ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

S istou úctou vystúpil som na klassickú zem Grékov. Túto úctu by som bol chcel aj tým preukázať, že by som bol klassický poriadok svojej kapsy na verejnú prehliadku vystavil. Financ mi to však nedovolil. Chcel som teda aspoň pass ukázať, lež ani to nezaujímalo grécku policiu. Dobre ona vedela, že mi ho v Carihrade dôkladne poštemplovali, prv než ma na grécku pôdu prepustili. Vzal som kapsu na plecia, strčil pass do vačku a bral som sa na nádražie železnice Pireé-Athen. Išiel som si pohodlne. Prizrel som sa Grékom do čiaš, zvedavý, či aj oni pijú čiernu a la turque. Nemusel som sa báť, že ma železnica nechá. Za 80 leptov = 48 hal. zaviezol ma vlak do Athén. V ceste som zazrel morský kúpeľ Athéncov, Phaleron, a cez jask popod vrch Hymettos dostal som sa pod svetochýrny Akropolis.

Tu zjavil sa mi nový svet. Zeleného nieto nič. Všetko je zhorené od horúceho slnka a suchoty. Pravda, tu som už bol o 10 zemepisných stupňov nižej, ako je Zvolen. Tu už vtedy vydala zem úrodu svoju, keď u nás ešte len motyky a rylá sbierajú a ostriť dávajú. Len ovocné stromy videť kde-tu. Figy a olivy, broskyne a datle sú plné ovocia. Kaktusov a platanov aj tu jesto mnoho.

Vlak zastane v meste, hlboko pod domami. Vyjdúc hore schodmi, sosadol som proti nádražiu v „Hôteli de la ville“. Majiteľ hostínca bol Dalmatinec. Za 5 frankov ma zaopatril denne so všetkým.

Po krátkom usporiadaní životaschopnej brady a fúzov vyšiel som obzreť si mesto. Len málo mi chýbalo, že som ústa neotvoril, vidiac krásne, široké ulice a námestie Athén.

Na Universitnej ceste zazrel som katolícky kostol. Vošiel som doň. Táto krásna, trojloďová budova je v štýle basilík stavaná. Nad prostrednou loďou tvorí krov podnebie. Kostol je sv. Dionýsovi, bisk. mučeníkovi, zasvätený. Steny sú dôstojnou maľovkou zdobené. Nad hlavným oblúkom je umelecký obraz Krista s apoštolmi. Čistota panuje v ňom všade.

Dňa 29. júna slúžil arcibiskup sv. omšu. Nábožných kresťanov bolo už na raňajších sv. omšiach plno. Ako je to celkom ináč, nežli v našich kostoloch, v ktorých už skoro len starké ženské a pár detí dostavia sa na služby Božie! V Athénach bolo toľko mužských, koľko ženských, a mali jedenkaždý modlitebnú knižku. Sbor mužský spieval gregoriánskym spôsobom. Ako zvláštnosť spomenem ešte aj to, že subdiakon a diakon v osobitných kazateľniciach spievali epištolu a evanjelium.

Obecné budovy sú v Athénach starým klassickým štýlom stavané, sú majstrovské diela krásneho umenia. Domy jednotlivcov pri všetkej svojej jednoduchosti viac ukazujú, nežli domy západnej Europy so svojimi nalepenými ozdobami.

Athény sú ulicami Hermes a Aeolos na štyri čiastky rozdelené. Na východo-južnej strane mesta vyčnieva Akropolis, posvätné miesto gréckych bohov. Na tomto 154 m vysokom kopci postavili starí Gréci svätyne vymysleným bohom. Široké schody vedú na kopec, na ktorom stojí kostol víťaznej Athény. Na prostriedku kopca je najznamenitejšie stavisko Parthenon. Tento kostol pochádza z roku 433 pred Kristom a má po zdĺžke 16 a po šírke 8 stĺpov dórskeho slohu. Pôvodná dlažba je v ňom aj teraz. Na jednej stene kostola som videl kresťanské obrazy, čo je dôkazom toho, že toto stavisko už aj v úžitku kresťanov bolo. O primerané obnovenie týchto pamätihodných stavísk postaralo sa Grécko.

Pod Akropolisom je divadlo Herodesovo (Odeion). Jeho ohromné múry sú zčiastky neporušeno zachované. Od tohoto divadla na pravo je divadlo Dionysovo. Sedenia v polkruhu do brehu stavané sú aj teraz v dobrom stave. Stolec hlavného kňaza a ohrada javišťa sú majstrovským dielom sochárstva. Tu sa neraz zabávali starí Gréci pohľadom na hry a slyšaním spevu a rečnenia.

Od Akropolisu na juh je Areopag. Za časov sv. Pavla tu zasedával najvyšší súd. Údom tejto sedrie hlásal sv. Pavel učenie Kristovo. (Sk. ap. 17, 16) Medzi tými, čo uverili, bol aj Dionýsios, neskôr biskup, teraz patrón Athén. Na tom mieste stojí teraz hvezdáreň.

Na ľavom brehu Ilyssosa je stadion, javište hier, zápasov a závodov. Obecenstvo sedávalo tu na troch stranách javišťa a neraz hlučným spôsobom dávalo výraz svojej spokojnosti alebo nespokojnosti. Toto závodište dá teraz jeden bohatý Grék vnove postaviť. Otázka je, či aj terajší Gréci budú vstave také hry uviesť a sedenia naplniť.

Konečne obzrel som si aj Eleusis, miesto starogréckych bohoslužieb. Sem prichádzali Gréci na jar a v jaseň, aby bohov jara a jasene, Persephonu a Demetra, ctili. Tu je už všetko v rumoch. Významnejšie predmety z tejto pohanskej svätyne sú v muzeume nad ňou vystavenom.

Pod zrúcaninami Eleusisa je teraz niekoľko sto obyvateľov počitujúca obec. Prešiel som cez ňu, poneváč som sa chcel v zálive Salamis ochladiť.

Terajšie Grécko je vlastne v Asii a v Afrike. Tu býva viac Grékov, nežli v Europe. Europejské Grécko je miešanina juhoslavianskych kmenov. Na toto poukazuje aj rúcho mnohých obyvateľov Grécka. Gréci, povestne známi v pretvarovaní sa a jemnom šudení, od dávna museli hľadať ľudí, s ktorými by tak mohli nakladať. Išli medzi mohamedánov. Medzi týmito sa skoro vyšvihli na vplyvnú postať. Tak je to aj v Smyrne, aj v Alexandrii.

Grécko je hornatá, zväčša neúrodná krajina. Obylie doma urodené nedostačí ani obyvateľom krajiny. Najlepšie sa darí ovocie. Broskýň a ananasov, datlí a fíg som sa v Grécku dosť najedol. Na okolnatých pasienkoch pasie Grék kozy a malé kravičky. Týchto život je v lete opravdu záhadný, keď slnko všetko spáli a dažďa niet. Okrem remesla prevádza ľud aj rybárstvo a námorníctvo.

Po štýrdňovom zdržovaní sa v Aténach musel som sa rozlúčiť s Gréckom, poneváč sa „Ismailia“ 2. júla do Smyrny pohýňala. O 10. hodine som sa sadol na vlak a s bôľnym srdcom som ešte raz pozrel na slávny Akropolis a o niekoľko minút som už bol v Pireusi.

Tu som sa musel hlásiť o podpis passu. Za 50 hal. mi taliansky napísali, že sa poberám cez Smyrnu do Beyruthu. Tento podpis však len na to bol dobrý, aby mi na tureckom konsuláte za 5 korún napísali, že skutočne ta idem. Bez tohoto podpisu by ma neboli pustili na breh Asie.

Kúpil som si na tretiu triedu kartu. Chcel som zkúsiť na ceste, ako sa to dá nocovať na palube lodi. Karta ma stála 10 frankov.

Mesto Pireus (Pirée) leží okolo prístavu. Má široké a čisté ulice. Kupectvo tu lepšie stojí, nežli v Athénach. Ovocia som nikde toľko nevidel, ako v Pireusi.

Bol čas sadať na loď. Člnkár si vyjednal po drachme (80 hal.) za jednoho z nás. Ani Otčenáš by som sa nebol pomodlil, kým prišiel člnok pod loď. „Budeže to za cestovanie! Kým sa to všetko vyprace tým úzkym mostom na loď, všetky pohodlnejšie miesta budú zaujaté.“ Takto som bedákal, vidiac množstvo člnkov pod loďou. Moja obava sa dokázala. Na palube nemal som skoro ani kde stupiť. Postele a krámy cestujúcich už boly porozkladané. „Nepôjdem ja viac na tretej triede!“ zavzdychol som a uspokojil som sa s tým, že som si mohol v samom predku lode šatku vystreť a pod hlavu položiť kapsu. Sotva že som umorený zaspal, zdúril ma nočný strážny. Hybaj inde hľadať si miesto a vnove sa rozkladať po daskách! Bolaže to za noc. Keď som si jeden bok otlačil, obrátil som sa na druhý. Tak to išlo až do rána. Nikdy som si tak nežiadal svitu, ako na Ismailii. Ráno som s radosťou vítal a celý čas som sa chystal na vystúpenie z lode, čo som však len o 10. hodine mohol urobiť.

Loď mala prejsť len cez Egejské more. Už za rána som videl asijské brehy, preto neraz som priložil ďalekohľad na oči, pátrajúc po Smyrne. Lež kým sa loď okolo polostrova pred Smyrnou do prístavu dostala, trvalo to viac hodín. Ja by som bol chcel sísť prvý dolu mostom, aby som sa bol čím skorej vysvobodil z nepríjemného kruhu mohamedánov a židov. No nešlo to. Moji súdruhovia Arabi boli zbehlejší v strkaní a borení sa cez zástup. Prišiel konečne i na mňa rad, i nemusel som na lodi ostať.