ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Len čo vlak sa pohol, vyjasnilo sa. O krátky čas bol vlak v Rumelii, zemi poddanej Turecku. Filipopol, hlavné mesto Rumelie, leží na rovine. Postavené je okolo skaly, na ktorej sa za oného času významná pevnosť vypínala. Obyvatelia mesta sú väčšinou mohamedáni. Aspoň na to poukazujú mnohé minarety a na stanici húfne sídení Turci a Turkyne. Okolie je úrodné. 23. júna bolo už žito v krížoch.

Ináčej, vlak sa ponáhľal ďalej. Dobre, že sa ponáhľal, lebo v Mustafa-Paši musel dlho stáť, kým sa financi s nami porátali. Bolo osem hodín, keď vlak do samého Turecka dojachal. Mustafa-Paša je prvá stanica v ňom. Sotva že zastal vlak, prišli financi a policia do vozňa.

Úradník policie pýtal pass. Financi pýtali ukázať batožinu. Oboje bolo nachystané. Ja som sa nazdal, že sa ľahko odbavím aj tu. Lež sklamal som sa.

Financ otvoril kapsu a tak doloval v nej, že aj škatulky s antipyrínom a opiumom otvoril a knižky poprezeral. Z jednoho kúta vytiahol aj revolver. Nábitky u mňa nenašiel. Tieto hojne sypaly vrecia priateľov. Hneď sa dali do spočitovana nábitkov a určili za ne 225 piastrov pokuty. Nie je to tak mnoho. Turek to povedal aj menším číslom: 41 frankov v zlate = 38 kor.

Keď som počul, že toľko treba zaplatiť za nábitky, nazdával som sa, že ich Turek nazpät poráta do kapsy. Tu ale financi pobrali flinty, revolvery a nábitky sebou.

Kým toto vystrájali financi s kapsami a s našimi vreckami, úradník policie ma všelijakými otázkami zabával. Chcel všetko vedieť: čo sme, kam ideme. Ba ani s tým sa neuspokojil, lež opýtal sa: „Nie ste vy, páni, vojaci?“ Odvrkol som mu: „Prečítajte si v passe, čo sme.“ — „Načo sú vám teda zbroje?“ — „Na obranu,“ znela odpoveď. Nato sa rýchlo pobral z vozňa.

Pre tento milý kúsok s financami vlak opozdil sa o polhodinu.

Môžeš si mysleť, milý čitateľu, ako sme pozerali jeden na druhého, keď sme sami ostali. „V Carihrade sa budeme hlásiť na konsuláte, aby sme aspoň zbroje nazpak dostali.“

Hlad utíšil všetku rozhorčenosť. Dali sme sa do bulharského chleba a mäsa, žiadajúc si, aby čím skorej bolo ráno.

O pol ôsmej ráno zastal vlak na stanici v Konštantinopoli. Sotva že som sišiel s vozňa, polapil ma jeden Móric a odporúčal mi pensionát vdovy Kittrey. V tom okamžení už aj bola kapsa na jeho pleci, tak som musel prijať ponuknutú mi hospodu.

Na stanici mi odobrali pass a financi sa vnove dali do kutania kapsy. Moje nábitky už boly vtedy vo vrecku kabátovom, a tak šťastne vyhly ruke Turkovej. Osvobodený zpod tortúr financov, celkom som sa sveril na dragomána Mórica. On ma čo-skoro posadil do člnka a zo Stambulu ma previezol do Pery, kresťanskej štvrti Carihradu. Rozhorčený nad prekutávaním vreciek, pustil som do Zlatého Roha 25 nábitkov revolverových.

Keď som vyšiel z člnka, posadil ma Móric do vozňa, a v tom ma vytiahol stroj na kopec, kde bol pensionát. S majiteľkou pensionátu chytro som sa zjednal. Za 9 frankov som mal dostať denne celé zaopatrenie.