ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Alexandria dostala svoje meno od zakladateľa Alexandra Veľkého, ktorý ju už vtedy určil za kupecké mesto. Od panovania arabských kmenov upádala Alexandria neprestajne, tak že roku 1797, keď jej dobyl Napoleon, mala len asi 5000 obyvateľov. Od panovania Mohameda Aliho, osvoboditeľa Egypta zpod moci Turkov, začala sa aj Alexandria dvíhať. Mohamed Ali dal vyčistiť od Turkov zahádzaný prístav a opatril ho 3 kilometre dlhým kamenným násypom proti vlnobitiu. Teraz je Alexandria jedným z najväčších prístavov na svete, kde sa ročne viac tisíc lodí obráti.

O vzraste mesta najviac svedčí tá okolnosť, že za jedno storočie počet obyvateľov na 300 tisíc vzrástol. Mesto je európskeho charakteru. Len kde-tu videť v nom so pár arabských domov, aj tieto sú už širokými ulicami pretrhnuté. Pri vzbure Arabov mnoho domov bolo poboreno kanonami Angličanov. Na to upomínajú gule nad bránami domov umiestené.

Najkrajšou štvrťou Alexandrie je námestie Mohameda Aliho. Okolo tohoto 575 krokov dlhého a 95 krokov širokého námestia sú zväčša verejné staviská. Z námestia vychádzajú krásne, široké ulice: Ibrahim-, Teofil- a Šerif-paša. V nich je sústrednené kupectvo mesta.

Na pravo od bursy prídeme na trojhranné námestie kostola sv. Katariny. Tento kostol je dosť priestranný, lež bez slohu (štylu). Prináleží Františkánom. Ako nasledovania hodný príklad spomeniem tu, že som v kostole vždy našiel modliacich sa mužov, kedykoľvek som do neho vkročil.

Z kostolného námestia vychádza dlhá ulica k „Pompejovmu stĺpu“. Tento stĺp je jediný pomník zo starej Alexandrie. Stojí von za mestom uprostred mohamedánskych hrobov. Terajšie svoje meno dostal od Pompeja, rímskeho prefekta, ktorý naň roku 302 po Kristu sochu cisára Diokleciána postavil. Stĺp od samého spodku je 31 m vysoký. Podstavec je z kresaných granitových kameňov murovaný, nad ním je 20,4 m vysoký obelisk (stĺp). Tento je z jednoho kusu červeného granitu, dolu je vyše 2 1/2 m hrubý. Koľkú asi ťarchu má tento kus kameňa? Koľko sily bolo treba, aby ho na 10 m vysoký podstavec vyzdvihli? Celý stĺp je dobre zachovaný a leskne sa. Má v tom zaiste aj egyptské povetrie zásluhu, ktoré nie je tak premenlivé, ako naše podtatranské.

V Alexandrii nezdržiavajú sa dlho egyptskí cestovatelia. Kto prišiel egyptské pomníky videť, ten sa riadne na druhý deň poberá do Kaira, hlavného mesta Egypta. So mnou bolo ináčej.

Po sosadnutí v hostínci „Bonard“ čítal som zvesť o cholere v Kaire. „Tu to máš, človeče! Nebudeš videť ani pyramídy, ani pštrosov,“ bedákal som namrzene. Poneváč som ale aj tak musel čakať na odchod rakúskej lode a k tomu som ani hneď nemohol dostať kartu, ostal som za 4 dni v Alexandrii.

Jednoho dňa som navštívil alexandrinské museum. Grécke a rimské starožitnosti sú v ňom hojne zastúpené. Z peňažnej sbierky ma hlavne tá časť zaujímala, ktorá pochádza z časov pred Kristom. Tu som videl prvý raz staroegyptské a grécke písma na papiruse. Zo sochárstva spomeniem len mnohé sochy Osirisa a Isisa, pohanských bohov, okyptenú sochu Ramsesa II. a Apisa, bujaka cisára Hadriana. Tieto dva predmety sú obdivuhodné.

Najväčšou znamenitosťou alexandrinského museuma by bola tá kamenná tabula, ktorú Napoleonovi vojaci roku 1799 pri Rosette našli. Na nej je v troch rečiach ten samý obsah. Z nej sa mohlo určiť, čo znamenajú obrázkové znaky písma na staroegyptských pomníkoch a staviskách. Ale tabula táto je v parížskom museume, v Alexandrii videl som len jej verný odtisk.

Medzi týmto časom stačil som výnsť aj do San Stefana. Tento kúpeľ má osobitnú vicinálku. Jeho stanica je pri meľkom „Novom prístave“. Odtiaľ sa hýbu vlaky do kúpeľa, a síce v lete každú polhodinu, v zime každú hodinu.

Blízko tejto stanice bol do roku 1880 ihlou Kleopatrinou nazvaný obelisk, ktorý Ismail New-Yorku daroval.

Do kúpeľa cestoval som na I. triede s kartou na III. triedu vymenenou. Pri kasse som si pýtal lístok na II. triedu. Takých ale vôbec nieto na vlaku. Dostal som teda lístok na III. triedu. S ním som si zasadol do vozňa I. triedy. Konduktor mi nerobil preto žiadne výčitky. U nás by som bol musel doplácať na I. triedu.

Vlak jachal blízko mora medzi samými letohradmi a záhradami. V San Stefane vítajú kúpeľníkov báječným pohodlím zariadené zábavné miestnosti a pod voľným nebom rozložené biele stoly, na ktoré patrne len za hodnú cenu prinášajú jesť a piť. Mne len morskej vody bolo treba, o ostatné som sa nestaral. Kúpeľ bol dosť drahý (3 piastre = 72 hal.), lenže bolo v ňom všetko pohodlie. Po kúpeli som sa vrátil do Alexandrie.

Tu som si zašiel na mníchovské pivo. Rozkázal som si skromne malý pohár. Obával som sa, že tento vychválený nemecký nápoj je v Afrike veľmi drahý. Ale jeden piaster (24 hal.), čo som platil, veru nie je mnoho. Prišiel som aj inokedy na tento dobrý mok.

Vracajúc sa do hotelu, na rohu ulice očul som piskot parného stroja a hneď za tým na kolovrátku rakúsku hymnu: Gott erhalte. Čože je to? Za chvíľu mal som celú záhadnú otázku rozlúštenú. Na morskom brehu vystavil si Čech kolotoč (ringelšpíl), ktorý parný stroj krútil, a kolovrátok hrou sprevádzal. Keby som bol trošku mladší a nebol by som mal bradu a fúzy, veru by som sa bol išiel previezť, už len pre tú zvláštnosť, že ho krútil parný stroj. Kým som bol chlapcom, zriedka sa mi takého šťastia dostalo. Celý omámený touto muzikou, šiel som spať bez určitého plánu na budúci deň.

Ráno po sv. omši dal som sa na tú márnosť, že som si kúpil za 50 piastrov (12 korún) nové šaty. V tom domnení, že budúcu sobotu (2. augusta) do Triestu odcestujem, priniesol som túto obeť na oltár slušnosti. Nechcel som sa ukázať na „Bohemii“ v plátenom rúchu, ktoré už dávno ztratilo svoju belosť. V novom obleku potuloval som sa po Alexandrii, čakajúc na 11. hodinu, aby som mohol ísť na konsulát. Tu mi napadla na rohu ulice panoráma s oznamom: Wilhelm’s II. Reise in Palestina. Zaslúži to 2 piastre, aby som videl Vilhelma na jeho ceste po Sýrii a Palestine. Na obrázkoch bolo videť, že Jeho Jasnosť s väčším pohodlím cestoval, než moja maličkosť. Zo všetkých obrázkov ma najviac zaujímal Baalbek so svojimi ohromnými staviskami, zbudovanými na česť pohanského boha Syrov, Baala. Tu videť 20 m dlhé a 4 m hrubé kamene.

Po tejto zábave šiel som na konsulát pre pass a pritom opýtať sa, aké zprávy prišly o cholere. Zaradoval som sa, keď som počul, že nenie karantény (zákaz priechodu) pre cestovateľov do Kaira. Majiteľku hostínca požiadal som, aby opatrila moje veci, kým sa vrátim z Kaira. Obliekol som sa do pláteného obleku. Dobrý mi bol do prachu. Za 5 korún dostal som lístok na III. triedu rýchlovlaku. Včas som vstúpil do vozňa a tak sa mi aj sedeť dostalo. Bolo treba ale videť ten zápas Arabov o miesto, keď sa ich viac dohrnulo do vozňa. Bol to krik, aký by sa u nás nikto neopovážil stropiť vo vozni. Kto nedostal miesta na lavici, sadol si iným pod nohy.

Treba mi poznamenať, že ani v Egypte nedozerajú na cestujúcich. Vrátny ti preštikne lístok a tým si oprávnený sadnúť do ktoréhokoľvek vozňa patričnej triedy. Aj to pohodlie máš tu, že sa môžeš prechádzať z vozňa do vozňa. Tejto svobodnej prechádzke prekáža ale ohromný prach, ktorý vlak v delte Nila pôsobí. V pravom slova smysle celkom som zapadol prachom, kým som prišiel do Kaira.

Výstroj vlaku je europský. Stroje sú ale jednoduchšie, nežli pri našich hornouhorských rýchlikoch. Trať má tú zvláštnosť, že koľajnice neležia na drevených pražcoch, lež na oceľových misách, hore dnom obrátených. Len pri staniciach sú pod koľajnicami drevené podkladky. Medzi Alexandriou a Kairom je dvojkoľajná trať.

Vlak sa pohol z Alexandrie smerom na Sidi-Gaber a pomedzi jazerá Abukir a Meryut za hodinu prišiel do Damanhuru. Pred mestom Kafr-ez-Zayât prekročili sme Rosetteské rameno Nila a jachali ďalej smerom východným až po Tanta. Od tohoto mesta ide vlak skoro rovno na juh a pred Benha prebieha ponad Damietteské rameno rieky a potom blízko Nila vjachal do Kaira. Túto 208-kilometrovú diaľku prebehol vlak za 3 hodiny 50 minút. O pol 8. hodine večer bol som už v hostínci „Royal“.

Tu po krátkom vyjednávaní s majiteľkou hostinca dal som sa do zmývania prachu. O 8. hodine sedel som už pri večeri. Po nej vyšiel som na ulicu obzreť život modernej časti Kaira. Všetko bolo osvetlené. Kaviarne a krčmy boly zaplnené. Na ulici sa valily davy ľudí. Sklepy boly ešte pootvárané a maly také výklady, že by sa za ne ani Graben vo Viedni nezahanbil. Ponúkaly mi na ulici rozličné články, pokrmy a nápoje, áno aj vyfintené dievky ma pozývaly na dobrú zábavu.

Bol to celý Babylon. Ja som sa niekdy chutne musel zasmiať a šiel ďalej. O 10. hodine vrátil som sa do hostinca spať.