ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po príchode do Jeruzalema slúžil som sv. omšu v domácej kaplne. Do obeda ostal som v hospiciume. Vyšiel som na krov domu, hľadal som zrakom významné miesta a budovy v meste. Rýchlo prišiel obed. Poneváč to bola prvá príležitosť k rozhovoru so správcami domu, sedeli sme dlhšie pri stole. Navrátiac sa do svojej chyže, chcel som písať listy, lež sotva že som niekoľko poštových známok prilepil, boly tri hodiny. Bolo treba vstať a ísť na pobožnosť krížovej cesty.

Každý piatok o pol štvrtej poobede odbavujú Františkáni krížovú pobožnosť, nakoľko to ešte možno, tou samou cestou, ktorou išiel Kristus na Kalváriu. Začína sa pobožnosť v zámku „Antonia“.

Na severnom uhle vrchu Moriah vystavil bol Herodes V. priestranný, všetkým pohodlím opatrený zámok a nazval ho dľa svojho priateľa Antonia „aix Antonia“. V tomto zámku býval Pilát, rimský námestník, keď židia Krista z radného domu na vrchu Sion priviedli a žiadali, aby výrok smrti potvrdil a Krista na smrť vydal. Dôkazom toho je nielen opis pútnika z Bordeaux vo Francii, ktorý r. 333. hovorí: „Keď sa ide zo Sionu ku bráne Neapolis (Damašek), na pravo uvidíš v doline múry toho domu, ktorý sa praetorium Pilátovo nazýval“; lež aj tá okolnosť, že zámok Antonia pre svoju polohu najlepšie zodpovedal veliteľovi rimského vojska, ktoré malo poriadok udržať medzi návalom ľudu počas sviatkov židovských. Pred tento zámok doviedli židia Krista. Pilát vyšiel pred nich a uslyšiac žalobu na Krista, vzal ho so sebou do vnútra zámku. Kristus kráčal k Pilátovi tými 28 schodmi, ktoré sú teraz v Ríme oproti basilike sv. Jána v Laterane. Po náležitom výsluchu predviedol Pilát Krista pred ľud a s verejného stolca sudcovského riekol: „Ja žiadnej viny na ňom nenachádzam.“ Nútený Ježiša vydať, rozkázal ho bičovať, trním korunovať, a potom im ho s vyvýšeného miesta ukázal: „Ajhľa, človek!“ Podobne pred ľudom, na dvore stojacím, umýval si ruky a potom privolil k ukrižovaniu Krista. Tu vložili už napred prichystaný kríž na plecia Ježiša a viedli ho ulicami von na Golgothu, popravné miesto zločincov.

Pobožnosť krížovej cesty začína sa preto pod zámkom Antonia, a síce tým spôsobom, že jeden Františkán talianskou rečou oznámi stanicu a predmet rozjímania, potom sa modlí Otčenáš, Zdravas a Sláva, ako aj „Klaniame sa tebe, Kriste, a dobrorečíme tebe, že si svet skrze svoju smrť vykúpil. Smiluj sa nad nami, Pane! Smiluj sa nad nami!“

Potom sme všetci vstali a pošli sme niekoľko krokov ďalej na 2. stanicu „Ježišovi kladú na plecia kríž“. Blízko 2. stanice je nový kostol mníšiek „Dcéry Sionské“ s krásnou sochou „Ajhľa, človek“.

Prešli sme popod rak.-uh. hospicium a na ľavo sa obrátiac, našli sme na stene pútnického domu sjednotených Armenov číslicu 3, označujúcu 3. stanicu, „Ježiš prvýkrát padol pod krížom“. Oltárny obraz kaplnky katol. Armenov predstavuje smutný dej tento. Po tretiu stanicu sa ide nadol. Pôvodne bolo treba sísť s vrchu Moriah do dolinky, ktorá bola medzi ním a Golgothou.

Ulicou Damašskou sme pokročili ku 4. stanici, „Ježiš sa stretol so svojou matkou“. Táto stanica je na rohu ulice východným smerom otvorenej. V tejto ulici sa už nahor ide. V nej na ľavej strane na rožnom dome je červený kameň s číslicou 5, „Šimon Cyr. pomohol Ježišovi kríž niesť“.

Tou istou ulicou idúc ďalej nahor asi 60 m., vidíme v stene stĺp, označujúci 6. stanicu, kde „Veronika podala Ježišovi ručník“. Kristus jej túto láskavú pozornosť tým odplatil, že svoju tvár na ručníku odtlačil. Tento sa zachováva v chráme sv. Petra v Ríme.

Asi o sto krokov vyššie sú staré múry, pozostatky z mestských hradieb Herodesom stavaných. Tu bola brána, vedúca z mesta na Golgothu. Pri tejto bráne ešte raz vyhlásili súd nad Kristom. Na tento dej rozpamätuje nápis: Súdna brána. Blízko toho miesta je 7. stanica, „Ježiš po druhýkrát padol pod krížom“. Asi o 60 krokov je 8. stanica, „Ježiš sa stretol s plačúcimi ženami“.

Pre kláštor schismatikov musíme sa vrátiť až po Súdnu bránu, odtiaľ cez jednu časť bazáru prídeme do ulice, ktorá vedie na námestie kostola sv. Hrobu. Prv než sme sem prišli, odbavila sa 9. stanica, „Ježiš po tretíkrát padol pod krížom“. 10. — 14. stanice sú na Golgothe, v kostole.

Konečne sme prišli do kostola, ktorý v sebe obsahuje javište smutnej smrti a slávnostného zmrtvýchvstania Krista.

Dobre, že som s processiou prišiel do kostola sv. Hrobu, aspoň nebolo tak veľké moje zhrozenie, ktorému pri uzretí kostola nemohol som sa ubrániť. Ako by som si bol žiadal videť kostol velikánskych rozmerov, príkladnej čistoty, podivuhodnej ozdoby! Lež, žiaľbohu, videl som tu miestnosti, ktoré akúkoľvek inú podobu majú, len nie podobu kostola. Ten, ktorý nepočul alebo nečítal o tom, v akom stave sa nachádza kostol sv. Hrobu, musí hlavou pokrútiť a zastonať nad zpustou tohoto miesta. Jedine to povedomie, že som uzrel miesto smrti a oslávenia Kristovho, ma zdržalo, aby som sa nezvrtol na päte a neodišiel hneď.

Prečo sa nachádza kostol v tak smutnom položení? Preto že tento kostol má okrem právneho majiteľa aj iných šafárov, ktorí na jeho škodu šafária v ňom. Kostol sv. Hrobu neprináleží výlučne katolíckej cirkvi. Nesjednotení Gréci, Arméni a Kopti tiež v ňom odbavujú služby Božie, a následkom toho aj títo majú naň vplyv. Poneváč sú odtrhnutí od cirkve, zo zášti, z nenávisti proti všetkému, čo je katolícke, rozbroje robia a prekážajú obnoveniu chrámu. Dokázali to schismatici r. 1901, keď sa pri zametaní schodov na Františkánov vrhli a zákerníckym spôsobom ich od oprávneného skutku odohnali.

A ako by sa zišlo tej opravy kostolu sv. Hrobu! Nielen z dutiny visiace cafaty tapisserie, lež aj steny svedčia o tom, že sa tu dávno nič neopravovalo. Katolíci to nesmú sami vykonať, všetkým spolu to nijako nejde. Snáď len nejaké hrubé zakročenie urobí konec terajšiemu biednemu stavu vecí.