ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa Nathanael opýtal: „Či môže byť čo dobrého z Nazarethu?“ (Jan 5, 46.), ja sa spytujem: Či môže byť čo dobrého bez Nazarethu? Tu sa začalo vykúpenie ľudí.

Tu žila skromná, cnostná Panna, z ktorej vyšlo Slnko spravedlnosti, Kristus, Boh náš. Tu vyrástol Ježiš v poslušnosti k rodičom a požehnal rodinný život. Odtiaľto išiel do Jeruzalema na sviatky. Tu začal svoje verejné učenie, keď z istej úcty k spoluobčanom v synagoge vysvetľoval písmo. Za takúto pozornosť sa mu tým chceli Nazaretčania odplatiť, že ho vyviedli na vrch nad mestom a odtiaľ ho chceli strčiť dolu. Túto zátvrdlivosť proti učeniu Kristovmu podržali obyvatelia až do 4. storočia. Konštantínov rozkaz zjednal prístup kresťanstvu do Nazarethu. Sotva sa Nazareth pozdvihol, prišli mohamedáni a zrúcali pomníky kresťanskej nábožnosti.

Za časov kresťanskej vlády v Palestine aj Nazareth sa zmohol. Stal sa sídelným mestom arcibiskupa. Lež táto sláva len krátko trvala. Po vydobytí sv. Zeme od Turkov aj Nazareth prišiel do ich moci. Od 14. storočia viac ráz sa pokúsili Františkáni osadiť sa v Nazarethe; to sa im ale len v 18. storočí podarilo.

Terajší Nazareth leží na južnom boku vrchov dľa mesta nazvaných. Prichodiaci od Haify vidí mesto v celej rozsiahlosti, ovenčené rámcom zelených stromov a krovín. Domy sú v ňom z kresaných kameňov stavané. Obyvateľov má do 8000, medzi ktorými asi do 2000 katolíkov býva.

Medzi domami vyčnieva pútnický dom, postavený americkými katolíkmi. Vošiel som do neho, ako do svojho. V pravde neoceniteľným dobrodením je to pre pútnikov vo sv. Zemi, že na všetkých hlavnejších miestach najdú pútnické domy, kde každého zdarma opatria.

Po srdečnom privítaní predovšetkým musel som uspokojiť vyhladnutý žalúdok. Z pútnického domu krížom ulicou som prešiel do kostola Zvestovania Panny Marie. Socha nepoškvrneno počatej Panny vo dvore Františkánskeho kláštora, oznamuje človeku, že je tu svätyňa najčistejšej Matky. Bočnými dvermi vstúpil som do trojloďového kostola, v ktorom dlážka a steny sú z mramoru.

Zazvonili v sakristii. Františkáni vyšli do chóru odbaviť nešpory a za nimi loretánske litanie. Ja som sa klaňal v duchu Ježišovi vo Sviatosti oltárnej prítomnému, majúc živo na pamäti prvý zázrak lásky Božej k nám, totiž vtelenie Syna Božieho. Kľačal som, hľadajúc zrakom tú piaď zeme, ktorú Syn Boží najsamprv poctil osobnou prítomnosťou. Kým som tak dumal, zpod hlavného oltára vystúpil Františkán, nesúc striebornú lampu.

„Tam je to miesto, kde sa Osoba Božia nerozlučiteľným spôsobom spojila s ľudskou prirodzenosťou a človeka pozdvihla.“ 15. širokými mramorovými schodami sostúpiac, uzrel som, čo som hľadal. Ešte 2 stupky nižej a kľačal som pred oltárom Zvestovania Panny Marie. Rozjímal som o tajomstve spasenia.

Strieborné a zlaté lampy osvecujú tú hviezdu, na ktorej je nápis: „Tu sa Slovo stalo telom“. Pobozkal som to miesto na znak úcty. Pobozkal som ho ešte raz na dôkaz vďaky za moje povýšenie do kňazského stavu práve pred 10 rokmi. Nebol by som myslel, že 10-ročie svojho kňazstva budem sláviť vo sv. Zemi a že v tento výročitý deň svojho posvätenia na kňaza v Nazarethe budem môcť privolať do nehodných rúk mojich Toho, ktorého najčistejšia Panna pôsobením Ducha sv. pod svoje srdce prijala. Nezabudni, duša moja, na toto jeho dobrodenie!

Potom som pozdvihol oči, obdivujúc krásu oltára, na ktorom sa všetko zlatom leskne. Obraz talianskeho umelca predstavuje zvestujúceho anjela. Z jeho tváre môžeš vyčítať povedomie vznešeného posolstva. Panna Maria zachováva tichú spokojnosť ducha.

V pravo od tohoto oltára prichádzam k oltáru sv. Jozefa, pod ktorým je nápis: „Tu im bol poslušný“. Domec, v ktorom sa tajomstvo vtelenia uskutočnilo, je teraz v Lorette.

Z kostola Zvestovania Panny Marie nás viedol sakristián do tureckej štvrte mesta, do kaplny sv. Jozefa, ktorá je vystavená nad dielňou Ježišovho vychovávateľa. Kaplna má krásny obraz sv. Rodiny od francúzskeho maliara. Okolo kaplny videť základné kamene starodávneho kostola.

Ztadiaľto išli sme do inej pamätihodnej kaplny. V nej sa nachádza veľká skala, na ktorej mal Kristus so svojimi apoštolmi sedeť a jesť.

Navštívil som aj synagogu, v ktorej Kristus prvý raz učil. Táto prináleží gréckym katolíkom.

Pri kostole Zvestovania Panny Marie majú Františkáni kláštor s noviciatom pre klerikov. Medzi týmito sú vždy niektorí aj z Europy. Reholníci žijú dľa prísnych stanov sv. Františka.

Obyvatelia mesta sú zväčša roľníci a vzdelávatelia viníc. Remeslo len natoľko prevádzajú, nakoľko to ich potreby vyžadujú. Kupectvo je aj tu v rukách židovských, len že sú tu židia skromní, sedia v biednom bazare.

Keď som sa navrátil, bola večera. Chutne pripravené pôstne jedlá s dvojakým vínom maly vynahradiť ztratené sily. To sa im aj podarilo pri usilovnom ponúkaní správcu domu.

13. júla som zavčas vstal, aby som čím skorej mohol obetovať sv. omšu na milostivom oltári. Po sv. omši som sa znove poprizeral kostolu. Príkladná čistota a vkusné zdobenie poukazujú na horlivosť Františkánov.

Na popoludnie bol ustálený odchod na Tabor. Skromne som chcel začať jazdenie po sv. Zemi, zjednal som si osla za 3 franky na deň. V tomto obnose bolo všetko zarátané, len bakšiš som dával osobitne.

Osly majú veľký význam v hospodárstve Palestíncov. Ony sú takrečeno ľahkým povozom všetkých východných obyvateľov. Na osloch donášajú dedinci svoju úrodu do mesta. Pravda, ony, chudáci, dostávajú najmenšiu časť zo zárobku. Neraz sa aj s tým musia uspokojiť, čo si medzi chôdzou môžu odtrhnúť. Následkom toho nieto v nich mnoho ohňa a životnej sily. Často sa im dostane palicou po chudých nohách. A keď si, neboráci, ani toho dosť nevšímajú, vezme Arab na pomoc ihlu a pichaním dodáva soslablým chuti a sily.

Nie na všetkých oslov na Východe vzťahuje sa tento popis. Viem iste, že by proti takémuto popisu protestoval egyptský súdruh a za osočovanie ho vyhlásil. Egyptské osly, menovite tie, čo po uliciach Kaira o závod bežia s elektrickou železnicou, ktoré vynášajú cestovateľov ku kráľovským hrobom a pyramidám, môžu sa právom za inakších považovať.

O 3. hodine po poludní vysadol som na široké, rovné sedlo. Kým som sa nepresvedčil o malých silách svojho nosiča, sedel som na ňom obkročene, majúc nohy v strmeňoch. Vidiac ale, že osol nepatrí ku ohnivým mrchám, sadol som si ako na lavicu, tu bokom, tu na predok, spustiac nohy.

Z Nazarethu som vyšiel popri studni Panny Marie. Poneváč je ona jediná v celom meste, musela na ňu chodiť aj Panna Maria. Tu vždy videť mnoho nazarethských žien s veľkými čbánami na hlave. Studňa stačí vodou celému Nazarethu, a tak obyvatelia nemusia udržovať cisterny.

Palestinci majú po väčšine o vodu biedu. Poneváč potoky vysychajú, už v apríli nemali by vody, keby si cisternami nepomáhali. Cisterny sú do skaly vysekané, hlboké a široké jamy, s malým otvorom. K vôli nim sú obce v Palestine na skalnatých kopcoch vystavené.

V Palestine pršiava len v jasennom a zimnom čase. Prvé 2-3 dni pustia vodu riadne, aby sa krovy domov z prachu zmyly; potom otvoria cisterny. Nedostatok pitnej vody pôsobí veľké starosti. Počul som, že keď je už málo vody a zimný dážď sa nezjavuje, za veľké peniaze predávajú vodu, ktorí jej ešte majú. Dažďová voda sa nemôže síce vyrovnať pramenitej, je ale ľahká a pitná. Čerstvosti dodávajú jej tým, že ju nalievajú do negliedovaných nádob, a presiakovaním z nich chladne.

Kde jesto prameň, okolití obyvatelia neťažia si konať ani namahavú cestu, aby mali prirodzenej vody. Palestinci neznajú piva, hasia si vodou smäd. Keď je prameň blízko, prichádzajú ženské so čbánami na hlave, naplnia ich a nesú domov. Podivuhodná je obratnosť žien, ktoré vedia v rovnováhe udržať nádobu nielen dnom na hlave postavenú, lež aj na bok zvalenú, bez toho, žeby ju rukama držaly. Keď je ale prameň ďalej, chlapi alebo ženy donesú na chrbte kožený mech, naplnia ho vodou, zaviažu a nesú domov. Niektorí prichádzajú na osloch, ktoré majú s oboch strán prevesený mech.

Prejdúc vedľa studne Nazarethčanov, stúpal môj ušiak do vrchu, na ktorom stojí špitál a lekárňa Milosrdných. S kopcov nad Nazarethom som videl Tábor. Tak sa mi zdalo, že len pár minút bude trvať cesta po hrebeni vrchov. Ale pretiahla sa. Ináčej nebola nudná. Oko si vždy našlo nové predmety obdivovania. Keď nebolo inšieho, pozoroval som obratné nohy oslove, ako vedel obísť všetky príkre miesta. Indy som meral diaľku, zase som pozeral za dravými vtákmi, ktorých príchod môj zaplašil od hostiny. Osol môj tiež zďaleka ju zavoňal a rád by bol išiel druhým chodníkom, keby ho bolo bývalo. Pohaňač a zubadlá nemilosrdnou prísnosťou doliehaly naň, aby len za chodníkom držal. Tak musel, chudák, prejsť vedľa kostry ťavy, ktorá po dlhom a trápnom boji s ťarchou na chrbát naloženou tu musela složiť kosti. Ona bola nákladným vozom gazdu a kedysi stála vo vážnosti pre úžitok, ktorý mu donášala. Bez nej by nebol býval vstave previesť tovar do mesta a prístavu. Veď len ona môže prejsť tichým a istým krokom po krkolomných miestach Palestiny bez poškodenia naloženého tovaru. Bez veľblúda piesočnaté kraje Asie a Afriky boly by bezživotné. Len veľblúd môže stúpať po drobnom piesku pustatín bez toho, žeby viaznul doň nohami.

Keď som prešiel, vtáci pokračovali v zdravotníckej robote na mrcine.

Keď som sišiel do doliny pod Táborom, predo mnou objavila sa obec Daburieh. Osol sklonil hlavu k zemi a ponáhľal sa k predu.