Plní povďačnosti za dobrosrdečnosť hostinského, rozlúčili sme sa, poberajúc sa do chýž sbierať do kapsy, chystať passy, skrývať knižky, aby sme sa čím ľahšie dostali cez ruky mýtnikov a policie. Pomohol nám v tom aj známy člnkár, ktorý nás do Beyruthu doviezol.

Loď sa mala o 5. hodine pohnúť, lež bolo aj 7, kým všetko naložili a kým posledný cestovateľ vystúpil na ňu. Toto bol syn mohamedánskeho gubernátora (správcu) mesta. Doviezli ho na ozdobenom člnku ôsmi v rovnošate oblečení mužovia. Keď mu boli títo všetko povykladali na loď, zodvihli rovno vedľa seba veslá na úctu a vrátili sa do mesta.

Loď sa pohla na hladkom mori do Haify. Ja som sa poprizeral krásnemu okoliu Beyrutha, kým sa loď okolo kolena suchej pôdy pred mestom do širokého mora nedostala. Za ten čas sa aj zotmilo. Sišiel som do izbietky a v nádeji šťastného behu som zaspal. Zaiste v tomto stave je najlepšie človeku, ktorého túžba ženie a bieda trápi; aj jedno aj druhé mu dá vo spánku pokoj.

Noc sa skoro minula. Hrmot a behanie na lodi ma zobudily. Vyzrel som oknom. Videl som mesto. Čo je to? Či by to už bola Haifa? Kdeže je Karmel? Jestli aj tento videť, tak som už vo sv. Zemi. Na zjistenie týchto otázok priložil som ďalekohľad na oči. Jasnejšie sa mi ukázaly ťahy mesta, nadol som zazrel svetláreň a za ňou veľké stavisko. To je Karmel! Kým som sa takto radil, loď ostala stáť. Teraz verím, že ťa uzrem, ty posvätná zem, keď ma už len plytké more oddeľuje od teba! Chytro som sa obliekol a vybehnúc na palubu, nespokojne som čakal na sostúpenie. Kook-ovým člnkárom pripadla úloha, aby doplnili na plavbe, čo loď pre plytké more prekonať nemohla. Nedbal som ani o to, že na brehu skoro dvakráť toľko požadovali za prevezenie, ako keď ma na člnok povolali.

Na molo (múre), hlboko do mora postavenom, ma prijala policia. Turecký pass dokázal, že právom vstupujem na sv. Zem. Za železnou bránou, ktorá prekáža prístup na molo od suchej zeme, vzal som kapsu na chrbát a pošiel som v pravo von mestom. Lež tu stalo sa mi to, čo stáva sa dedinským vozom v meste. Zastavili ma, aby som zaplatil pouličnú daň.

Nuž a prečo by som ju nebol mal zaplatiť, keď som už bol na suchu? Dožičil som im tie 2 metliky, aby už raz aj Haifa mala kamenný alebo asfaltový (?) trottoir (chodník). Potom som vyšiel úzkou ulicou na rovinu pod Karmelom. Povďačný za tak srdečné prijatie od mohamedánov vo sv. Zemi, za mestom som striasol s obuvi prach, aby som ľahšie vyliezol na Karmel.

Mohlo byť asi 6 hodín ráno, keď som sa pomedzi domy nemeckých templárov poberal do prvej svätyne na Karmel. Slnko už vtedy tak hrialo, ako u nás na poludnie v júli. Nuž môžete si predstaviť môj boj s kapsou, ktorá sa na mojom chrbte tak zle cítila, že som ju raz aj shodiť musel. Vidiac ale, že si tým len zle narobí a ešte väčšiu horúčosť dočká, pýtala sa ona vnove na chrbát. Pravda že nespokojnosť svoju aj ďalej podržala a toľko vody vycedila zo seba, že sa môj driečny kabát na zeleno zafarbil. Tým sa mi odslúžila za dobrosrdečnosť, že som ju pri ustavičnom utieraní čela ku Karmelitom vyniesol. Od toho času sa tak bála môjho chrbáta, že radšej bola v koči pod nohami alebo koňovi a somárovi za sedlom. Ja som bol tiež rád a neprosil som sa jej ani raz.

Po toľkom zápase so živými a neživými dejateľmi veru mi dobre padlo složiť sa v tichom kláštore Karmelitov. Od 18. júna vzdialený z domu, medzi mnohými obťažnosťami aj na suchu aj na mori, vždy novým svetom obkľúčený, k tomu plný obáv, že snáď ani neuzrem sv. Zem, cítil som v sebe nevládnosť, — žiadalo sa mi odpočinku. Preto som hneď poprosil Karmelitov, aby ma vo svojom dome na 2-3 dni uhospodili. Tá najláskavejšia odpoveď bola výsledkom prosby. Kým si ja tu odpočinem, počujte v krátkosti, aký význam má Palestina na svete.