E-mail (povinné):

Štefan Kmeť:
Na východe

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Varon, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 8 čitateľov

Odchod z Jeruzalema

Dňa 27. júla mala odpluť jedna loď do Alexandrie. Bolo teda treba rozhodnúť sa mi: chcem-li ostať ešte 8 dní v Jeruzaleme, alebo brať sa do Jaffy a s talianskou loďou do Egypta. Poneváč sme behom 8 dní videli všetky hlavnejšie miesta a predmety, a ešte aj Egypt sme chceli poznať, odhodlali sme sa, že 27. júla odcestujeme z Jeruzalema.

Posledný deň slúžil som sv. omšu na Kalvarii, na oltári ukrižovania Krista. Po sv. omši dal som si nakúpené pamätné veci požehnať a na sv. Hrob položiť.

Napadlo mi, aby som tieto pamätné predmety poštou poslal domov, do Zvolena. Povedali mi, že za zásielku do 5 kilo netreba platiť mýta. Malé porto (90 kr.) sa mi vyplatí tým, že budem mať ľahší cestovný vak a nebudem mať starosti s vybalovaním na mýtach v Egypte, Itálii, Rakúsku a Uhorsku. Nemajúc ničoho, čo by spadalo pod clo, predsa tak často som musel rozbalovat vak, že sa mi už zošklivil každý colný úrad. Takto premysliac vec, vložil som všetek nakúpený tovar do bedničky. Obsah vážil niže 5 klgr. Sluha z hospicia zaniesol ju na poštu. Ja som bol celý natešený, že som sa zbavil nemilej ťarchy. Ale aj tu som sa sklamal. Len koncom septembra dostala sa mi do rúk bednička a musel som platiť cla vyše 7 korún; okrem toho musel som zasielať prípisy a zaplatiť pokutu pre zaslanie neštemplovaného prosbopisu na ministerium vnútra. Zaplatil som veru za svoje pohodlie nielen peňazmi, ale i mnohou mrzutosťou. Môj balík preto sa dostal medzi aktá ministerské, poneváč bola v ňom aj sklenička s vodou na umývanie zubov. Túto vyhlásili na peštianskom mýte za liek a zdržali mi tam celý balík vyše dvoch mesiacov.

Po odoslaní bedničky dal som sa do sbalenia vaku cestovného. Poneváč som to už viac ráz vykonal, šlo mi to obratne. Mohol by som sa veru aj iným odporúčať k podobným službám. Než som bol s týmto hotový, bol obed. A dobre, že už bolo poludnie. Nemohol som sa síce na celej ceste ponosovať, že mi jedenie nechutí, no predsa pri tomto dvojnásobnom pakovaní natoľko som vyhladovel, že som sa preto skoro povadil s neuznanlivými priateľmi. V jedálni sa hojne postarali o nasýtenie hladného žalúdka. Poneváč toto mal byť posledný obed v jeruzalemskom hospiciume, predstavení dali nastoliť celý rad jedál a k obvyklému dvojakému vínu pridali ešte tretie.

Hodiny rýchle sa míňaly. Popoludní bol som ešte raz v kostole sv. Hrobu. Srdce moje jala ľútosť, i neraz som si vzdychol: Či ťa uzrem ešte kedy, ty sláva Jeruzalema? Či počujem o zvelebení tvojom? O, Kriste Spasiteľu, učiň, aby sa často vrátila duša moja na toto miesto Tvojej smrti. Daj, aby som vždy pamätlivým ostal sľubov svojich!

Vyšiel som na Kalváriu. V duchu predstavil sa mi na nej zástup nepriateľov a vrahov, prevádzajúcich výrok smrti na Ježišovi. Slyšal som údery kladív, modlitby Ježišove, rachot zemetrasenia, vyznanie stotníkovo; „Vpravde, Syn Boží bol tento!“ Bozkal som miesto ukrižovania a pošiel som do Hrobu. Lež ani tu som nenašiel Krista, On vstal z hrobu, ako predpovedal. Len v mysli som si ho predstavil osláveného a víťazného nad smrťou. Vstanúc, šiel som do kaplny Františkánov a poklonil som sa v Sviatosti prítomnému Ježišovi, ďakujúc mu, že ma sprevádzal na ceste sem na sv. miesta. Potom ešte raz som pozrel na významný chrám a vrátil som sa ulicou do bazára. Tentokrát som nevidel v ňom ničoho, duch môj bol ešte v kostole.

V hospiciume očakávaly ma nové radosti. Strážca sv. Zeme udelil mi strieborný kríž a napísal svedectvo o tom, že som navštívil sv. miesta a vykonal pobožnosti.

Dňa 27. júla odbavil som sv. omšu v domácej kaplne. Po raňajkách rozlúčil som sa so správcom hospicia a pri sprievode podsprávcu vyšiel som na koči na železničnú stanicu. Ťažko mi padlo lúčiť sa so sv. mestom, kde sa vzbudily vznešené a hlboké city v mojom srdci. Vlak na stanici ma presvedčil, že sa skutočne vzdialim z Jeruzalema a o krátky čas aj z Palestiny.

Kto pozná naše vicinálky, tomu netreba opisovať jeruzalemskú. Táto má úzke koľajnice, malé vozy, a chce viac ľudí odviezť, nežli sa do nej sprace. Arabi, ktorí túto vlastnosť vlaku znali, nečakali na otvorenie dvier na vozňoch, lež oknami vlezli do vnútra. Ja som bol rád, že za 6 frankov aspoň na roh lavice som si mohol sadnúť.

Pred ôsmou hodinou pohol sa vlak zo stanice. Od tohoto okamženia jeruzalemský strojvedúci vládol nad životom a smrťou všetkých cestujúcich. Na celej čiare nieto dozorcov pri trati. Vlak začal hneď dobre uháňať a s boka na bok sa kolísať. Keby to bolo na rovine, človek by sa preto neznepokojoval. Veď čo by sa tu zlého mohlo stať? Celé nešťastie by bolo to, že by si vlak ľahol na bok. Ale medzi skaliskami a sráznymi dolinami tak uháňať nenie zvykom u nás.

Ako na trať nikto nedozerá, tak sa ani o bezpečnosť cestovateľov nikto neobzre. Na vlaku si môže každý tam sadnúť, kde chce. Nemusí ostať vo vozni zatvorený, dovoleno mu je aj na stupky vozňa vysadnúť alebo stať.

Po Ramleh, obec so 4000 obyvateľmi, ide vlak na dol. Tu sa začína rovina s úrodnými roľami, ktoré ale už dávno ztratily zeleň. Pred 11. hodinou zastal vlak na stanici Jaffa. Akýsi Arab zdrapil mi kapsu s pleca a niesol do Františkánskeho kláštora.

Jaffa leží na strmom brehu Stredozemného mora. Má asi 10 tisíc obyvateľov. Niečo europského rázu badať na nej. Domy sú všetko vysoké a z kameňa stavané. Arab nás viedol cez bazár. Tu som videl jednoho mäsiara obrábať kozí bok. Tupým nožom pidlikoval po ňom, kým po kúsku natrhal na vážky, ktoré snád od toho času neboly čistené, ako vyšly z rúk svojho majstra. Muchy maly tu dobrý deň.

Nad Jaffou majú nemeckí templári kolonie. Kto ztadiaľto prichádza do Palestiny, tu uzre prvý raz palmy, olivy, figové stromy a utešené oleandre.

Jaffa je staré, vo sv. Písme (Sk. ap. 9.) spomínané Joppe. V ňom sa zdržoval sv. Peter za dlhší čas, a síce v dome Šimona. Keď nábožná Tabitha (Dorkas) umrela a joppenskí kresťania dozvedeli sa, že je Peter v blízkej Lydde, poslali pre neho, aby vzkriesil Tabithu.

Teraz je v Jaffe niekoľko sto katolíkov, ktorí sú pod správou Františkánov. Ich kláštor leží nad brehom a slúži spolu aj za hospicium. Ja som sa dostavil doň na obed. Brat Františkán žiadal odo mňa legitimaciu, že som katolík, uspokojil sa ale, keď videl, že mám už svedectvo, ktoré mi vystavil jeruzalemský patriarcha.

Po obede vymenil som si kartu. Za 42 frankov (37 kor.) som mal prejsť do tretej čiastky sveta. Tu ma vyrušila zo snenia o krásnych, pamätných predmetoch iná starosť, lebo musel som sa zase jednať s dotieravým Arabom o prievoz na loď. Jeden frank za osobu ani nebolo mnoho, keď si pomyslím na búrlivé more, ktoré vysoko preháňalo vlny ponad skaliská prístavu. „Budeže to za plavba na tak búrlivom mori,“ pomyslel som si a skočil do kolísavého člnka. Arabi sa dobre vzopreli o dno člna a norili veslá do rozbúreného mora, aby člnok ku predku posotili. Keď bol člnok na voľnom priestore, nastalo kruté položenie. Nech narazí čln o skalu, nevyhnutne sa okúpame. Ale strach ostal len strachom. Nič sa nám nestalo. Obratní Arabi vedeli využiť každú vlnu, ktorá bezpečno prenášala člnok na hlboké more. Tam ešte len nastalo kolísanie! Vlny hádzaly člnkom, ako škrupinou. Raz ho zodvihly na 2 metre vysoko, v nasledujúcej minúte ho práve tak hlboko stlačily. Veľkosť a hĺbku vĺn najlepšie bolo videť na tých člnoch, ktoré boly pred nami. Raz zmizly vo vode, ako by sa už boly ponorily, a zase vyskočily pred nami do výšky. Takéto krátke kolísanie nie je nebezpečné. Ani som necítil na člnku žiadnej nepríjemnosti, okrem tej, že ma vlny postriekaly. Konečne dostali sme sa pod loď. Tu bolo treba použiť to okamženie, keď vlna člnok sodvihla a rýchle vyskočiť na most. Na lodi som oddal kartu, zaujal miesto v kajute a hneď som vyšiel na palubu podívať sa na Jaffu.

Domy na kraji brehu omývaly vysoké vlny, ktoré sa trieštily v nesčíselné kvapky a do mora zpät vracaly, aby s nasledujúcou vlnou znovu na steny dorážaly. To bol hukot, ktorému podobného na suchu nieto.

Zástava s červeným krížom ukazovala mi dom, ktorého pohostinnosť len pred krátkym časom som požíval.

Čas sa míňal. Okolo 3. hodiny počali námorníci prípravy robiť k zdvihnutiu kotiev. Nebolo ľahko zdvihnúť ich, keď vlnobitie loďou sem a tam zmietalo. Loď sa pohla značne nachýlená na jeden bok.

Za krátky čas som ešte hľadel na brehy Palestiny. Potom chcel som sa soznámiť s loďou a jej obyvateľmi. Loď nebola z tých najnovších. Bolo videť i na nej, že talianske spoločnosti pre morskú plavbu nemôžu závodiť s inými. Nečistoty bolo všade. Vzduch bol na nej ten najprotivnejší, poneváč viezla na stá oviec a kôz. Cestovateľov bolo na nej veľmi málo, poneváč talianske lode majú zlý chýr, nielen pre zlé zariadenie, lež aj pre nechutný pokrm. Neokúsil som na lodi ani sústa, poneváč ma bez toho napadla morská nemoc.

Ach! či že to bol nepríjemný pocit, keď sa všetko začalo so mnou krútiť a pot na mňa vystúpil. Rovnováhu som ztratil a len chytajúc sa stien, mohol som sa dostať do kajuty, kde som sa hodil na posteľ. Ale ani ľahnutie mi už nespomohlo. Dávačka ma pochytila niekoľko ráz a celý zronený usnul som ešte len neskoro v noci.

28. júla od rána som vyzeral brehy Afriky, lež len o 3. hodine popoludní som ich zočil. Hneď rozoznal som aj vysoký a široký maják (veža na vrchu so silným elektrickým svetlom, ktoré ďaleko svieti na vody) na polostrove Faros. Po ňom som videl, že sme už blízko brehu. Prv, než loď do prístavu vošla, vystúpil na ňu kapitán prístavu, aby ju doviedol ku brehu. To sa preto stáva, poneváč sú v prístave melčiny, ktoré musí loď obísť, ak nechce uviaznuť v piesku.

Pred prístavom videl som Raset-Tin, palác vicekráľov, arsenál a Meks. O 4. hodine bol som na brehu. Je to tu celkom inší život, nežli v Turecku! Namiesto surového pýtania passu, prosia cestovateľa, aby udal svoje meno; o batožinu sa ani neobzrú, uveria, že nemá v nej ničoho pod clo.




Štefan Kmeť

— rímskokatolícky kňaz a spisovateľ. Známy tiež pod pseudonymami Dr. Kmeť-Špaňodolinec, Dr. Španod, Dr. Špaň, Dr. Špaňodolinec, Špaňodolinec Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.