ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poneváč som od Zvolena do Pešti nič nespal, tak som sa cítil pri príchode do Belgradu, ako by ma náš súsed s jeho polovičkou a mestom ani nezaujímal.

Vrátny hostínca „Europy“ ma odpravil, že vraj v hoteli nenie miesta pre nás. Čo je to? Veď som oddal pass. Vari ma len neupodozrievajú zo sprisahania proti Obrenovičovcom! O, nie to bolo príčinou.

Známo je, že nové veci príťažlivo pôsobia na ľudí. Aj ja som chcel v novom hostínci dopriať odpočinku dolámaným a dotraseným kostiam svojim. Predišli ma však iní, nenechavši ani jednej izby prázdnej. Následkom toho som sa musel ďalej povoziť po Belgrade, i sosadol som v hostínci „Imperial“.

Vybehol som na poschodie, dychtivý čím skorej začať najľahšiu prácu ľudského života, lež ani to mi nešlo tak snadno. Musel som sa najprv poprizerať, ako mi donášajú posteľ do takého stavu, že som si mohol na nej odfúknuť. Či som bol rád, keď konečne odznelo: „Dobrú noc“ a ja som sa mohol vystreť na posteľ.

Na ráno som nemusel veľmi čakať. Už boli dávno zasvietili lampu na oblohe nebeskej, keď ma svedomie začalo omínať pre dlhé spanie. Vyskočil som na rovné nohy a jeden-dva som bol hotový s novým obliekaním. Po modlitbe, zavesiac ďalekohľad na plece, mrvil som dolu schodmi do dvora hostínca vypiť si vzácnej kávy.

Náhlo mi bolo. Hnala ma túžba uzreť vlasť. Hneď ráno som sbehol do prístavu a podíval som sa na malebne ležiaci Zemlín. Tak mi bolo tesno okolo srdca. Cítil som, že ma už široká rieka oddeľuje od domova. Je dosť príkro vybrať sa do cesty s revolverom a flintou, keď si sa chcel na nej príjemne zabaviť.

Po návrate do mesta dal som sa do vydobýjania konaku. Rozumejte ma dobre, konak spomínam a nie cognak (koňak). Tento ja nikdy nevydobývam ani za peniaze, ani zadarmo. Lež aj tu som musel zkúsiť prekážky.

Ako by sa bolo nebo nahnevalo pre moju zlomyseľnú snahu a poľutovalo jasných obyvateľov konaku, spustilo dážď na nás a menovite na moju maličkosť, ktorý som len tak bez dáždnika chcel napadnúť kráľovský palác. Poneváč som videl, že živly prírody ani tu neznajú žartu, odstúpil som od plánu, a aby som si aspoň poslednú iskru odvážlivosti zachránil, kúpil som si dáždnik, ale silný, za 3 dináre, alebo, ak sa ti ľúbi, za 2. kor. 40 hal.

Tento nástroj ma celkom zmýlil. Preň som nevidel ďalej od konca najvypuklejšej čiastky svojej tváre, a tak som ani nezbadal, že som sa už skoro buchol do drakov, strážiacich dom ich veličenství. Uznáte teda, že medzi takými okolnosťami nemohlo už byť ani reči o zaujatí konaku a že som musel byť rád, že ma holobradý vojak na kopiju nenatokol. Zriekol som sa všetkých bojovných plánov a uspokojil som sa s tým, že som prešiel popred ich jasnosti, ktorým sa vtedy snáď ešte o budúcom dedičovi snilo.

Od toho času stal som sa celkom tichý a skromný. A dobre, že som sa takým stal, lebo hľa, stojím pred srbským metropolitným kostolom, ktorý už aj vnútorne chcem videť. Kostolný sluha ma voviedol. Tu som videl na pravej strane kostola tróny kráľa a kráľovnej. Kostol je ináč dosť jednoduchý a malý. Len niekoľko krajších obrázkov videť v ňom. Pod chórom mramorová tabuľa označuje hrob Miloša Obrenoviča.

Aj belgradský hrad som chcel videť. Prv, než som sa na to osmelil, vypil som si bozy. Je to nápoj z mletej kukurice varený a ocukrený. V hrade som sa predsa o tom chcel presvedčiť, či sa náš súsed skutočne protiví berlínskemu uzavretiu, ktoré vari zakázalo tento významný hrad obnoviť a posilniť. Nuž nakoľko som ho ja videl, môžem povedať, že bez kanónov ani hodní srbskí vojaci nemôžu tu nič vykonať. Po kanónoch niet v zámku ani stopy. Najvyšší bod jeho zaujíma moderné stavisko; býva v ňom belgradský kommandant. V najnižšom dvore som sa prizrel cvičeniam vojenským. Keď som sa takto prizeral, pripojil sa ku mne jeden major a bol tak ochotný aj niektoré dejepisné poznámky obnoviť o hrade starom.

Ukázal mi baštu „Nebojša“, v ktorej Miloš V. bol zatvorený a s ktorej skočením do Sávy sa vyslobodil. Von za zámkom ukázal mi srbské semenište pre klerikov. Medzitým sme prišli do štvrti mesta pri Sáve. Tu sa major odporúčal, ponáhľajúc sa koňskou železnicou do kasárne.

Ja som ďalej otáčal nohy, až som sa od východnej strany dostal na hlavné námestie s veľkým tržiskom potravných článkov.

Po obede som navštívil Topčider. Elektrická železnica ma ta zaviezla za 25 para (20 hal.). Môžem povedať, že Srbi pohli rozumom, keď tento park (kvetinový sad a lesík) na spôsob „Monte Carla“ chceli usporiadať. Poloha parku je krásna, jej zodpovedá aj opatrovanie kvetných hrád a stromov. Lež nemá v blízkosti ani mora, ani rieky; tak neviem, kam by zmizli za tisícami ich vyslúžilí majitelia? V kráľovskom letohrádku skončil život Miloš Obrenovič.

Pod mohutnými stromami som si za krátky čas oddýchol a potom som sa vrátil do mesta. Na námestí „Terasnje“ stojí socha Miloša V., postavená od tých miest, kde víťazne bojoval.

Belgrad má peknú polohu. Ulice sú v ňom široké, rovné, stromami vysadené. Jesto v ňom mnoho pekných moderných stavísk. Budovy štátnych úradov sú najviac okolo kráľovského palácu postavené.

Prišiel večer a s ním aj čas lúčiť sa s Belgradom. Uspokojac hostinského s 3 denármi, vyšiel som o pol desiatej na nádražie, aby som nočným rýchlikom prešiel do Bulharska.

Cestoval som na tretej triede. Spať som nemohol, lebo nás bolo plno vo vozni.

Vlak ide dolinou Moravy. Pôda je hornatá a nad Nišom skoro neúrodná. Niš, druhé hlavné mesto Srbska, leží na doline pri potoku Nišave. Domy sú väčšinou bez striech (dachov). Bulharov to ešte aj teraz bolí, že berlínsky kongress odtrhol Niš a okolie od Bulharska a pripojil ho k Srbsku.

Za osem hodín prebehol rýchlik celé Srbsko. — O siedmej ráno bol som už v Bulharsku.