ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sv. Pavel (I. Kor. 15, 14.) hovorí: „Jestliže Kristus nevstal z mrtvých, daromné je naše učenie, daromná je naša viera.“ Na zmrtvýchvstaní Kristovom záleží pravdivosť kresťanského učenia. Na zmrtvýchvstaní sa odvolal sv. Peter pred svedkami tej udalosti, ktorým známe bolo aj miesto, kde bol Kristus pochovaný.

Prví kresťania zaiste v úctivosti mali miesta smrti a pochovania Krista. Tento duch úcty naplňoval aj ich potomkov. Kto by mohol o tom pochybovať, že oni navštevovali tieto miesta? A keď sa po dobytí Jeruzalema r. 70. za Jordán utiahli, zaiste často boli v duchu na sv. miestach. Po návrate do Jeruzalema ľahko našli Golgothu.

Nastal čas prenasledovania kresťanov aj v provinciach. Rimskí predstavení zabraňovali vyznávať Krista, uctiť pamätihodné miesta, a na Golgothu postavili modlu Venuše, aby tým snadnejšie doviedli kresťanov k modlárstvu. Takéto poznačenie Golgothy ešte známejším učinilo hrob Kristov.

Po utíchnutí prenasledovania (4. storočie) prišla sv. Helena do Jeruzalema. Žiadostivá uzreť hrob, dala kopať na mieste kresťanom dobre známom, a našla hrob aj kríž. Od toho času kostoly zdobily sv. miesta a zachovaly ich pamiatku vzdor mohamedánskym nápadom.

Ako vyzeral hrob Kristov? Okolo Jeruzalema nachádza sa mnoho hrobov v dobrom stave. Hroby do kameňa kresané sú trojaké. Pred hrobami býva väčšia miestnosť s pohodlným vchodom. Cez túto predsieň prejdúc, najdeme nízky (70-100 cm.) štvrohranný alebo hore okrúhly otvor. Sohnutí vojdeme pred samé hroby, ktoré sú na troch stranách hrobovej komory. Samé hroby sú vnútri do skaly kresané, hore polkruhové diery, do ktorých rakve vsunuly hlavou do predku. Iný druh hrobov je ten, že v stene vykresali lavice s polkruhovým oblúkom a na ne položili mrtvoly. Tretí druh bol ten, že do skaly vykresali hlbinu na podobu rakve a do nej vložili mrtvolu, ktorú potom veľkým kameňom zakryli.

Hrob Kristov bol pravdepodobne takýto. To aj z toho vysvitá, že ženy, prišlé pomazať telo Kristovo, videly anjela na veľkom kameni sedeť a ešte idúce sa radily, kto im odvalí kameň.

Nad hrobom od sv. Heleny nalezeným dal Konštantin Veľký vystaviť kostol, ktorý nádherou a veľkosťou všetky kostoly prevyšoval. Hrobovú skalu dal Konštantin okresať. Kostol po 10-ročnom stavaní bol roku 335 slávnostne posvätený. Stál za 280 rokov. Roku 614 Peržania a židia ho vyrabovali a podpálili.

Po tomto zborení nikdy viac nevrátila sa kostolu prvotná jeho podoba. Keď Heraklius r. 628 nazpät doniesol kus kríža od Peržanov, mohol ho len v malej kaplnke na Golgothe složiť.

Križiaci po vydobytí Jeruzalema a utvorení kráľovstva pod Godfriedom usporiadali cirkevné veci západným spôsobom. Okolo Golgothy povstaly domy patriarchu a kanonikov, kláštor Benediktínov a Johanitov. Potom sa dali do stavania nového chrámu. Roku 1149 na výročitý deň zaujatia Jeruzalema (15. júla) bol kostol verejným službám Božím odovzdaný. 19-ročná práca pri vtedajšej zaujatosti svedčí o tom, že kostol bol veľkolepý. Žiaľbohu, nemal ani 40-ročného trvania. R. 1187 prišly smutné časy na Jeruzalem. Saladin po ukrutnej porážke Križiakov pri Hittin bez prekážky vtiahol do Jeruzalema a na Golgothe vyhlásil zákon Mohameda.

Ani Filip, francúzsky, ani Richard, anglický kráľ, ani nemecký cisár Fridrich Barbarossa nič nepremenili na stave vecí. Po nešťastnej bitke pri Akko jedine toľko vymohli pre kresťanov, že bol breh od Akko po Jaffu Frankom prepustený a že 2 kňazi mohli pri sv. Hrobe ostať služby Božie odbavovať. Roku 1217 bolo už aj toto zakázané.

Činnosť Fridricha II. vôbec nemala žiadneho prospechu pre sv. Zem, ani vážne podujatie sv. Ludvika nepomohlo proti návalu mohamedánskemu. Od roku 1291 bola sv. Zem vnove v moci mohamedánov. 200-ročné namáhanie celej Europy ostalo bezvýsledné. Jeruzalem ostal v moci egyptských sultánov. V 16. storočí prišli tureckí sultáni. Roku 1719 dostal kostol drevenú kupolu. Po ohni 1808 nedostalo sa Františkánom potrebnej pomoci, žeby boli mohli zhorený kostol vystaviť. Túto okolnosť využili nesjednotení Gréci a hurtom vystavili novú kupolu, preinačili celú podobu kostola, zničili všetky obrazy a nápisy latinov.

„Pomály ďalej zajdeš,“ splnilo sa aj na práci schismatikov. Kupola od nich vystavená začala sa pukať tak, že už po niekoľko rokov bolo treba starať sa o jej prestavenie. Po dlhom vyjednávaní roku 1868 prestavili ju Francúzi, Rusi a Turci. Od toho času sa vôbec nič neopravovalo na kostole.

Kostol má len jedny dvere. Pred dvermi na juh obrátenými je námestie, s troch strán kaplnami a kláštormi zastavané. V severo-západnom rohu námestia je zvonica, od križiakov vystavená, teraz schismatikom prináležiaca.

Nad kostolom vládne Turek. U neho sú kľúče. V človeku sa zbúri duch, keď vidí za bránou kostolnou diván, na ktorom si 2-3 Turci sedia alebo ležia, fajčia a kávu pijú, umývajú sa a prizerajú von a dnu idúcim. Turek to môže v kresťanskom kostole vykonať, keď ale kresťan chce vkročiť do mešity, musí si dať natiahnuť papuče, aby svojima nohama modlitebnicu nepoškvrnil.

Vnútro kostola je natoľko pofušované, že skoro ani nemožno vyznať sa v ňom. Pôvodne má kostol podobu kríža. Os dĺžky tiahne sa od východu na západ, os šírky od juhu na sever. Krížna loď je pred kaplnou sv. Hrobu. Keď tedy do kostola vstúpime, ocitneme sa v priečnej lodi a vidíme pred sebou slepý múr, ktorým si Gréci kostol v kostole utvorili. Kostol sv. Hrobu je tmavý. Tak sa aspoň koľko-toľko zakryje ošarpanosť stien a nečistota všeliakých kútov.

Kostol od križiakov vystavený obsahuje v sebe Golgothu a hrob Kristov. Odtiaľ je aj nerovné dláždenie v kostole.