E-mail (povinné):

Štefan Kmeť:
Na východe

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Nina Varon, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Tibor Várnagy, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 8 čitateľov

Kairo

Prv než ďalej rozpoviem svoje zkúsenosti, opíšem nakrátko Kairo a Nil.

Kairo (arab. Masr el-Kahira) je hlavné mesto Egypta. Leží na ľavom brehu Nila a má vyše pol milliona obyvateľov. Medzi nimi je aspoň 35.000 Europčanov. Kairo pozostáva z dvoch častí. Väčšia, arabská časť, je stará, menšia a moderná je novšia. Táto časť mesta má široké ulice, mnohé krásne hostínce, elektrickú železnicu a utešené veľké parky, tak že sa v tomto ohľade žiadne europské mesto nevyrovná Kairu. El-Ezbekieh záhrada je tak krásna, že jej podobnú sotva videl aj svetazkúsený cestovateľ. Tu videť pohromade rozmanité tropické kvetiny a stromy. Z rozličných druhov pálm spomeniem len Oreodoxa Regia zvanú, ktorá sa mi preto zapáčila, že má na hladkom, bielom a aspoň 20 m vysokom pni širokú korunu. Videl som aj taký strom (Ficus Bengalica), ktorý z ohromných, vodorovno vyrastajúcich vetví korene púšťa do zeme, tak že celý malý les utvorí okolo seba.

Arabská časť mesta ukazuje život mohamedánov v jeho pôvodnej jednoduchosti. Domy arabskej časti sú zo sušených válkov stavané, strechy nemajú, obyčajne je nejaká rohoža vystretá nad hlavou obyvateľov domu, aby ich pred úpalom slnka chránila. Dažďa sa nemusia báť, dokiaľ nepríde jeho čas. Všetko je tu čierne, nosí na sebe odznak hlenu z Nila. Čierny je nielen dom zvonku a vnútri, lež takí sú aj jeho obyvatelia. A nenie div, že je tu všetko ošklivé. Zo stien od horúceho slnka usušených a z ulíc toľko prachu sa tvorí, že by sa Arabi museli neprestajne umývať, keby si chceli kožku v prirodzenej barve udržať.

Egypskí Arabi na spodné šaty zahodia si kabát z plátenej látky, ktorý im skoro až po päty dôjde. Ženy nosia len košeľu s rukávami. Na ňu si zahodia veľkú šatku, ked idú do mesta. Závoj žien je odchodný od tureckého. Egyptské ženy si zakryjú tvár až po oči bielym alebo čiernym závojom. Na predku im visí závoj až po nohy. Okrem toho majú nad nosom žltý valec. Nielen na ušiach a hrdle, lež aj nad členkami majú ozdobné retiazky a obrúčky. Na nohách nosia črievice. Matky nosia svoje deti na pleci posadené, ktoré sa o hlavu matkinu opierajú.

Arabi dávajú si celú hlavu holiť. Na oholenú hlavu okrútia si turban (7 ráz): bielu, zelenú alebo inakšiu šatku. Tí, čo biely turban nosia, považujú sa za potomkov Mohamedových a požadujú väčšiu úctu v spoločnosti.

Ku zvláštnostiam Kaira prináležia ľudia, ktorí v temlovoch nosia vodu alebo v džbánoch predávajú limonádu. Títo nosičia vody sa celkom zohnú pod ťarchou temlova a uši prerážajúcim hlasom robia si voľný priechod v úzkych uliciach Starého Kaira. Na uliciach sú postavené veľké nádoby, do nich nalievajú z temlova vodu. Predavači limonády zase majú malé mosadzné tanieriky, nimi klepocú, aby tým upozornili mimoidúcich na seba. Oni sú opravdovým požehnaním pre Europčanov, prišlých do Kaira. Bez ich studenej a chutnej limonády bol by som večne hynul smädom.

Pohoniči oslov v Kaire známi sú svojím humorom a nezlomnou vytrvanlivosťou. S nami šiel jeden celú polhodinu, než sa mu podarilo nás na to dostať, aby sme na jeho somároch išli ku hrobom kalifov. Egyptský somár je pekné a bystré zviera. Radosť je na ňom sedeť.

V Kaire je život prevrátený. Najviac ľudí spí vo dne. V noci sa túlajú von. Kočov viac beží v noci po ulici, nežli vo dne.

Kairo je jedno z najstarších miest izlamu. V ňom videť najkrajšie pomníky starej arabskej architektúry. Mešity Sultan Hasan, El-Azhar, Ibn-Tulun aj v porúchanom stave svedčia o dávnej sláve a kráse.

Mešita Sultana Hasana bola roku 1356 vystavená. Jej zakladateľ leží pod krásnou drevenou kupolou, ktorá svojou výškou a šírkou patrí medzi najchýrnejšie staviteľské diela. Táto mešita má najvyššiu vežu (minaret) v Kaire.

Kairo má aj universitu, a síce v mešite El-Azhar. Tu sa vraj 7000 žiakov a 300 učiteľov namáha o rozšírenie mohamedánskej vedy. Pravda ich učebný plán je docela inší, nežli na našich školách. Universita El-Azhar začína sa s arabskou abecedou a končí s koránom (náboženskou knihou od Mohameda a Kalifov). Kto túto vie vysvetliť, obsiahne svedectvo a môže sám iných učiť. Prednášky tak sa vydržiavajú na tejto universite, že si učiteľ so žiakmi sadne na rozostrené kože a vysvetľuje svoj predmet. V duchu musel som sa smiať tomu množstvu žiakov, ktorí sa v dvorane 3000 štvorcových metrov veľkej kývali a mumľajúc svoju úlohu učili. A zvlášte tých usilovnosť som chválil, ktorí si na spôsob našských žiakov pod hlavu položili zodraný korán a snili na ňom o siedmom nebi a jeho rozkošiach.

Mešita Ibn-Tulun je najstaršia. Vystavali ju r. 879 po Kristu. Štvorhranné stavisko má 810 štvoročných metrov veľký dvor. Z minaretu mešity videť aj blízku citadellu, ktorú Saladin r. 1116 vystavil. Táto pevnosť od vystavania svojho viac ráz bola dejišťom ukrutných prechmatov rozličných panovníkov. Roku 1805 dal v nej Mohamed Ali všetkých svojich protivníkov postínať. Od roku 1884 majú ju Angličania v moci. Veľkej významnosti ona nemá, poneváč za ňou sú vrchy Mokattam. V citadelle je takzvaná alabastrová mešita, od Mohameda Aliho vystavená.

Z mešity Ibn-Tulun šiel som ku hrobom kalifov a mamelukov. Ked som medzi ne prišiel a videl tie väčšie i menšie kupoly a mausolea s domkami strážnikov, myslel som, že je to vymretá časť mesta. Tu je množstvo hrobov a pomníkov. Medzi rodinnými mausoleami najviac vyniká pohrobište terajšej panujúcej rodiny. V ňom videť drahé pomníky a skvostné vystrojenie. Poneváč každý mohamedán má navštevovať hroby údov rodiny a tam sa modliť, v mausoleach sú aj divány a pokrovce, ktorých mohamedáni pri modlitbe používajú.

Toľko som obehol na spomenutom somárovi za jedno odpoludnie. Namáhania bolo pri tom dosť, poneváč ma nielen horúčosť, ale aj ohromný prach trápil. Išiel som sa preto okúpať do studenej vody. Kúpeľ bol síce drahý (1 kor. 20 hal.), lenže dobrú službu konal po dôkladnom vypotení.

Dňa 1. augusta vstal som včas, aby som mohol s prvým elektrickým vlakom vyjsť k pyramídam. Cestou k mostu šiel som cez najkrajšiu časť Kaira, Ismailiu. Táto štvrť mesta dostala svoje meno od miestokráľa Ismaila, ktorý zdarma udelil každému pozemok, kto sa zaviazal, že na ňom vystaví za poldruha roka dom v cene aspoň 30.000 frankov. V tejto časti mesta sú skoro všetky verejné budovy a hostínce. Za parkom El-Ezbe-kieh stojí divadlo. Ďalej, na krásnom námestí, je socha veľkého veliteľa Ibrahima pašu. Za ňou obracia sa cesta na pravo a popri novom muzeume vedie pod veľkými stromami k mostu nad Nilom. Pod týmto, asi 1000 m dlhým, na 7 pilieroch postaveným železným mostom, tečie Nil, ktorému podobnej rieky nemá celá zem.

Nil povstáva z bieleho a modrého Nila, ktoré sa pri meste Chartum schádzajú. Je splavné na dĺžke 5000 kilometrov. Kultúrna významnosť Nila je neobyčajná. Okrem prameňov dostáva vodu z dažďov. Na hojnosti týchto dažďov závisí úroda Egypta. Dažďová voda donesie so sebou hlen, ktorý potom pri vyliati sa Nila na roliach ostáva. Pre pravidelné zúrodnenie doliny Nila na istých miestach zadržiavajú vodu, kým potrebnú výšku nedosiahne. Nižšie a ďalšie role zaplavujú pomocou kanálov. Na zaplavenie dozerajú osobitní geometri. Potrebnú výšku vody merajú nilometrom na ostrove Rhoda. Nilometer je kamenný stĺp, rozdelený na arabské lakte, a stojí v širokej studni. Voda musí vystúpiť na 15 lakťov, aby sa zaplavenie dostatočným spôsobom previedlo. Keď sa Nil v tejto miere rozvodnil, otvoria stavy a priekopy. Pri tejto príležitosti sú veľké slávnosti a zábavy. Týmto je zabezpečená úroda. Po odtečení alebo vsiaknutí vody do zeme zasejú zrno a vyženú stádo, aby zrno zašliapalo do pôdy. Prevažnú časť zemí osievajú semenami cukrovníka a bavlníka. Z obilia sejú pšenicu a kukurici podobnú duru. Ked jedna úroda dozreje, zasejú druhú, aj tretiu.

Pred druhým a tretím siatim alebo sadením musí aj Egyptčan orať. Lež s akou ľahkosťou! K tomu nepotrebuje oceľový pluh. On si zapriahne voly alebo kravy do dreveného pluhu a tým ryje pôdu.

Egyptčan musí aj polievať. Na to mu slúžia studne. Najviac sú ony široké, aby mohli z nich kolesom vodu ťahať. Na objemnom kolese sú drevené alebo hlinené nádoby, do nich sa načiera voda, ktorá potom žľabom na roľu tečie. Takéto studne môžu byť len na takých miestach, kde voda neleží hlboko.

Z hlbších studní ťahajú vodu vedrom.

Voda Nila slúži aj za pitnú vodu. Pri Alexandrii a Kaire vyženú vodu strojmi do veľkých nádržiek a z nich ju rozvádzajú po domoch.

Na Nile som videl mnoho parných a plachtových lodí. Nil tečie pomaly. Voda je v ňom kalná a hnedožltej barvy.

Za mostom Nila už stály elektrické vozne, keď som tam prišiel. Len toľko času mi zvýšilo, čo som si vymenil lístok. Spoločnosť pre zachránenie egyptských pomníkov dala vystaviť túto elektrickú železnicu, aby sa cestovatelia lacno dostali ku pyramidám. Za vzdialenosť 7 km platil som na I. triede 15 miliemov (hal.). Pred hostíncom Mena-House zastala železnica. Musel som ísť ešte kus pešky, než som sa dostal pred pyramidy. Zastal som si pod nimi, obdivujúc ohromnú veľkosť týchto obrov staviteľstva. Aký zvláštny to pocit, videť na kraji žltej pustatiny toľkú hromadu kameňov, kresaných do štvorcov.

Môj pôžitok trval len za okamženie, lebo ma obklopili vodičia, ponúkajúc mi svoje služby k vystúpeniu na pyramidu. Vymenil som si lístok za 20 piastrov, oddal som ho dozorcovi pyramíd, on mi dal pomocníkov k vystúpeniu na Cheopsovu pyramidu. Okrem týchto šiel so mnou ešte jeden s vodou a druhý so starými peniazmi, tak že nás celá skupina bola, keď sme sa hore škrabali.

S chuťou som sa dal do vystupovania po skalách. Pri spodku som ani neprijal pomoci, v tom domnení, že snáď ani nezastanem, kým nebudem na štíte pyramidy. Ale veru som zastal a to viac ráz. Proti sprievodcom som ostal vľúdnejším, keď mi bolo treba aj na meter vysokú skalu odrazu vykročiť. Ťažko to šlo na krátkych nohách. Podal som teda ruku dvom Arabom, aby ma držali a vše podvihli. Tretí ma zase od chrbta postrčil. On sám by mohol povedať, či ma tým chcel zodvihnúť, alebo len z netrpezlivosti tak robil.

Celá expedícia bola dosť zábavná. Arabi si spievali a rozličnými rečami „na zdar“ privolávali. Pýtali sa ma, či som spokojný, chválili moju smelosť a ponúkli mi vody a staré peniaze. Ich najvrelejšou žiadosťou ale bolo čím skorej byť na pyramide. Oni si žarty robia z namáhavého vystupovania Europčanov. Po viackrát opakovanom oddýchnutí konečne vyšiel som na vrch. Bolo treba videť tú radosť Arabov, že so mnou vyšli nahor za 10 minút, kdežto s inými im to aj 15-20 minút trvá.

Ale odfúkol som si, keď som si sadol na 137 m vysokej pyramide. Bolo mi toho treba, lebo sa moje nohy veľmi protivily ďalšiemu napínaniu, ústa mi uschly a tým mokrejšie mi bolo čelo. Bolo osem hodín ráno, keď som vyšiel na pyramidu, horúčosť bola už veľmi citlivá. Po oddychu ale bol by som vynadal Napoleonovi preto, že dal 10 m zboriť z pyramidy, keď sa mu vojaci 21. júla 1798 v bitke pri pyramidách potili. Následkom toho je na pyramide 100-metrová plocha, na ktorej môže sa aj veľká spoločnosť pohybovať.

Cheopsova pyramida je najväčšia. U spodku je 227 metrov široká, bokom učiní jej výška 173 m. V celej pyramide je 2 milliony 353 tisíc kubičných metrov kameňov uloženo. To bola práca v tých časiech, keď nebolo ešte takých staviteľských pomôciek, ako dnes. A k tomu bolo treba všetek kameň zďaleka sem dovážať. To mohli dokázať len faraoni, ktorí neobmedzene vládli nad ľudom a v čas vyliatia sa Nila státisíce ich mohli nasháňať ku takýmto prácam.

Výhľad s pyramidy je dostatočnou náhradou za námahu. Na východ rozprestiera sa Kairo s mnohými minaretami a čiernymi domami, pri ňom tečie tichý Nil, na juh sú pyramidy Abusyr a Sakkara, za nimi je Lybická pustatina, na sever sa rozprestiera rovina s úrodnými roľami, zelenými sadmi a kanálmi.

Netrpezliví pomocníci ma už veľmi napomínali na sostúpenie. Musel som sa im poddať. Na kraji pyramidy som sa zdesil nad výškou, s ktorej som sa mal po tak nepohodlných schodoch dolu dostať. Môžem povedať, že mi ťažšie bolo nadol skákať s jednoho kameňa na druhý, ako hore vykračovať. Arabi však boli mi na pomoci a zachránili ma od skĺznutia po vydraných kameňoch. Odľahlo mi, keď som posledný krok urobil dolu z pyramidy.

Týmto ale nebol konec trápeniu. Ešte som mal ísť do vnútra pyramidy. Vchod je na východnej strane. Je to taký vchod, že sa v ňom musí človek dobre sohnúť a pritom nielen hlavu si chrániť od úrazu, lež aj na nohy musí dať pozor, aby nekĺzol na hladkej skale. Musel som sa dobre opreť na ruku Arabovu, aby som sa nezviezol na miesto, odkiaľ sa chodby nadol a nahor odrážajú. Po hornej 38 m dlhej chodbe, v páse úplne sohnutý, dostal som sa do veľkej siene. Steny siene sú z granitu. Poval držia 5 m vysoké kamene. Jednotlivé štvorce sú tak úzko jeden na druhom, že nemožno medzi ne ani ihlou pichnúť. V sieni bol len jeden sarkofag (rakev). Pod touto sieňou je pohrobište kráľovny. Aj toho mi bolo dosť. Zdusené povetrie a mimoriadna chôdza aj v pyramide vyžadovaly obeť mnohého potu.

Za touto zkúškou nasledovalo domáhanie sa bakšišu. Arab, ak len trošku pobadá, že si spokojný s jeho službou, hneď väčší bakšiš požaduje. Tak sa stalo aj so mnou. Ale pomohla mi neústupnosť. Nepočúval som na ich nespravedlivé požiadavky.

Ďalej nasledovala Sfinx a jej chrám. Sfinx je z jednoho kusa kameňa vykresaný ohromný lev so ženskou hlavou. Škoda, že túto francúzski vojaci streľbou zohavili. Telo ležiaceho leva je 20 metrov dlhé, šírka hlavy obnáša vyše 4 m. Tento pomník má byť najstarším dielom egyptskej kultúry a predstavuje modlu slnca. Blízko neho je kostol. Hlavná časť kostola podobá sa dvojitému krížu. Celý je z ohromných kameňov postavený, ktoré doviezli z Assuanu. Medzi nimi je jeden 6 m dlhý a 3 m hrubý. Nie menej obdivuhodné je stĺporadie (16), na ktorom kamenná povala spočíva. Tieto štvorhranné stĺpy sú z jednoho kusa kameňa. Medzi červeným granitom sú aj celé balvany alabastru zamurované. Zamyslený nad týmito pomníkmi dávnej slávy, strhol som sa, keď si jeden Arab s horúcou kávou predo mňa stal. Pre jeho dotieravosť som vypil za jednu čašu.

Chcel som videť aj druhé dve pyramidy, i pobral som sa ku nim pešky. Pyramida „Chefr“ je skoro tak vysoká, ako Cheopsova, lenže je z menších kameňov stavaná. Jej štít je ešte celý, spodok je zasypaný opadanou vakovkou a kamením. Tretia pyramida je len polovicu tak veľká, ako dve predošlé.

Aj ďalej by som sa bol ešte túlal medzi týmito hrobkami, keby ma nohy neboly bolely. Nielen že sa mi piesku nasypalo do obuve, lež aj cez remeň tak pálily nohy, že mi už nebolo možno ďalej vydržať. Ponáhľal som sa, aby som sa o pol 12. s elektrickou železnicou mohol vrátiť k mestu. I prišiel som celý ustatý, smädný a hladný nazpät do hostínca.

Po obede šiel som sa podívať na pštrosov do El-Matarieh. Na pravom brehu kanála „Ismail“ je stanica Kairo-El-Merg. Tu som sadol na vlak a o hodinu som už chodil v meste slnca, v Heliopolisi. Zo všetkých stavísk tohoto aj vo sv. Písme spomínaného mesta ostal len jeden obelisk. Tento 20 m vysoký, na troch stranách hieroglyfami ozdobený ihlan je oznamovateľom dávnej slávy mesta. Rumy starého mesta použili v Kaire na domy. Slnko sa veľmi začalo zlobiť na mňa preto, že som chodil po jeho meste, skryl som sa teda pred ním pod strom, kde sa aj Panna Maria utiahla s Ježiškom, keď v Egypte chodila. Pri tomto platáne majú Jezuiti z Kaira malú útuľňu pre nemocných členov rádu. Náhrobný kameň svedčí o tom, že ich tu viacej darmo hľadalo zdravie. Klesli v tichý hrob. Nad týmto je pekná kaplna s obrazom sv. Rodiny, utiahnutej v tôni stromu.

Nejaký vodič nám bol potrebný, aby sme sa cez role Egyptčanov dostali do kráľovstva pštrosov. Pochytili sme jednoho chlapca, ktorý aj ochotne prijal vážnu úlohu vodiča, a na dôkaz svojej oprávnenosti uviazal si pľachovú tabuľku na rameno. On bol jediný, s kým som sa nemusel jednať o plat. Ponúknuté 3 piastre prijal vďačne a celý natešený odbehol.

V El-Matarieh má francúzska spoločnosť majer na dochovávanie pštrosov. 10 piastrov som zaplatil, aby som mohol videť ozdobníkov dámskych klobúkov. Videl som ich so 400 v rozličnej veľkosti a veku. Každý pštros donesie ročne 140 frankov osohu. Jeden 20-ročný samec zvlášte vynikal mohutnou veľkosťou a krásnym perím. Za jediné biele pero pýtajú tu 5 frankov.

Nasledujúceho dňa prešiel som sa na somárovi a to za darmo. Prechádzal som sa v parku El-Ezbekieh. Tu ma polapil akýsi Arab, núkajúc mi somára, aby som na ňom išiel do Gizejského musea. Poneváč on vzdor môjmu popieraniu tvrdil, že je museum otvorené a aj na to pristal, že nedostane nič, ak nenie otvorené, sadol som na pekného sivka a po známej Ismailii sišiel som k mostu a odtiaľ ku chizejskému museu. Tu sa mohol pohaňač presvedčiť, že sa on mýlil a nie ja. Skočil som so somára a na elektrickej železnici vrátil som sa k mostu. Muski bol smer mojej cesty. Muski volá sa v arabskom Kaire najživšia a najzaujímavejšia ulica. Tu videť, čo môže Arab dokázať. Rozumiem jeho spôsobnosť v behaní, strkaní, v kričaní a zvade. Treba vedieť aj to, že táto ulica je viac kilometrov dlhá a miestami sotva 3 metre široká. Do nej ústi množstvo ulíc. Preto je na nej ustavičný shon a tlačenica. Kupec a remeselník, žobrák a deti, všetko to chce zarábať. Kupec má svoj krám na ulici, aby jeho články tým väčšmi do očí bily. Remeselník tiež na ulici robí, aby mal viacej svetla. Čo títo nechali voľného priestoru, na tom sa tlačia ťava i somár, skvelý koč i pešiaci. Pravda, varovného kriku, strkania a zvady je tu toľko, že Europčan najlepšie urobí, keď si na pohodlnom mieste pod stenou zastane a baví sa na tomto divadle. Ja som tak urobil. Pravda nemal som dlho pokoja. Prišli ku mne predavači, ponúkali mi rôzne potrebné i zbytočné články, prišli aj chlapci s kefami a odstrkujúc jeden druhého, chceli mi zablatenú obuv očistiť. Všetkých som odpravil. Len predavač limonády mi bol vítaný, tomu som odkúpil pohár výtečnej vody.

3. augusta bola nedeľa. Včas ráno som vstal a pošiel do kostola Jezuitov. Sotva že som na ulicu vyšiel, uzrel som ľudí ísť s modlitebnou knižkou smerom k Jezuitom. Nasledoval som ich a tak som prišiel krátkou cestou do kostola velebných otcov. Krásna, nad domami vyčnievajúca veža už zďaleka označovala tento v maurskom slohu stavaný trojloďový veľký kostol. Jeho hmotnému vyzdobeniu zodpovedala vrúcna pobožnosť veriacich, veľkým počtom shromaždených. Radosť bola videť zdobne oblečených, intelligentných mužov a ženské s modlitebnými knižkami kľačať alebo stáť, a nie sedeť, pri sv. omši. Kostol je zasvätený Božskému Srdcu Ježiša, má viac oltárov s krásnymi sochami.

Po sv. spovedi slúžil som sv. omšu a účastný som bol telesného pokrmu v jedálni Jezuitov. Jezuita, Nemec živo sa shováral s nami. On mi hovoril, že kláštor v Kaire náleží medzi najväčšie domy Jezuitov. V ňom našli útuľňu aj niektorí z Francúzska vyhnaní Jezuiti.

Poďakujúc sa za srdečnú dobročinnosť, odišiel som na elektrickej železnici do Starého Kaira (Masr el-Atika) až po grécko-koptický kláštor. Odtiaľto prešiel som na kompe cez plytké rameno Nila na ostrov Rôda, podívať sa na nilometer. Tento stroj vystavili omayadskí kalifovia roku 716 po Kr. V riadnom stave zakrýva Nil na stĺpe 7 arabských lakťov (3 m 78 cm), a musí vystúpiť na 15 lakťov (8 m 10 cm), aby sa zaplavenie rolí prospešne previedlo. Nil dosahuje túto výšku riadne v polovici oktobra. V novembri začne upádať, tak že už aj v januári môžu siať.

Idúc z ostrova, navštívil som spomenutý grécko-koptický kostol. O ňom hovorí podanie, že ostal z predmohamedánskych časov, a že na tomto mieste bývala Panna Maria. Dľa spôsobu východných kostolov je aj tento obstavaný kláštornými budovami, a preto je skoro celkom tmavý. Krov slúži aj za poval kostola. V tomto kostole som videl starodávnu krstiteľnicu, v ktorej zamočením celého dieťaťa vysluhovali sviatosť krstu.

Na zpiatočnej ceste nazrel som do mešity Anre-ibn-el-Aš, ktorá zvlášte pre svoje stĺporadie a podkovám podobné oblúky je obdivuhodná. Z jej 366 stĺpov jeden je železnými šramkami ohradený, a to preto, že sa vraj z Mekky podivným spôsobom dostal do mešity. Aj v tejto mešite majú Arabi 2 stĺpy, o ktorých hovoria, že kto sa pomedzi ne prepchá, je spravedlivý. Ja som sa o to pokúsil, lež márne. Utŕžil som si od Araba posmech.

Posledný deň svojho pobytu v Egypte ztrávil som v Sakkara. Z hlavnej stanice šiel som až po Bedrašen (32 km na juh). V Bedrašen som si sadol na somára a cez obec Mit-Rahine prišiel som do palmového lesíka, v ktorom sú pozostatky starého mesta Memfisa. Medzi nimi pozoruhodné sú jedine dve sochy Ramsesa II., ktoré voľakedy pred kostolom stály. Jedna z nich je od kolien nadol odlomená. Jej koruna je 2 m vysoká, sama socha ale má 8 m výšky. Druhá, ktorá stojí medzi válkovými stenami, je 13 m vysoká a z jemného vápenca kresaná. Schodmi vyšiel som na ňu, aby som jej do tváre mohol pozreť. Tváre sôch sú výrazuplné a primerané veľkému faraonovi z XIX. dynastie, ktorý týmito slávu svoju na dlhé časy zabezpečil.

Za Bedrašenom vkročil som do palmového lesa a potom do pustatiny, v ktorej stojí schodová pyramida a hroby. Túto pyramidu preto spomínam, poneváč má tú zvláštnosť, že jej boky sú na spôsob schodov stavané. Každý vyšší oddiel pyramidy je o 10 m užší, nežli onen, na ktorom stojí. Piesok pustatiny a zub času však znenáhla vyrovnajú tieto stupne. Arab by bol chcel dostať ma na vrchol pyramidy; ja som sa ale uponížil radšej do hrobov Apisových. Apis bol býk, pohanskému bohu (Ptah) zasvätený.

Hroby vo svojej terajšej podobe pochodia od Psammeticha I. (663

— 610 pred Kr.) Do týchto pod zemou zo skaly vykresaných hrobov sostupuje sa viac širokými schodmi. Vnútorný priestor chodby má 350 m v dĺžke, 3 m v šírke a 5 m vo výške. Z tejto chodby na ľavo i na pravo vstupuje sa do miestností podobných kaplnám, v ktorých sú hroby. Tieto sú z čierneho granitu kresané. V nich boly pochované zabalzamované telá býkov. Ja som sa podivil najväčšmi tomu, ako mohli tieto 4 m dlhé, 2,3 m široké a 3,3 m vysoké, z jednoho kusa kameňa kresané hroby dostať pod zem a na svoje miesto postaviť, keď jedenkaždý váži 650 mct. Hroby sú už prázdne. Niektoré z nich sú ozdobené nákresmi a obrazmi, iné sú hladké, ako zrkadlo.

Neďaleko od hrobu Apisovho je hrob Ty, ináčej Zy. Dľa úsudku učencov je on 4500 rokov starý a predstavuje veľmi verne život a zamestnanie tehdajších Egyptčanov. Remeslá a poľné práce, zvieratá a nástroje sú v ňom názorne vyobrazené. Najmenej umenia prezradzujú nákresy ľudí. Starí Egyptčania boli toho náhľadu, že každý úd tela ľudského sa má aj na obraze ukázať, preto pokrútili podobu človeka a bez proporcie ho nakreslili.

Tento hrobitov bol kedysi nad zemou, teraz je pieskom zasypaný a pozostáva z jednej veľkej a troch malých siení.

Podobný hrobitov vykopal Morgan r. 1893. Tento pozostáva z 3 čiastok a má 31 väčších i menších maľovaných a kreslených izieb.

Oči ma už rozbolely vo tme; lebo pri slabom svetle sviečok je to veľká námaha, prizerať sa týmto malým obrazom. Okrem toho veľmi sa hlásil aj žalúdok o svoje práva, i musel som teda vyjsť z tejto ríše mŕtvych a medzi živými hľadať pomoc proti hladu a smädu.

Dom, do ktorého som vošiel, bol pôvodne pre skúmateľa egyptských starožitností Marietta postavený, aby pri vykopávaní hrobov mohol na mieste bývať a na robotníkov dozerať. Teraz bývajú v ňom beduíni, ktorí na starožitnosti dozerajú.

Tu sme rozložili svoje papiere a taniere, ktoré sme sebou doniesli, a zahnali sme hlad i smäd. Beduini poslúžili čiernou kávou a po všetkom rozostreli pokrovce na dlhý stôl, aby sme si zdriemli. Beduini tiež sa povystierali po kútoch, nastalo ticho, ktoré uspalo aj mňa na krátky čas.

Poháňači somárov boli veľmi starostliví, aby sme nezameškali vlak. I museli sme ich poslúchnuť. Okolo 2. hodiny popoludní pohli sme sa z domu Mariettovho. Horúčosť bola nesmierna. Rád by som bol býval čím skorej v chládku stanice, lež ani somára sa mi nechcelo poháňať. Ľúto mi ho bolo, veď on ani stebla slamy nevidel od rána a slnko ustavične pieklo naň. Cestou obdivoval som obyvateľov obce Sakkara, ktorí aj v toľkej horúčosti boli vstave obrezávať durru.

Po toľkom trápení okolo pol 4. dorazil som na stanicu Bedrašen. Pohoniča som vyplatil 10 frankami a smädom zmorený obzeral som sa po nejakom nápoji. Na šťastie zjavil sa Arab s krčahom vody. Hybaj ja za ním, aby sa aj mne dostalo z jeho obsahu. Nehnusilo sa mi piť z jeho krčaha. Smäd zahnal všetky nároky na čistotu a obavy pred nejakou chorobou. Nebol by som sa okúňal, keby mi bol niekto aj vo vlaku podal takej vody. Bola to muka, kým som sa dostal do Kaira! Steny vozňa boly horúce od slnka, prach sožieral vlahu úst a pálčivosť neprestajne ťahala vlhkosť z tela. Po jednohodinovom trápnom vození sostúpil som na stanici v Kaire. Zo stanice šiel som rovno do kúpeľa. V takýchto okolnostiach vie si človek oceniť studenú vodu a neľutuje ani 60 kr. za kúpeľ. Ako znovuzrodený vyšiel som z vody. Kúpeľný sluha so zarazením bral v známosť, že už zajtrajšieho dňa budem na lodi.

Týmto som dokonal aj návštevu v Egypte. Egyptské museum bolo zatvorené, do horného Egypta som nemohol ísť pre vačkové suchoty; odhodlal som sa teda, že dňa 5. augusta odcestujem z Kaira a zároveň aj z Afriky. Dňa 4. augusta porátal som sa s paňou hostínca, vyplatil som jej 36 frankov v zlate za 4-denný byt a stravu. Lúčili sme sa dľa jej náhľadu: do videnia. Kto vie, či sa to uskutoční? Ona je už nie mladá, ja ale nebudem mať tak ľahko 1400 korún, aby som jej žiadosti vyhovel. Dňa 5. augusta mali sme spolu cestovať rýchlovlakom do Alexandrie. Lež už v hoteli sme sa rozišli. Ona sadla do koča a ja som šiel pešky von ulicou Bâb el-Hadid na stanicu. Ani sme sa viac nevideli. Ona si kúpila lístok na I., ja na II. triedu za 10 fr. 80 ct. Ona šla z Alexandrie do morského kúpeľa San-Stefano, ja som vysadol na stanici v Alexandrii do koča a uháňal som bez ďalekohľadu do hostinca Bonard. Poneváč sme prišli z Kaira, zastavila polícia vlak v Alexandrii pred stanicou a skúmala nás, či nenesieme choleru. Ja som tým zaplatil svoju nespokojnosť, že som si vo vozni zabudol požičaný ďalekohľad. Ani som toho nezbadal, až ked som sa obliekal pred odchodom z Alexandrie. Ale vtedy bolo už neskoro vracať sa za ním.

Oželel som aj túto novú ztratu a po vyplatení dlžoby (46 fr.) lúčil som sa v Alexandrii s paňou Bonardovou, ako by som bol u nej aspoň mesiac býval. Ona totižto nie svojou osobou, ale obsluhou hostinskou ukazuje, že rozumie pohodlnému opatreniu hosťov a prívetivosťou každého hosťa si získa, tak že by som šiel pri budúcej príležitosti zase len do jej hostínca. Tu som veru pansky žil a pohodlnú, pekne vystojenú izbu som mal. Za to som denne platil 9 frankov. Na raňajky som si mohol voliť kávu alebo čokoládu, mal som chlieb pripečený na masle, a síce toľko, koľko mi len jesť chutilo. Na obed, (déjeuner) boly 2-3 pečienky, výborné múčne jedlo, syr, ovocie, čierna káva a 7 deci chutného červeného vína. Večer (diner) bol celý rad jedál, počnúc od polievky až po čiernu kávu.

Dňa 5. augusta o pol 3. hodine popoludní oznámil sluha, že koč už čaká pred vrátami hostinca. Cestovný vak rýchle som zakrútil do vlnenej šatky, sviazal som ho remeňom a v novom odeve vyviezol som sa do prístavu, stískajúc vo vrecku kartu za 200 frankov. V prístave za nevyjednanú cenu doviezli ma pod môstok ohromnej lodi rak. Lloyda. Tu som sa ešte dohadzoval s člnkárom, preto že mi nechcel vyniesť batoh na loď. Mal však pravdu, lebo nesmel sa pohnúť z člnka.

Na lodi hneď ma uviedli k lekárovi. Ale márne hľadali na mne choleru. Prepustený zaujal som svoje miesto v kajute a položiac batoh na posteľ, hneď som vybehol na palubu, dívať sa na prístav a cestovateľov. Na lodi nás bolo veľmi málo, v II. triede boli sme len štyria mužskí.

Bolo 5 hodín, keď alexandrinskí lekári opustili loď. Za nimi zdvihli most a loď sa začala osvobodzovať zdvihnutím kotvy. Pomaly sme sa pohli. Za prístavom sostúpil s lode lodivod, a táto silne zatrúbila na znamenie toho, že je už na širokom mori.

Obraz mesta a prístavu ostával vždy temnejším. Už bolo videť len vysoké sťažne lodí, konečne aj maják zmiznul pred zrakmi. Všetko sa ponorilo do mora. Loď ostala samotná.

O 6. hodine svolával nás zvonec na prvú večeru. Bolo nás okolo stola 13, šesť paní a sedem pánov. Ja som sedel proti jednomu strojníkovi lode. Mladý tento človek pochodil už všetky kúty Afriky a Asie. Za ten čas len raz bol vo veľkom vlnobití na Tichom oceáne. Teraz mu už žiadna búrka neškodí, najviac že dostane bolenie hlavy. Na lodi sú štyria strojníci pod dozorstvom hlavného strojníka. Každých šesť hodín sa zamieňali v práci. Okrem neho boli ešte traja dôstojníci s nami pri stole, všetci vysokí, silní muži.

Po večeri bol som na palube, hľadal som nejaký znak života. No nebolo žiadneho. More bolo tiché, len maľunké vlnky člapkaly pod loďou, ako by si boly jedna druhej prialy dobrú noc. Nasledoval som tiež ich príkladu, nechajúc si aj na budúci deň z jednotvárnej zábavy, nazerať do mora.

Druhého dňa bol som zvedavý, kde sa asi nachádzame. Vošiel som do chyže kormidelníka a prizeral som sa mappe, rozloženej na stole. Ukazovala okolie Kréty. V skutočnosti ale bola len voda a povetrie okolo nás.

Po raňajkách (káva alebo čokoláda) ožila paluba cestovateľmi. Títo sa hneď dali do hry. Pomocou pružnej paličky vylučovaly drevené krúžky, jeden proti druhému, a vylúčené chytali na paličky. Cítili sa, ako by boli mali ostať navždy na lodi. Ja som zväčša čítal. Zvláštnym zjavom bolo mi to, že ačkoľvek som skoro celý deň odpočíval, predsa som bol hladný a jedol som štyri razy denne.

Dňa 7. augusta uzrel som suchú zem. Bol to grécky ostrov. Potom som už len brehy Istrie videl. Loď išla rovno do Triestu, v Brindisi, talianskom prístave, nesmela sa staviť. Dľa riadneho behu lode mal som byť 9. augusta v Trieste, prišiel som ta ale len 10. aug. Príčinou omeškania bolo to, že jeden kotol nemohol sa dostatočne vykúriť. Loď sa len tak vliekla hore Adriatickým morom. Dňa 9. augusta večer prešli sme vedľa Guarnerovského zálivu. Tuhý vietor, ktorý z neho ťahal, nahnal ženským dosť strachu. Ale za ostrovom Kapo d’ Istria nastalo ticho. Cez noc dovliekli sme sa do prístavu v Trieste. Prikotvenie lodi zastihlo ma ešte na posteli. Prv, než som sišiel s lode, musel som podrobiť sa lekárskej zkúške, k vôli zisteniu, či nenesiem na sebe choleru. Zkúška v tom záležala, že mi chytil lekár ruku a pozrel mi do očí.

Zvláštny cit opanoval ma, keď som sa našiel v Trieste. Ľutoval som, že som u konca svojho cestovania. Tak by som sa bol chcel ešte po Taliansku potúlať a rozpomienky z roku 1900 obnoviť. Tá nešťastná cholera na anglickom papieri zavrela Egypt pred Europčanmi, a Taliansko predo mnou. Teskno hľadel som na prázdny breh v Trieste, kým aj na mňa neprišiel rad a nesostúpil som do malej parolode, ktorou som sa dostal na suchú zem.

Triest je hlavným mestom Istrie a prvým kupeckým prístavom Rakúska. Na colnom úrade rúče mi poprezerali cestovný vak. Potom som bežal do hostínca, aby som mohol čím skôr sv. omšu slyšať. Bola totižto nedeľa. Išiel som do blízkeho kostola sv. Antona Pad., kde som našiel hojne nábožného ľudu. Pri sv. omši chór gregoriánsky spieval. Prítomní zostali do konca sv. omše. Ani to ich neodpudilo, že museli stáť.

Popoludní vyšiel som do Miramare, kaštieľa nebohého Maximiliana, cisára z Mexika. Tento na skale vystavený kaštieľ prechováva v sebe mnohé drahocenné predmety. Za kaštieľom je krásny park.

Dňa 12. augusta ráno odcestoval som cez sv. Peter v Krajine do Rieky (Fiume). Popoludní som bol v Opatii (Abazzii) a večerným rýchlovlakom bral som sa ďalej cez Pešťbudín ku bratovi do Tarjanu. Dňa 14. augusta prišiel som do Zvolena.

« predcházajúca kapitola    |    



Štefan Kmeť

— rímskokatolícky kňaz a spisovateľ. Známy tiež pod pseudonymami Dr. Kmeť-Špaňodolinec, Dr. Španod, Dr. Špaň, Dr. Špaňodolinec, Špaňodolinec Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.