E-mail (povinné):

Štefan Kmeť:
Na východe

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Varon, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 8 čitateľov

Smyrna

Do Smyrny som len pre premávku lodí musel ísť. Smyrna ma najviac čo staré, kresťanské mesto zaujímala. Sv. Polykarp, učedelník sv. Jána ap., bol jej prvým biskupom a mučedlníckou smrťou stal sa aj jej patrónom.

Smyrna je ináčej veľké kupecké mesto. Na to je aj pre svoju polohu súca. Leží pri rozsiahlom zálive a má prirodzený prístav, ktorý sa s Alexandrinským môže porovnať. Najväčšia časť obyvateľov sú Gréci. V ich rukách je všetko kupectvo a priemysel. Badať to aj na meste, že sú Turci v menšine. Dláždenie ulíc a čistota obstoja. Prvý raz som tu videl celý rad tiav ťahať ulicami jednu za druhou pouväzovaných. Dosť nepríjemné je to pre inšiu premávku, keď sa tak so 10 tiav vlečie. U nás by si vari tým pomohol nejeden netrpezlivý, že by prerezal žinku medzi ťavami. V Smyrne sa nikomu nelení prebehnúť popod žinku ťavy, ak nestačí čakať na konec.

Klopal som na dverách Františkánov o byt, lež márne, musel som vtiahnuť do hostínca „Kedivial“. Za 1 frank som mal dobrý byt s posteľou proti komárom. Pravda že som musel na tretie poschodie vybehnúť, keď som chcel vo svojom byť.

Kde sa pohnúť v neznámom meste? Morosini v Athénach nám tú radu dal, aby sme vyhľadali istého Goldsteina, ktorý má veľkú reštauráciu v Smyrne. Snadno ho bolo nájsť. Jedine on má závod s plzeňským pivom pod firmou „Grosse Öster. Bierhalle“.

Goldstein pochádza z Uhorska, preto mu samému dobre padlo, keď sa mohol s nami o pomeroch krajinských poshovárať. Do jeho miestnosti sme si dali aj obed doniesť, ktorý sme potom plzeňským pivom a rýnskym vínom zaliali.

Po obede som vyšiel do židovskej štvrte okúpať sa. Po kúpeli som zažil smyrňanskej muziky a piva. Bolo ono tiež výrobkom smyrňanským a nemalo ani jednej vlastnosti europejského piva. S ním doniesol hostinský aj rozličné zákusky. Na malých tanierikoch nachádzalo sa po kúsku raka, morského pavúka, ostrigy a ryby, klbás a syra, tak že som každý druh jedla na raz mohol do úst položiť. Nemusel som sa obávať, že ma okolosediaci za prílišne hladného budú pokladať. Tento spôsob nastolenia piva donáša na Východe dvojaký osoh: zachráni človeka pred poškodením žalúdka, a zabezpečuje krčmárom väčší odbyt tekutín.

Navrátiac sa do mesta, sadol som si u Goldsteina a čakal som, čo sa bude na brehu diať. Okolo 6. hodiny začal breh ožívať. Koče plné nádherne vyobliekaných paní o zlomkrk bežaly von z mesta; dychtiví po zdravom povetrí tiež prišli na breh a po vykonanej prechadzke zasadli si pri stoloch na brehu morskom porozostavaných. Fľašky, poháre a čaše maly pri tom veľký zástoj. Na mraku sa dostavili aj rozliční muzikanti. Verkel a harmoniky, gitary a harfy, husle a malé píšťaly sa tu spoločne dohadzovaly o tom, ktorá zodpovie lepšie uchu Smyrňanov.

Ku množstvu ľudí pripojujú sa aj pouliční predavači a nasilu ponúkajú svoj tovar. Sotva si jednomu povedal, že nepotrebuješ jeho veci, už je tam druhý, tretí, a kto vie koľký, tak že sa ti konečne ani nechce pozreť, čo to predáva. Nevšímanie je najprospešnejším zbrojom proti ich dotieravosti. O 10. hodine mi už všetkého bolo dosť. Išiel som spať.

Ráno som sa pobral do mesta. Navštívil som arcibiskupský kostol, sv. Jánovi, ap. ev. zasvätený. Kostol je trojloďový, krásny a rozsiahly. Pri ňom je arcibiskupský palác s farským domom.

Aj v kostole sv. Polykarpa som bol. Tento je pod správou Františkánov. Tu sa odbavovala sv. omša na oltári B. Srdca. Bol to prvý piatok mesiaca júla. Na chóre spievaly deti. Dosť čudno bolo slyšať francúzskou výmluvou a rýchlosťou spievať litanie o mene Ježišovom. Po sv. omši kázal kňaz o sebaobetovaní v službu Božiu. Pod sv. omšou mnohí pristúpili k sv. prijímaniu.

Kostol sv. Polykarpa je románskeho slohu a je krásne maľovaný. Františkáni majú v Smyrne ešte aj druhý kostol, ktorý je P. Marii zasvätený. Okrem Františkánov sú v Smyrne aj Dominikáni a Lazaristi. Všetky rehole majú školy. V Smyrne je vyše 50 tisíc katolíkov.

Bolo skoro poludnie, keď som sa dotáral na breh mora. Upotený hľadal som v kúpeli liek proti horúčosti. Za 2 piastre (36 hal.) nenašiel som v kúpeli okrem vody ani čistoty, ani pohodlia.

Po poludní som mal sadať na francúzsku loď „Saghalien“. Tu ma zašiel chýr, že loď musela ostať pred mestom na desinfikovanie. Nepustili ju rovno do prístavu pre choleru v Carihrade. Odtiaľ prišla. Preto ju pred mestom preskúmali a náležite zakarbovali. Niekoľko ráz som sa dopytoval na francúzskom jednateľstve, či príde loď alebo nie. „Ona istotne príde, ale nevedieť, kedy,“ znela odpoveď.

O 10. hodine večer zastala loď pred vnútorným prístavom, poneváč dľa pravidiel pomorskej plavby po západe slnka nesmie až do prístavu vôjsť. Natešený, že ráno môžem do Beyruthu odcestovať, išiel som spať.

O 7. hodine ráno stál som už pred tureckým mýtom. Spomnel som už síce, že čo je to, v Turecku prísť na mýto, no predsa sa musím aj o smyrňanskom zmieniť. Tu mi sobral financ všetky knižky a oddal prehliadačovi. Ja som sa už bál, že mi niektorú shabú, no na dragomanovo slovo mi ich hneď vrátili.

Pass mi ešte na brehu poštemplikovali aspoň štyria za 2 metliky (9 hal.), a keď som sa dostal na člnok, zase som ho musel ukázať, či som všetky tortúry prešiel.

Složiac sa na vykázanom mieste, vybehol som na palubu obzreť okolie lode a mesta.

Smyrna má krásnu polohu. Úrodné pole a rozsiahle lesy tvoria jej rámec. Dokedy to bude tak trvať, je otázka, poneváč z lesa len vyberajú a nič nevysádzajú poznovu.

Kým som sa okoliu poprizeral, stroj začal vyťahovať reťaz kotvy. Išlo to pomaly. Ohnivo za ohnivom sa stokalo na zubatý válec, kde ho námorníci sladkou vodou zmyli a tak spustili na dno lode. Keď už bolo videť kotvu, pohla sa loď. Posledný kus reťaze vytiahli v behu lode a uviazali kotvu na loď. Kotva bola 5 m dlhá a 4 m široká.

Ešte by som sa bol ďalej díval na Smyrnu, keby som sa nebol musel vystreť na posteľ, aby som zlým následkom kolísania lode vyhol. O 11. hodine som prvý raz jedol na lodi. Za 2 frk. 50 ct. som mal obed aj s vínom. Nebolo to na druhej triede, preto to bolo tak lacné.

„Saghalien“ je loď francúzskej spoločnosti „Messageries Maritimes“ zvanej. Má 2 komíny a je 100 m dlhá a 12 m široká. — Všetko bolo na nej plné. Loď pochodila všetky väčšie prístavy Stredného mora a tak sa vrátila do Marseille.

Najzaujímavejší sú medzi cestovateľmi mohamedáni. U nich platí heslo: lacno a pohodlne. Lacno cestujú, lebo za palubu sa málo platí na lodi. Pohodlne cestujú, poneváč sa im neťaží sebou vziať celú posteľ. Mohamedán opre svoj kufor o šramky lode, vystre matrac, vankúš a pokrovec, a potom leží na ňom dňom a nocou okrem času jedenia a modlenia, ak mu ono príde na rozum. Špiritusová lampa pre uvarenie čiernej kávy tiež nechybí žiadnemu. Pohodlie si on ani tým nepokazí, žeby sa napnul vyhodiť odpadky cibule, uhorky a iných zelenín, ktoré s chlebom jedol. To všetko mu leží pod nohami. On má dosť roboty s cigaretkami a vodovou fajkou.

O 5. hodine zastala loď pred mestom Vathy na ostrove Samos. Mesto do kopca postavené, záhradami a lesami ovenčené, môže mať asi 5 tisíc obyvateľov. Tovaru, čo naskladala loď, zaiste bolo pre celý ostrov. Na kopcoch okolo mesta som videl viac vetorných mlynov. Niektoré z nich boly v pohybe.

Na mraku sa pobrala loď ďalej, medzi malými ostrovami a popri Rhoduse vyšla do Stredozemného mora.

6. júla celý deň som len niekoľko morských vtákov videl poletovať okolo lode.

7. júla ráno povyťahovali si cestovatelia paluby krajšie rúcho, poumývali sa základnejšie, poskrúcali postele a sadli si na ne. To bolo znakom, že aj oni vystúpia v Beyruthe na suchú zem.

Schystal som sa tedy aj ja. Neraz som priložil ďalekohľad na oči, hľadajúc suchú zem. Po dlhom vyzeraní zočil som vrchy Syrie. Pomaly vystupovaly z mhly a oblakov, až sa čisto ukázaly ich hrebene. Loď sa natoľko zblížila, že už aj mesto bolo videť. Všetko stálo nad svojou batožinou, hotové opustiť viacdňové kolísavé ložisko.

Bolo to už po poludní, keď sme sa s lekárom odbavili. Lekári odišli. Nato spustili most lode a tým otvorili na ňu Arabom cestu. Čo títo vystrájali, to prevyšuje obrazotvornosť Europčanov. V okamihu boli Arabi hore mostom na lodi, iní po žinkách a reťazach lode sa škriabali a skákali cez parkan na palubu, a hneď najbližšiemu ponúkali svoj člnok. Jednanie ide s nimi ľahko, lebo sa jeden druhého kazia v cene.

Ja som sa ani o to nemusel trápiť. Zjednal nám člnok jeden Dominikán, ktorý arabsky rozumel. Sotva že bolo po smluve, Arab uchytil mi batožinu a bežal s ňou na zlomkrky dolu mostom. Bolo mi treba uháňať za ním, aby som ho s očú neztratil. Kým som ja sišiel dolu mostom, on sa už bol vrátil zo svojho člnku, aby ma po kolísavých nástrojoch previedol. V tomto pokračovaní si Arabi aj tak pomáhajú, že schytia bojazlivého na ramená a jednoducho prenesú ho do člnka.

Natešený nad tým, že som sa už vysvobodil z kriku, že mi už nestúpia na otlaky, ani lakťami ma nepostrčia, sadol som si v člnku a trpezlivo som čakal, kým všetkých zjednaných dopracú do člnka. Z člnka som videl, že si Arabi aj tak poľahčujú s batožinou, že ju shodia s mostu do člnka. Cestovateľ sa mohol potom prizreť, na čo vyšlo jeho pakovanie.

Naplnený člnok vystrčili Arabi zpomedzi druhých, schytili veslá a so spevom uháňali k brehu. Netrápili sa oni o to, že veslami zastriekajú cestovateľov, len aby čím skorej na brehu boli. Tu nás za ruku povyťahovali z člnku a bežali s batožinou na mýto.

Rád som bol, že už zase na suchej zemi stojím, preto som aj Arabovi hojnejší bakšiš udelil. S mýtom nebola žiadna nepríjemnosť. Pass mi vzal úradník a za to pýtal 2 metliky. Poneváč sme nemali drobné, dali sme mu všetci traja 2 piastre, čakajúc, že nám 2 metliky vydá. Turek ale pustil peniaze do škryne a nevydal nič.

Sotva že som vyšiel z mýta, už som mal dosť kamarátov. Dospelí a chlapci ma obstali. Traja-štyria mi brali z ruky vreco, iní sa mi ponúkali za vodičov, odporúčali mi hostínce, držali somára až ku nohe, a aby nič nechybelo zo skupiny, pribehlo aj niekoľko chlapcov s kefami a podnožou a vyzývali ma, aby som si dal topánky do človečenstva doniesť. Tu som musel zabudnúť na surovosť mýtnikov a zasmiať sa nad dotieravou úslužnosťou Arabov. To im ale dodalo chuti ešte väčšmi doliehať na mňa. Keď bolo toho dosť, tu skromným pohľadom, tam zase tichým jela = hybaj preč, alebo rukou som si vymohol cestu zpomedzi nich a sadol som do koča, aby som u Františkánov vyžiadal bývanie. Kočiš nás vozil z ulice do ulice, až mu naradili, kde nás má shodiť.

Brat Františkán otvoril vráta kláštora a spolu aj svoje oči, vidiac, že my s kapsami ideme dnu. Predstavený kláštora odkázal nás do hostínca. Išli sme na radu jeho do hostínca de l’ Orient. To je prvý hostínec v Beyruthe.




Štefan Kmeť

— rímskokatolícky kňaz a spisovateľ. Známy tiež pod pseudonymami Dr. Kmeť-Špaňodolinec, Dr. Španod, Dr. Špaň, Dr. Špaňodolinec, Špaňodolinec Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.