ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veľavýznamné slovo! Môže tým cestovateľ pomenovať aj Japonsko alebo krajinu Boxerov, jestli tam bol. Ja — skromne vyznávam — pod týmto nadpisom nerozumiem ani utešenú krajinu Japoncov, ani nebeskú ríšu Číňanov. Tam som nebol.

Lež nikto mi nemôže odtajiť, že mám právo napísať: Na Východe, keď poviem, že ma vlak v Caribrode (v Bulharsku) v čakálni nechal preto, lebo som si nevšímnul, že som už skutočne na Východe.

Nuž a od Caribrodu kdeže je ešte Carihrad a Egypt? Aj tam som bol. Tedy aj ja som bol na Východe.

Prv, než by som začal rozprávať, čo som videl a zkúsil, slyš, ako som sa vyberal na cestu.

Skoro za dva mesiace som bol preč. Pravda, na takú veľkú (?) cestu bolo treba mnohé a veľké prípravy porobiť.

Pass bol tá najpotrebnejšia vec. Vymenil som si ho na celý svet. Zaplatil som zaň 8 korún a za podpísanie jeho od generálneho konsula tureckého 5 korún. Bol som v ňom rúče opísaný. Nahlavnejšia poznámka bola tá, že som malý.

No nemysli si, že v tomto záležala celá príprava na cestu. Viackrát som sa musel dostaviť na poradu so spolucestovateľmi, okrem toho aj pošta mala so mnou roboty, kým som sa dohodol o potrebných a zbytočných predmetoch, ktoré sebou vezmem. Ani si netrúfam všetky porátať, lebo ich bolo mnoho. Ak by sa predsa volakto chcel z tohoto spisu dozvedieť, čo mu je treba v Palestíne a inde, nuž spomeniem aspoň čo-to. Lež musíš byt trpezlivý, kým sa mi to do pera dostane.

Ja som kňaz, aj moji spolucestovatelia sú kňazi. U nás teda aj to prišlo do otázky, či v kňazskom rúchu pocestujeme, alebo ako opravdoví tuláci, s kapsou a vlnákom (plaidom)?

Východné okolnosti, horúčosť a zvlášte plytké vrecko snažne nám odporúčaly, aby sme bez známok kňazského stavu cestovali.

Následkom toho ushodli sme sa (či dobre? sám ráč posúdiť), že si dáme plátené háby ušiť. Lacné neboly. Platili sme po 20 kor. za kabát a nohavice. Ľahká čiapka zakryla vrch hlavy, žlté topánky maly zachrániť nohy pred poranením. Ako sme mohli vyzerať v tejto rovnošate, nebolo by treba ani spomneť, keby ma na to jedna okolnosť nenútila. Poviem to, ale neskoršie.

Ďalej obstarali sme si kapsy, a to zelené. Do nich sme nakládli veci dľa ushovorenia. Ja som mal v nej nielen bielizeň, lež aj šnúrky, gombíky a ihly, antipyrin, opium a vattu, závoj, ďalekohľad a modlitebnú knižku; slovom, bola plná a podobala sa kapse, akú Náco z Bane nosieval, keď chodil na Magurku do roboty. Mal som v kapse aj revolver. Tento ale nechcem ani spomneť, lebo som sa naň nahneval.

Kým som ja toto všetko posháňal a pass do ruky dostal, prišiel čas odcestovania. Bol to 15. jún. 13. a 14. júna som mal zkúšky. Môžem povedať, že som sa tentokrát väčšmi tešil vakáciam, ako ked som ešte sedával v školskej lavici pod ferulou mnohých učiteľov.

Nepredvídaná prekážka nás prinútila do 18. júna doma trčať.

Ja som ďalej chodil do školy; zastupoval som. Keď som sa takto 18. júna v škole bavil, doniesol mi sluha telegramm: „Dnes večer odcestujeme“. Táto zvesť na mňa tak pôsobila, že sa ma deti opytovaly, či mi mama zomreli. Nie, hovorím im, mám odcestovať. Nato povstala celá zvada. Deti len vtedy pristaly na vyzvanie: modlime sa, keď som im povedal, kam idem.

Do pol 7. hodiny večer som musel mať kapsu hotovú, len na chrbát vziať. Ako mi išlo to pakovanie do kapsy, dá sa ľahko mysleť. No aj to som zmohol. Preobliekol som sa a, rozlúčiac sa s domácimi, pošiel som von Zvolenom.

Z potajomného úsmevu domácich som tušil, že sa mi toho ešte viacej dostane na ulici. Nuž veru ma obzreli čo smelší, skromnejší ale ovesili hlavu, aby ma v tom neslýchanom rúchu videť nemuseli. Dorazil som na malú stanicu vo Zvolene a vymenil som si lístok do Pešti.

Kým vlak prišiel, nejeden sa ma opýtal, čo sa so mnou stalo, že som tak oblečený. Vysvetlenie tej okolnosti a lúčenie sa so známymi dopomohly počkať na bystrickú vicinálku, na ktorej moji spolucestovatelia prišli.

Vstúpil som do vozňa. Priatelia ma s tým privítali, že mi povedali: „Vyzeráš, ako rab!“ A hneď na to sa oborili na mňa otázkami: „Kde ti je flinta? Či ťa my budeme brániť proti beduinom?“ Zakľúčili šomranie slovami: „On si ti poľahčí! Kúpiš si v Pešti flintu, ináčej nejdeš s nami!“

Na prvú poznámku som nemusel nič povedať, veď všetci prítomní videli, že som len taký rab, ako aj moji priatelia. Na otázky o flinte som odvetil: „Dosť, že ju vy trepete, načo by som ju aj ja trepal?“ Išli sme ďalej.

Na veľkej stanici vo Zvolene mohol už každý videť, ako mi pristane zelená kapsa ku plátenému obleku. Tu som ešte aj testament robil. Poprosil som vdp. farára, aby moje veci rodičom vydal, ak by som sa nenavrátil. Nesmej sa na tomto, milý čitateľu! Keď človek v duchu s beduinmi bojuje, na divé zvery strieľa a na vlnobitie myslí, veru aj na takéto poverenia príde.

Každej hádke býva konec. Tak aj nášmu rozprávaniu pri pive konec urobil železničný vrátny, oznamujúc, že na vlak do Pešti treba sadať. Rozlúčil som sa.

Na ceste by som bol chcel spať, ale to nešlo. Piata hodina raňajšia ma osvobodila od prevracania sa na diváne vo vozni.

Studený vetor, ktorý ma v Pešti vítal, dôrazne ma presvedčil, že moje plátenky úplne zodpovedia podnebiu Mrtvého mora a Egypta.

Rád som bol teda, keď som sa mohol v krásnom kostole jezuitskom utiahnuť, dúfajúc, že neskoršie bude teplejšie. Lež márne bolo moje dúfanie. Akokoľvek mi príkro padlo, musel som vyjsť do Budína pre pass, ktorý som bol jednomu priateľovi pre podpis tureckého konsula poslal.

Keď som sa bol u neho ako-tak zohrial, išiel som si peniaze meniť na zlaté 20-frankovníky. Za 1000 korún dali mi 52 Napoleondorov. Draho som ich kúpil a lacno potom zamieňal.

Potom zase dali sa do mňa súdruhovia, aby som si kúpil flintu. Ako by som bol tušil, že zle bude s ňou, protivil som sa dlho. Len na mnohé nepríjemné dudranie kúpil som si flintu.

„Túlania bolo už dosť, poďme už aj jesť!“ vyzýval som spolucestujúcich. Obed s tekutinou poskytol akosi teploty pod tenkú šatu. Po obede som odišiel rýchlovlakom do Belgradu.

Cesta mi bola až po Malý Kőröš známa, preto som sa ani neobzeral o ňu. Veď konečne ani nieto čo na nej videť. Vlak medzi Dunajom a Tisou prechádza rovinu kde-tu močaristú, pre horno-uhorské oko skoro únavnú.

Sabadka pri svojej veľkej rozsiahlosti má veľmi málo z mestského charakteru. Zpomedzi nízkych domkov len kde-tu vyčnieva modernejšie stavisko. Pri západe slnka prešiel vlak popri Novom Sade a Petrovaradíne do Horvatska.

Pred 10. hodinou večer zastal vlak na peknom nádraží Zemlína. Tu prišiel úradník polície a pýtal ukázať pass. Poznačil si ho do notesa a vrátil. Asi za štvrť hodiny krútil sa vlak, kým cez most ponad Sávu dorazil do Belehradu, hlavného mesta kráľovstva srbského. Pass som oddal. Financi mi len zvonku poobzerali kapsu a prepustili ma do Srbska. Vozkár ma zaviezol do hostínca.