E-mail (povinné):

Štefan Kmeť:
Na východe

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Varon, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 8 čitateľov

Carihrad (Konštantinopol)

Carihrad neveľmi sa odporúča prichodiacemu na vlaku. Ja zhýkol som, vidiac porúchané, drevené domy a smetiská jedno pri druhom. Po uliciach som sa skoro nemohol preboriť pre rozličné prekážky. Takými sú nielen celé gruppy Turkov, ktorí sa celkom pohodlne rozložia na uliciach a od rána do večera hrajú šak a kocky, popíjajú čiernu kávu a fajčia nargile; lež aj pouliční psi, ktorí, rozvalení, požadujú, aby si ich obišiel. Nikdy by som si nebol mohol predstaviť toľkú rozmaznanosť u psov, keby som to nebol sám zkúsil. Ako by to oni cítili, že sú obhájcami čistoty v hlavnom a sídelnom meste tureckom, po odprataní zbytkov jedla a zelenín na ulicu povyhadzovaných pokojne si spia; neboja sa oni ani pristúpenia ľudskej nohy, ani rozdlávenia kočom. Celkom prirodzene. Veď sú oni jedenkaždý na 10 piastrov poistení na ústrednom úrade policie. Desať piastrov zaplatí totižto kočiš, keď v Konštantinopoli psa zadlávi. Preto, aby neztratil zárobok, radšej zastane s kočom a bičom zobudí spiaceho zametáča. Sám som to zkúsil, keď som bol pri Jedi-kule (siedmich vežiach).

Prvou návštevou som poctil rak.-uh. konsulát, hľadajúc pass a zobrané zbroje. Tu som sa presvedčil, že ja viacej viem nemecky, nežli všetci úradníci spolu maďarsky, a potom som sa dozvedel aj to, že moja flinta pôjde domov poštou, kde ju zase financ do ruky dostane a náležite ocení. Keď som sa domov navrátil, zaplatil som za flintu 14 korún dovozu a mýta.

Pass mi podpísali za 1 kor. 6 hal. a vydali mi ho. Takto uľahčený, vzal som nohy na plecia a šiel som do mesta. Lež aj tu som mal prekážky.

Dragoman pre veľký objem tela svojho za mnou sa hačkal a zavše „meine Herren“, zase „verstanden“ šomral, len aby ma v ponáhľaní hatil. Keď som zastal, začal zohýňať a preháňať o tom, čo som chcel videť, a napomínať ma, čoho sa mám varovať. Na príklad, keď som často spomínal sultána, vystríhal ma od toho, aby som Turkom nenapadol. Keď som chcel ďalekohľadom pozreť na peknú bránu palácu vyslúžených žien sultánových, aj to mi zabránil. Ale ani zastať som nesmel pred ňou.

Týchto skutkov sa mi bolo treba bedlive varovať, poneváč tajná policia chodila za nami. Keď som si v Therapii v Bosporuse pri fľaške gazősu značil, čo som videl na ceste k Čiernemu moru, do toho času mi stál policist nad hlavou, kým som notes nepoložil do vrecka.

Toto prílišné staranie sa o nás ani najmenej ma netrápilo, ani nemýlilo, ba zväčšovalo moju všetečnosť. Bakšiš všade mal svoj vplyv; otvoril brány Aje-Sofie, Jedi-Kule, Muzeumu a iných starožitností.

Hneď pri našom konsuláte je krásny kostol Panny Marie. Vošiel som doň. Ó, jako som sa potešil, keď som ho v stred týždni našiel plný nábožných ľudí! V kostole františkánskom odbavovali si Školskí bratia poludňajšiu pobožnosť. Prečítali stať evenjeliuma a potom rozjímali o nej.

Pera je stredišťom všetkých europejských posolství a kresťanských kupcov v Carihrade. Čo som tu videl vo sklepoch, to sa vyrovná na nádhere a kráse aj veľkomestským obchodom na Západe. To ma ale nezaujímalo.

Prešiel som do Stambulu, aby som videl svetochýrnu Aju-Sofiu. Keď som k nej dochodil, volal muezzin na večernú modlitbu. Rád som bol, že som v tom čase natrafil; myslel som, že uvidím, ako Turci poslúchajú rozkazy koránu.

Šék, starý človek, vítal nás po turecky. Uklonený zodvihnul ruku na čelo a prsia. Sluhovia priniesli papuče a priviazali mi ich na topánky. Potom som mohol prekročiť prah mošey. Vstúpiac do nej, hľadal som miesto, odkiaľ by som najlepšie mohol prezreť toto pôvodne tak krásne stavisko. Lež márne som sa namáhal. Stá lustrov, visiacich na hrubých reťazach, prekážajú prehľad mošey. Ešte najlepšie som ju videl s chórov.

Zhrozil som sa nad zpustou budovy. Keby Justinian cisár z hrobu vstal, zaiste nepriznal by sa dielu svojej štedrosti a nábožnosti. Zvonku je mošea obstavená budovami, tak že nerozoznať jej podobu. Vnútri videť, že jej základ je pôvodne kríž, ktorý je 78 m dlhý a 46 m široký. Stavbe mošey to dodáva zvláštnosti, že nad jej prostriedkom vyčnieva 55 m vysoká kupola (dutina) a okolo nej je 8 poldutín. Mošea je veľmi jednoduchá, poneváč mohamedán netrpí obrazy. Kde-tu videť zlatými literami napísané výpovede z korána. Dlážka je rohožou zakrytá. Na nej si odbaví mohamedán nie len modlitbu, ale aj spánok.

Videl som skupinu bosých mohamedánov, ktorí za predmodleníkom mrmotali a napodobňovali jeho zohýňanie sa v drieku a obracanie v ľavo a pravo. Vše si kľakli a čelom dotkli sa rohože, načo zase hore vstali.

Najvnútornejšia časť mošey (niekdajšia svätyňa) má na stene výklenok, označujúci smer ku Mekke. Proti tomuto sa obráti každý mohamedán pri modlitbe. Ináčej celá budova je prázdna a ošarpaná. Vyjdúc namrzený, vystrel som Turkovi nohu, aby mi odviazal s nej papuču.

Obíduc okolo mošey, na ľavo prišiel som na námestie At-Meidan. V uhli za mošeou je studňa, ktorú dal Wilhelm I. r. 1898 na pamiatku svojej cesty v Turecku postaviť. Na prostriedku námestia stojí 25 m vysoký, z jednoho kusa červeného granitu vykresaný obelisk (štvorhranný končitý stĺp). Theodosius ho dal z Heliopolisu do Carihradu došikovať. Kým som si nápis obelisku značil, policist sa dopytoval dragomana, čo to robím.

Pri obelisku je medený, podobne hadovi okrútený stĺp, ako aj okrúhly, z kameňa stavaný stĺp bez sochy. Aj od pána Šusteka (Cesta cez Turecko atď.) spomenutý, 18 krokov hrubý platán ešte žije, lenže je na námestí At-Meidan, a nie na dvore mošey Ahmetovej.

Z At-Meidan viedol ma dragoman do bazáru od II. Mohameda vystaveného, ktorý viac ulíc zaujíma. V ňom som videl všetky veci nastolené, ktoré carihradskí obyvatelia potrebujú. Múdre je to, že predavači tých istých článkov jeden pri druhom sú postavení. Mne sa najlepšie ľúbily krámy so zeleninami a ovocím. Tak obratne a vkusne sostavený krám zeleninársky som do toho času nevidel. Poneváč východní ľudia veľmi idú za šperkami a turecká žena bez nich nemôže byť, prirodzené je, že zlatníci zaujímajú v bazáre veľký priestor. Tovar ich je obdivuhodný a značí báječnú cenu.

Bazár je vždy húfne navštívený, zvlášte vo štvrtok pred večerom je hodno do neho nazreť. Vtedy je tu tak mnoho ľudí, že sa skoro pohybovať nemožno. Či by tu mali jarmokoví zbojníci za príležitosť kutať po vreckách a poťahovať z krámov. Medzi Turkami sa však takého nenajde.

Okrem tých, čo majú stále krámy, predávajú v bazáre aj takí, čo sebou nosia tovar. Predavači limonády, cukríkov a pečiva vedia ešte i medzi toľkou zásobou predať. Aby ich zbadali, cenganím, klopkaním sa hlásia, krikom ponúkajú svoje články. Ja som len limonády si vypil, aby som vynahradil ztratené šťavy telesné. Celým bazárom poprechádzať vyžadovalo mnoho času; mne na tom záležalo, aby si náš Móric ako-tak zaslúžil vyjednaných 10 frankov, ktoré mu bolo treba za jeden deň zaplatiť.

Vyšiel som teda z bazáru, aby som aj uličný život videl. Dragoman ma povodil po takých uliciach, ktorým sa ani z psej čistoty nedostávalo. Sú to ulice, v ktorých sa remeslá prevádzajú. Ako by si naši remeselníci závideli, keby sa ich za celú ulicu z toho istého druhu remesla nachádzalo?! Mohamedánski majstri obstoja bez závisti.

Remeslo už ani v Carihrade nenie na takom nízkom stupni, ako ho (aspoň pri stolároch) pán Šustek opisuje. Videl som rozličné druhy remesiel, pri ktorých sa patriční majstri celkom obratne k veci mali a chvalitebný tovar vyrábali.

Popoludní si náš vodič pomohol. Naviedol nás, aby sme na koči vyšli ku Jedi-Kule = 7 vežiam. No bolo to za vozenie! V predmestiach je veľmi zlé dláždenie, že koč len tak nadhadzovalo. Radšej by som bol išiel peší až ku Marmara moru, kde sú od Konštantina Veľkého postavené Jedi-Kule = 7 veží. Tieto veže sú okrúhle, na 3 m širokými stenami opatrené zámky, ktoré predtým múrami spojené zatvorenú pevnosť tvorily. Niektoré miestnosti týchto veží by mohly hrozné veci rozprávať o tých, ktorí sa tam z nemilosti sultánovej dostali a o život prišli. Vonkajšie múry sú v Marmara mori. Od tejto pevnosti sa ťahajú okolo celého mesta trojnásobné múry. Ich brány už viac nezatvárajú.

Muzeum carihradské je bohaté zvlášte na babylonské, maloasijské a fenické predmety. Mumie (zabalzamované telá mrtvých) a rozličné šperky z Troje videť v ňom hojne. Zo sochárstva spomenem len relíf (polovypuklý obraz), predstavujúci plačúce ženy (z Fenicie) a jednu bitku Alexandra V. predstavujúci mramorový obraz. Tieto sú veľmi krásne.

Keď sme boli toto videli, vypovedali sme Móricovi. Jedno popoludnie sme vyšli hore Bosporusom ku Čiernemu moru. Vychádzka táto sa každému vyplatí, kto príde do Carihradu. S tejto cesty som videl nielen čarokrásnu polohu mesta, lež aj krásne letohrady na oboch brehoch Bosporusa.

Konštantinopol leží na kopcoch. Medzi Perou a Stambulom asi na 7 km tiahne do suchej zeme Zlatým rohom zvaný morský záliv, ktorý za bezpečný prístav slúži. Celý rad parolodí som videl v ňom. Boly priviazané o kamenný breh.

Sem som chodieval zabaviť sa na čulom živote príplavu a hľadať takú loď, čo by ma do Grécka previezla. V prístave je zvlášte vtedy živo, keď má loď prísť alebo keď odchádza. Nával ľudu, ktorý čaká alebo odprevádza, predavači rôzneho tovaru, postavači, žijúci z odvážania a prenášania bagažie, naplňujú breh, strkajú a rujú sa, kričia a nadávajú si, tak že si tu človek skoro bedrá vystaví od smiechu nad tým, čo od nich počuje.

Mňa menovite lode zaujímaly. Videl som síce aj predtým lode vo Fiume, Ancone a Neapli, teraz som ale mal prvý raz prekonať dlhšiu cestu na lodi, preto by som bol chcel čím pohodlnejšiu nájsť. Bolo ich v Zlatom rohu dosť, lež ani jedna z krajších a väčších nešla smerom mne potrebným.

Čas bol už odísť z Carihradu. Štyri dni dostačovaly poznať život hlavného mesta Turecka. Veď aj na ďalšej ceste som sa mal vždy stretať s mohamedánmi.

Dňa 26. júna vymenil som si kartu do Pyreusa. Na druhej triede platil som 35 frankov v zlate. Chcel som gazdovať, i opatril som sa z Carihradu pokrmom a nápojom. Za 1 frank nám naplnila pani Kittreyka 3 fľašky dobrým červeným vínom. Takto zaopatrený rozlúčil som sa s príjemným pensionátom a prešiel som cez nový most do prístavu cudzozemských lodí.

Brr! Tu zase nastávalo kutanie vriec a podpisovanie passu. Teraz to išlo skorej. Flínt a nábitkov už nebolo, knižky, o ktoré sa Turek interessoval, sa poschovávaly, tak nebolo čo odaniť na mýte. Úradník hodil rukou, ja som ani o to nedbal, lež sviazal som vreco a pošiel som na úrad policie s passom. Podpísali mi ho, a to zadarmo! No, to ešte zbaví, myslel som si, aj chytro to išlo, aj peniaze nestálo.

S kapsou na pleci poberal som sa na loď. Na moste loďnom som ešte raz musel ukázať pass, potom ma pustili na ňu. Složil som batožinu na vykázanom mi mieste a vrátil som sa na palubu obzerať svet.

Loď mala meno Elpis = Nádej, nebola z najväčších. Veru by som sa bol radšej viezol na lodi francúzskej spoločnosti, ktorá sa o hodinu skorej hýbala a do Marseille išla. No „Nádej“ zodpovedala môjmu očakávaniu úplne.

O 5. hodine odviazali loď a zapriahli do nej menšiu, aby ju od brehu odtiahla. Elpis ma hneď na začiatku presvedčila, že dobre vie uháňať. Vyjdúc zo Zlatého roha, nechali sme na ľavo Bosporus a medzi svetľárňou Leander a Jedi-Kule vošli sme do mora Marmara. S lode som vlastne videl, akú utešenú polohu má Carihrad. Je to ozaj báječne krásny obraz, čo sa tu pred oči postaví. Odrazu videť celé mesto s tisícimi vežami, pozlátenými kupolami a letohrádkami, a to v rámci vždy zelených pálm, košatých platanov a obrovských kaktusov. Škoda, preškoda, že týmto tak pôvabným krajom vládne naničhodný Turek. V rukách vzdelaných kresťanov mohol by povstať zemský raj.

Kým som sa zadíval na mesto a jeho okolie, Elpis sa dobre rozbehla, a čo hlavné bolo, ticho sa chovala. Pozde večer som sa pobral na odpočinok. Do piatej rána doplula loď do Dardanellov. Medzi europejským mestom Kilid-Bahr a azijským Kale-Sultanie ostala loď stáť. Obe mestá sú násypmi obhradené, zpoza ktorých ohromné delá vyzerajú na úzky prieplav. Tu by bolo ťažko zápasiť s Turkom! Po dvojhodinovom postávaní pošla loď ďalej. O krátky čas zmizly brehy, vyšli sme na široké more.

Za ten čas som sa dal do prekutávania lode. Táto v nedostatku cestovateľov nabrala hodne oviec, kôz a maličkých, čiernych kráv. Povetrie bolo tu veľmi nasýtené zápachom týchto zvierat, preto ma ani netiahlo ďalej prejsť po lodi.

Dňa 27. júna prešli sme cez Egejské more a popri ostrove Evoia (Euboea) do zálivu Egina. 28. júna o 5. hodine ráno zastala loď v prístave Pireé (Pireusi).




Štefan Kmeť

— rímskokatolícky kňaz a spisovateľ. Známy tiež pod pseudonymami Dr. Kmeť-Špaňodolinec, Dr. Španod, Dr. Špaň, Dr. Špaňodolinec, Špaňodolinec Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.