ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď som v Bethleheme bol, správca hospiciuma dal zavolať jednoho sprievodcu, aby sa prišiel s nami dohovoriť o podmienkach cesty k Mrtvému moru. Bolo nám treba koča, ktorý by nás zaviezol k moru, odtiaľ k Jordánu a do Jericha. Sprievodca nám mal obstarať byt a večeru. Vyslyšiac našu žiadosť, odpovedal sprievodca, že za 100 frankov (45 zl.) nám to všetko poskytne. On si myslel, že veľmi málo žiadal, poneváč sa niekedy 120 frankov platieva za koč. Ale zľavil 10 fr., keď počul, že my aj bez beduinskej stráže pôjdeme k Mrtvému moru. Smluva bola uzavretá: dňa 21. júla, najneskoršie o 5. hod. ráno mali sme sa pohnúť z domu. Domáci sa postarali o pokrm a nápoj a dali starostlivé vystríhanie pred úpalom slnka a pred prechladnutím na zpiatočnej ceste. Podotýkam tu, že od úpalu slnka zachránila ma šatka okolo hlavy okrútená a do tyla spustená.

Prišlo ráno. Netajím, že ma istá úzkosť opanovala, keď som si pomyslel, že tam mám ísť v júli, kde následkom úpalu slnka istý nemecký kňaz v marci zahynul. Poručiac sa do Božej ochrany, sadol som o 5. hodine do koča. Sprievodca oprel o pleco duplovku, opásal nábitky a kočiš šľahol medzi kone. Za okamženie sme boli za Štefanskou bránou. Prebehnúc cez dolinu Cedron a popod Olivový vrch, zabočil koč na ľavo a strmým kopcom, niekoľko zákrutami sbehol do doliny pred prameň apoštolov. Tu sme zastali na pár minút. Sišiel som ku prameňu, ktorý je jediný medzi Jeruzalemom a Jerichom. Sklepenie ho chráni pred zasypaním od pieskovca. Proti prameňu stojí hostínec, postavený pred príchodom nemeckého cisára Wilhelma do sv. Zeme. Jeho majiteľ stál vo dverách, hotový čiernu kávu variť. Nebolo mi jej treba. O rozčulenie postaral sa kočiš aj bez kávy. Tak hnal svoje tri kone, ako by boly po rovnej ceste bez zákrut a hrbolov bežaly. V pravde obdivuhodná je sila a poslušnosť arabských koňov. Miestami je cesta tak strmá, že aj smelý kočiš za potrebné uznal sosadnúť s koča. Boh chráň, žeby sa tu koč prekotil s cesty. Nezastavil by sa len na dne strmej, skalnatej doliny. Len kde-tu je zábradlie nad hlbokou dolinou.

Cesta vedie pomedzi holé pieskovce a vápence. Čím ďalej, tým horšie je pozreť na ne; horúce lúče odrážajú sa od nich a slepia oči. V letných mesiacoch je celý kraj pustý, len kde-tu videť ťavy, obhryzujúce spálené krovie.

Asi o pol 7. zastal koč pred hostíncom (Chau el-Chadrún). Na tomto mieste stál onen hostínec, v ktorom milosrdný samaritán dal do opatery človeka zbitého a lotrami olúpeného. (Luk. 10.) Po tejto udalosti pomenovaný je aj ten hostinec „u Samaritána“.

Vidiac, že kočiš hodil koňom, sišiel som s koča do chyže, ktorá sa viac podobá muzeu, nežli krčme. Steny a stoly izby boly plné rozličných predmetov prírody i ľudskej práce. Nechýbaly ani dopisnice. Napísal som ich niekoľko a pritom som srkal čiernu kávu. To všetko trvalo len 10 minút.

Koč hrmel ďalej a za krátky čas zastal nad strmým brehom. Sprievodca nám ukázal kláštor v skalách, kolmo do doliny visiacich. Všetky jeho chyže sú do skaly kresané, len kaplna má sklepenú dutinu. Od tohoto kláštora gréckych mníchov vedie do skál kresaný chodník až do doliny Jordána. Po ňom by veru nemohol kráčať človek, ktorý ľahko dostáva závrat.

Ešte nebolo 8 hodín, keď som uzrel Mrtvé more. Ležalo hlboko pod nami. Pred posledným vrchom odrazil sa koč na pravo a medzi pieskovými kopcami asi za tri štvrte hodiny došli sme k Mrtvému moru. Od 5. do pol 9. hodiny sostúpili sme o tisíc metrov nižšie. Mrtvé more samo leží o 394 m hlbšie, nežli je hladina Stredozemného mora. Horúčosti bolo už 37 oC (30 oR). Rýchle som sa vyzliekol, aby som bezprostredne pocítil účinok vody na tele. Okúsil som vodu, samá soľ bola. Jej vrchné vrstvy boly skoro teplé, tak že som necítil ochladenie na kožke. Pošiel som hlbšie do nej, lež keď som bol vo vode po pás, už som nestál na dne, voda ma vyzdvihla. Ľahol som si na chrbát a bez pohybovania rúk a nôh ležal som na vode. Táto vlastnosť vody je odtiaľ, že je hustá, veľké množstvo soli v sebe obsahujúc.

Pre toto veľké množstvo soli neobžije ani ryba v Mrtvom mori. Turecká vláda dorába tu každoročne dvakrát soľ vyparovaním.

Ináče Mrtvé more nie je natoľko odstrašujúce, ako sme sa to učili v zemepise. Na severnej strane nenie ani stopy o neznesiteľnom zápachu. Voda je tu čistá, priezračná až na dno. Južná čast mora je obkľúčená sirkovými skalami a asfaltom, následkom toho má aj voda taký zápach. Okolie Mrtvého mora je na nízkej západnej strane pusté, soľou nasýtená pôda nerodí ničoho. Hrobové ticho panuje pri ňom, ani motýla nevideť. Od východnej strany obkľučujú ho vysoké, strmé vrchy, od dažďa dojarčené. Voda Mrtvého mora sa len vyparením umenšuje. More je 79 km dlhé a 3 — 16 km široké. Aj hĺbka je v ňom rozličná. V severnej polovici je miestami do 300 m, na južnom konci len asi 4 a 1/2 m hlboké.

V strachu pred úpalom v rýchlosti som sa poobliekal a prešli sme k Jordánu na to miesto, kde sv. Ján krstil Ježiša. Na tomto mieste mávajú schismatici na Tri krále veľkú slávnosť posvätenia Jordána. Po vykonanej pobožnosti množstvo pútnikov vrhá sa k vode, aby sa umyli a načreli z nej do nádob.

Aj mne bolo treba zmyť so seba soľ Mrtvého mora. Už som sa chcel vyzliecť, keď mi sprievodca riekol, že prejdeme na lepšie, príhodnejšie miesto. Išli sme západným smerom od potoka, a prešli sme od jednoho záhybu k druhému. Brehy Jordána sú jelšami, vŕbami a všakovým krovím zarastené. Okolie je úrodné, k čomu dopomáha aj hlen, usadajúci sa po zimnom rozvodnení Jordána. Poneváč ale pôdu neobrábajú, zarastá trstinou a krovím, takže je ťažko prejsť pomedzi ne.

Koč zastal pri šiatroch na brehu Jordána. Sprievodca pozdravil ich nemecky. Čo je to tu za spoločnosť? Pušky a siete ukazovaly na povolanie údov spoločnosti. Zaoberali sa rybárstvom a poľovačkou cez leto, v zime sú stolármi v Beyruthe. Po vzájomnom pozdravení zobliekol som sa a vošiel do vody, aby som nasolenú kožku umyl. Nebola to ľahká práca. Voda Jordána je kalná, pri kraji som hupol po kolená do hlenu, ktorý sa lepil na telo. Tak že som musel potom soľ i blato zmývať. V letných mesiacoch je Jordán celkom tichý potok, nenie široký, ale je vyše 2 m hlboký. Na jar a po stopení sa sňahu na Hermone rozvodní sa a široko sa vyleje. Po kúpeli som sa vyzvedal od Nemcov, ako prišli ku Jordánu a ku tomuto pozemku. „Zaujali sme ho bez všetkého dopytovania sa. Kým sme tu, je náš. Máme dvoch beduinov, ktorým platíme po jednom franku, aby nám ho strážili, kým my ideme na poľovačku.“ Tieto výpovede dostatočne znázorňujú pomery palestínske ohľadom majetku a bezpečnosti.

Po poludní sme tiahli do Jericha. Asi hodinu sme sa piekli na slnku, ktoré aspoň 40 °R horúčosti ukazovalo. Celý umorený od horúčosti, sosadol som v hostínci „Jericho“. Čo zbytočného bolo na mne, všetko som shodil, aby som ako-tak zmiernil tok potu. Lež marné bolo moje namáhanie. Vzduch hostínca, zčiastky dreveného, bol tak horúci (29 oR), že ani umývanie, ani chladenie nič neosožilo. Ledva som dočkal 5. hodinu, aby som vyšiel k Eliseovmu prameňu okúpať sa.

Na mieste starého Jericha je len niekoľko biednych domcov. Jericho bolo to miesto, pred ktorým zastali Israeliti po prekročení Jordána pod vodcovstvom Josuy. Na severe je vrch Gilgal (Dšeldšul), na ktorom Josua rozdelil Palestinu medzi 12 kmeňov Israelských. Ježiš sa tiež viackrát zdržoval v Jerichu. Tu uzdravil slepého Bartimeusa (Mark. 10.), vstúpil do domu Zachejovho. (Luk. 19.)

Okolie Jericha je úrodné, podobá sa veľkej záhrade. Rozličné druhy pálm, figových a olivových stromov bujne tu rastú. Aj vo sv. Písme spomína sa Jericho čo kraj požehnaný. Pre krásnu polohu a teplú povetrnosť Herodes Veľký trávieval v ňom zimnú dobu. Dal v ňom sriadiť zábavné miesta, i vodovod, ktorého pozostatky dosiaľ vidno. Len ruže Jericha chýbajú. Čo sa teraz ružou Jerišskou menuje, je nízka bylina, ktorá i po usušení do vody položená znovu sa rozvije.

Prameň Elizeov (teraz Aines-Sultan) leží od Jericha na sever. Kniha kráľov (2, 18.) hovorí, že sa jedenkrát obyvatelia Jericha ponosovali pred Elizeom na nechutnú vodu. Eliseus im tak spomohol, že hodil do vody za hrsť soli a tým dal vode dobrej chuti. Pod kopcom je vymurovaná nádržka, do nej sa sbieha voda prameňa, ktorý je tak bohatý, že celý jarok vyteká zo stavu. Tento poslúži aj ako kúpeľ pre pocestných. Kúpanie ani najmenej nekazí chuť Arabom, aby si zo žriedla načreli vody a napili sa.

Nad prameňom je strmý vrch „Karantel“. Jeho pôda je samá skala. Sem sa utiahol Kristus po krste, aby sa za 40 dní modlil a postil. Schismatici majú na ňom kláštor.

Mračilo sa, keď som vyšiel z vody von, lež kým som prišiel do hostínca, bolo po dobrom účinku kúpeľa. Zase len tieklo so mňa, ako by som bol býval v parnom kúpeli. Aká to bude noc?

Navečeral som sa. Potom som si sadol na balkon a počúval som psí koncert. Zunujúc aj to, vystrel som sa na posteľ a čakal som príchod sna na rozpálené oči. Lež marne.

V izbe bolo vidno, ako vo dne. Mesiac v celej kráse nazeral oknom do nej. Horúčosti ubudlo o 6 °R. To ale len teplomer pocítil; ja som sa potil aj pri 23 °R tak, ako keď bolo 29 °R. Vo svojom trapnom položení bol by som mal potechu z toho vedomia, že ani domorodí Arabi nespia, keby ma nebolo rozčulovalo ich vykrikovanie, ku ktorému sa družilo i zavýjanie psov. Kým títo dorážali na môj sluch, komáre pichaly mi celé telo, tak že som sa neprestajne musel škrabať, aby som miernil svrblavosť, uštipnutím komárov zapríčinenú. Neraz som vstal s postele, prevrátil matrac, vetral plachtu, to ale všetko len k tomu poslúžilo, že som driemoty ešte viac zaplašil a tým menej mohol zaspať. Tak som prebdel do jednej po polnoci. Na šťastie vtedy už sprievodca aj kočiš boli pri koňoch, a tak tešil som sa v nádeji, že čoskoro opustím toto lože trampôt.

Ochotný hostinský naťahal z cisterny vody, navaril čiernej kávy, nastolil pozostatky včerajšej pečienky a syra. Vypostený nočným zápasom, jedol som zo všetkého.

O 2. hodine po polnoci dal som Jerichu s Bohom a popri vodovode vyšiel som na cestu do Jeruzalema vedúcu. Ach, či to bolo inšie povetrie, keď vypočinuté kone bystro uhaňaly rovinou Jerišskou a okolo voza previeval vetrík. Zabudol som na útrapy nočné a zkúmavým zrakom som hľadal Mrtvé more, aby som sa s ním snáď navždy rozlúčil. Hľadanie sa mi skvele vyplatilo. Videl som, ako sa umýval mesiac v drobných vlnkách mora, nad ktorým riedka hmla visela. Bolo ticho, ani škrekľavého zavýjania jerišských psov nebolo viac počuť. Pravidelné húpanie koča bolo by ma už ukolísalo, keby som nebol musel sísť. Boli sme pod prvým strmým vrchom, kde bolo treba pešky ísť. Ale skoro som zbadal, že mi nohy akosi vypovedajú službu, čo som privlastňoval tomu, že som bol nevyspatý. Hlava mi bola tiež akási ťažká. Aký div teda, že som sa koča držal, chcejúc naň čím skorej vysadnúť a driemať. Lež nebolo mi to súdeno.

Asi 200 m boli sme už nad Mrtvým morom; tu počalo ťahať chladné povetrie, ktoré čím ďalej, tým ostrejšie mi dorážalo na kožku. Aby som sa mu obránil, roztiahol som vlnenú šatku a od hlavy po päty som sa zakrútil do nej. Pritom aj na ceste počalo už byť živšie. Karavany tiav a somárov ťahaly vedľa koča, kde-tu aj beduin sa ukázal na bystrom koni. Slnko nás už tiež bolo dohonilo, aby nás sprevádzalo na bielunkej ceste.

Hostinský „u Samaritána“ ešte chrápal vo dverách hostínca, keď náš koč pred ním zastal. Posbieral sa a hneď išiel kávu variť. Ja som si tiež vypil z nej. Pred 6. hodinou som už bol pred prameňom apoštolov. Poneváč kočiš chcel kŕmiť, pobral som sa pešky do Bethanie. Na chodníku doháňal som chlapcov a ženy s temlovami na chrbte. Je to zaslúžená voda, keď ju treba vyše hodiny do vrchu s námahou vláčiť.

V Bethanii navštívil som hrob Lazárov. Ďakoval som Bohu, že som sa šťastlive navrátil s cesty, ktorej sa práve najviac boja jeruzalemskí pútnici. O 7. hodine vysadol som z koča a vyčítal 30 frankov furmanovi.