ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vlak zastal v Caribrode, prvej bulharskej obci, na dlhší čas. Menilo sa osobníctvo železničné a pripäli nový stroj.

Ja som tiež sišiel s vozňa, aby som sa predstavil bulharskej policii a kapsu financom ukázal. Financ sa viac interessoval o moju flintu, než o kapsu. Ešte ju aj vtedy krútil v rukách, keď si už bola policia pass zaznačila a aj lístok do Sofie som už mal.

Financ sa prizeral flinte a ja jemu. Za ten čas odjachal vlak, nechajúc nás v čakálni.

„To je pekne. Veď sme pozreli na hodiny, keď sme sosadli. Bolo 7 hodín 17 minút, a vlak mal len o 8. hodine 30 minút ísť ďalej.“

Vyjdem na perron a s podivením vidím, že je už pol deviatej preč. Ako to možné? Pozrel som na druhú stranu hodín a tu bolo pol ôsmej. Svitlo mi, že som už na Východe, kde hodiny pred našimi o hodinu skorej idú.

Ostal som v Caribrode. Čo tu robiť? Hlad sa veľmi hlásil a reštaurácie na stanici nebolo. Konečne, keď sa všetko osobníctvo dozvedelo o našom nešťastí, ukázal sa jeden z Uhorska pochádzajúci muž, s dlhou tvárou, na znak sústrasti s nami. On spomohol aj proti hladu. Dal navariť kyslej čorby. Týmto bulharským národným jedlom, ktoré bolo z kúskov rozličného mäsa, ryže a zeleniny pripravené, nasýtený, pošiel som do obce Caribrodu. Tak sa zdá, že obyvatelia caribrodskí boli väčšmi zvedaví na mňa a kamarátov, nežli my na nich. Celé rady ľudí povystávaly napred domy a sprevádzaly nás svojím zrakom cez obec.

V Caribrode je mnoho grznárov, súkeníkov a tkáčov. Vysvetlil som si to ľahko. Veď som 21. júna videl chlapov v kapcoch, v bielych halenách a nohaviciach, s baranicou na hlave. Všetko to bolo zo súkna. Ženy podobne nosia kapce a nad spodnicou celé telo pokrývajúcu čiernu šatu, ktorú si okolo pásu priviažu.

Caribrod má veľkú posádku vojenskú. Jej dôstojníci sa už za rána hrali v kocky a karty pred veľmi primitívnymi kaviarňami. Namiesto nich sa cvičilo osobníctvo pred veľkou kasárňou.

Na určenú hodinu som sa dostavil na stanicu, aby som žalúdku poskytol pokrmu. Po obede som vyšiel na kopec oproti nádražiu, chcejúc si odpočinúť. Zpočiatku mi odpočinok kazili caribrodskí žiaci, ktorí, nechcejúc pochopiť, prečo som sa vystrel pod strom, vždy vyššou škálou mi nad hlavou rapotali. Pravdepodobne sa dejepis učili, lebo mnoho spomínali sv. Cyrila a Metoda. Na šťastie prišla druhá hodina. Žiaci odišli. Ich rollu som ja prevzal: spal som do 4. hodiny. Zatým som sa cvičil vo vystieraní nôh, aby som tým obratnejšie mohol vyskočiť na vlak, keď predo mnou zastane. O tri štvrte na päť zastal vlak na nádraží. Hneď som vstúpil do neho a spustil záclonu okna na vozni. Tým sa odohral prvý výstup veselohry „na Východe“.

O siedmej večer bol som už v „Hoteli de la ville“ v hlavnom meste Bulharska.