ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tábor je 614 m. vysoký, useknutej cukrovej homole podobný vrch. Stojí osobite. Výhľad je s neho na všetky strany otvorený. Na juh je rovina Esdrelon, okolo nej s ľava je Malý Hermon, s prava Karmel. Na severe ukazuje Vysoký Hermon svoje štíty.

O 6. hodine večer sosadol som pred Františkánskym kláštorom.

Tábor je dľa cirkevného podania ten vrch, kde sa Kristus pred apoštolmi premenil. Vrch Tábor hral veľkú rollu v dejepise Palestiny. V knihe Josue (19, 22.) spomína sa ako hraničný vrch medzi pokolením Izachar a Zabulon. Na ňom stálo levitické (kňazské) mesto Tábor ktoré ale za časov Krista Pána bolo už sborené.

Celý vrch je ohradený silnými múrami a širokými násypmi. Nie je div, že pri starodávnom spôsobe bojovania marne ho dobývali. Od 4. storočia tento vrch zdobily kostoly, ale mohamedánske nápady sborily všetky kresťanské pamiatky. A keď ho Križiaci vnove ozdobili stavbami, opäť Bibars, egyptský sultán, zničil výsledok ich usilovnosti. Od toho času bol Tábor vyše 600 rokov bez pomníka kresťanskej zbožnosti. Roku 1873 začali Františkáni kopať na ňom. Vykopali múry basiliky, postavili dočasnú kaplnu a pri nej kláštor s prístreším pre pútnikov. Horliví Františkáni sv. Zeme zamýšľajú na základoch starej basiliky postaviť skvostný chrám Boží.

Po krátkom oddychu, občerstvený pohárom vína, vyšiel som na prehliadku. Hneď na pravo videl som kusy stĺpov a kresaných kameňov. To sú znaky niekdy veľkolepej Konštantínskej basiliky.

Zastal som si na prednom múre a ďalekohľadom obdivoval som základy veľkého staviska. Podstavce stĺpov, dlážka a menovite apis (svätyňa) svedčia aj teraz o nádhernosti chrámu. Na stranách kostola videť kaplny Eliáša a Mojžiša.

Vystúpiac na najvyšší múr, lúčil som sa so zapadajúcim slnkom, ktoré sa ponad Nazarethské vrchy do Stredozemného mora skrylo. Po západe slnka rýchle nastal mrak a s ním začal aj chladný vietor povievať. Bral som sa do chyže, kde bola večera. Po nej ešte zabával som sa v jedálni prezeraním alba pamätihodných palestinských miest.

Ráno šiel som do kaplny. Predstavený kláštora slúžil sv. omšu, na ktorej prítomná bola domová čeliadka. Poneváč je v kaplne len jeden oltár, musel som čakať, kým na mňa prišiel rad. Rozpomínal som sa na deň 13. júla r. 1892, keď som prvý raz obetoval sv. omšu. Desať rokov nenie mnoho v živote ľudskom, no ja som predsa pocítil ich ťarchu. Hlboko dojatý stúpil som k oltáru s túžbou, aby táto sv. omša premenu spôsobila v mojich útrobách a navždy ma naplnila povedomím, že len v spojení s Ježišom najdem uspokojenia. Po sv. omši obzeral som západnú časť Tábora, zvlášte starý židovský hrobitov od P. Geisslera vykopaný. Obišiel som aj západné múry, kde ešte aj šiance v prvotnom stave videť.

O 11. hodine poobedoval som, chcejúc čím skorej do Tiberiasa odísť. Dolu vrchom to ešte išlo. Šatka na hlave miernila úpal poludňajšieho slnka; horúčava vystúpila na 39 stupňov R. Za dve hodiny dostal som sa na cestu z Nazarethu do Tiberiasa vedúcu. Tu som videl prvý raz v Palestine telegrafické dróty, ktoré na nízkych, riedko rozostavených stĺpoch skoro po zem visely.

Osol mi už ustával. Ja tiež nebol by som dbal, keby som bol mohol v chládku odpočívať. Obživovala ma myšlienka, že tým krajom idem, kde sa Kristus Pán tak rád zdržiaval a toľké dôkazy svojej lásky poskytoval. Prv než som sa spustil do kotliny Genezaretského jazera, prešiel som vedľa miesta, na ktorom Ježiš 5000 ľudí zázračne nasýtil. Odtiaľto som aj jazero zazrel.

Blížila sa 6. hodina. Slnko sa už bolo skrylo za kopce Galilejské, teploty ale neubudlo, ba stala sa dusnejšou, tak že ťažko sa dýchalo v ovzduší prachu plnom. Príčinou toho bolo, že som sostúpil o 804 metre nižšie, ako som bol pred 5 hodinami. Úzkymi ulicami som sa dostal do nového pútnického domu pod správou Františkánov.