ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mladý vyslúžilec Adam Hrehoš po troch rokoch prvý raz nocuje pod rodnou strechou, ale sen nechce zlietnuť na jeho umdlené oči. Kohúty už dávno odspievali na deň, a on ešte ani oka nezažmúril, prehadzujúc sa nepokojne na prípecku, kde mu dobroprajná švagriná bola ustlala. Či nezvyklé pohodlie a či včerajší rozhovor pri Ozefovej záhradke odplašuje sen od neho? „Bože, Bože!“ vzdychá, sadajúc na lôžko, „čo som sa natešil na tento čas — a teraz toto…! Ja som myslel, že sa ona už aj vydala a zabudla na mňa — a ona, akoby sme sa len pred troma dňami boli rozlúčili…“ diví sa vernosti Hánikinej. Hoci mu je jej stála, divná láska trochu nepohodlná, predsa cíti niečo také ako vtedy, keď po prvý raz padli medzi nimi nežnejšie slová. Trochu mu lichotí jej oddanosť. Ako mladík, vždy prácou zamestnaný, nemal kedy myslieť na ľúbostné pletky, a k tomu bol až priveľmi ostýchavý, nuž divné mu je, že Háni tak naňho drží. ,Veď keby ona bola gazdovská dievka ako iné, nuž by som si ju rád vzal; ale takto — čo svet povie na to?‘ dumá, hľadiac do obloka, kde sa už začína rozvidnievať. ,A má ma tak rada, ako keby sme si boli seberovní. A pekná je ako máloktorá a ľúbila by sa mi ešte i teraz, ale čože, ak Martin bude proti nej?‘

,Ba ako sa to len skončí…? Azda by bolo najlepšie, keby sa zdôveril Martinovi — azda ten bude môcť poradiť!‘ príde mu na um konečne, a akoby sa mu rozjasnilo v duši. Áno, rozpovie mu úprimne všetko a nech on rozhodne, jeho poslúchne ako vlastného otca. I tak mu včera niečo nadrážal, že teraz už by sa mohol aj oženiť, keď i tak nemá sa kde podieť. Kým nešiel k vojsku, slúžil po gazdoch tu v kopaniciach, a i teraz, ako paholok, miesto by mal hneď, ale čože, veď len naveky slúžiť nebude! Práce dostane dosť, i keď sa ožení — a pri boku žienky sa to vraj akosi ľahšie pracuje, ako keď je človek sám ako prst — —

Uspokojac sa trochu takýmito myšlienkami, Adam nad samým ránom zaspal s tým pevným úmyslom, že zajtra všetko vyrozpráva bratovi, a čo on povie, podľa toho urobí. Martin je o šesť rokov starší a vo všetkom rozvážny, nuž môže ho poslúchnuť.

No ledva zdriemol trochu, už zasa zobudil ho ruch v dome. Martin chodil okolo statku, švagriná sa už zvŕtala pri ohnisku, nôtiac si pritom nábožnú rannú pieseň. Martin chystal sa do kostola, nuž musela si prináhliť, aby boli raňajky včas na stole. Inokedy odbavia sa ony i zapraženou polievkou, ale vo sviatok temer všade raňajkujú omastené krájance, ktorých zvyšok ostane pod polievku.

Len čo sa zdvihlo slniečko nad kopanické vŕšky, už Martin s Adamom vydali sa na cestu do dedinského kostola. Chalupa Hrehošovie stála akoby pripätá k vŕšku, porastenému bučinou; od nej bol jasný výhľad na celé okolie. Po dolinke, v ktorej strede vypínal sa neveľký kopec a na ňom, sťa na stráži chalupa Ozefova, beleli sa čistunké domčeky kopanické a ako rozkotúľané jabĺčka. Jedna časť kopaníc odrezaná bola lúkami a zatáčala sa k vŕšku, pod ktorým na druhej strane ležala dedina, čo k nej patrili kopanice. Bolo už hodne v jeseni, vŕšky beleli sa srieňom, ktorý však chytro mizol pod lúčmi slnka. Adam šiel mlčky popri bratovi, len spolovice načúvajúc jeho výklady o tohoročnej úrode a stave siatin. Keď tak kráčali vedľa seba, každý by poznal v nich bratov, hoci sa hodne líšili postavou. Martin bol nižší, ťažkou prácou napred nachýlený. Adam niesol sa ako svieca. I tvár Martinova je ustarostená, vráskavá — zdá sa oveľa starší, ako je skutočne, ako temer väčšina pracovného ľudu. Na vrchnej pere Adamovej len včera ešte pýšili sa belavé fúziky: dnes padli pod ostrou britvou Martinovou ako obeť predsudkov. ,Opeknel — aký je driečny!‘ myslí si Martin s hrdosťou pozerajúc na tvár bratovu, ktorá tou stratou nadobudla zasa niekdajšieho panenského výzoru. Nezotrel ho ani vojenský život.

Martin nebol vojakom. Keď ich otec, starý Hrehoš, umrel, oženil sa na osobitné úradné povolenie, lebo matka bola slabá a chorela od toho času, ako uložila už dorastenú dcéru do hrobu. Malá chalupa, niekoľko kúskov rolí a lúka bolo celé gazdovstvo, a i do toho ešte čiahali bratia nebohého Hrehoša. Martin venom ženiným vyplatil strýcov a začal gazdovať na svoju ruku. No roľky sú iba také „tatry“, roztratené po vŕškoch, a sotva vyžili by z toho, keby Martin nebol znal inak dohnať groš do domu: ako temer všetci kopaničiari, v prázdnych chvíľach zaoberal sa pletením opálok a strúhaním varešiek, ktoré potom v nedeľu zaniesol do mesta a v posledné časy ku Šmuľovi do dediny, ktorý už bol začal obchod. Niektorí síce išli so svojimi výrobkami do Viedne, na Dolnú zem, ba i za hranice, ale Martin radšej držal sa svojej hrudy, ako túlať sa po svete. Najmä odkedy sa malý Janko usmieva v kolíske, neopustil by chalupu ani za svet.

Teraz zašli ho starosti o Adama. On by ho síce rád videl hoci navždy u seba, aj žena by ho vďačne opatrila, ale predsa musí sa on hľadieť inak postarať o seba. Ešte kým bol Adam na vojenčine, premýšľali všeličo so ženou, a už by mali premyslený aj plán jeho budúcnosti — ale či on privolí na to? Najlepšie bude začať za horúca, prehovoriť ho, kým sa sám neodhodlal na niečo.

„No, Adam!“ obrátil sa zrazu k bratovi, keď už boli ušli hodný kus cesty a Adam ešte nepovedal ani slova, „už máš, chvalabohu, s tou vojenčinou pokoj, nuž musíš pomýšľať na nejaké hospodárstvo. Najlepšie bude, keď sa ešte v túto jeseň oženíš.“

Adam sa strhol, hoci sám chcel začať takúto reč. Prišiel do rozpakov. V bezsennej noci pevne bol odhodlaný zveriť bratovi svoju tajnosť, teraz nevedel ako.

„Už som aj ja myslel,“ povedal, dívajúc sa kdesi stranou, „ale načo sa ženiť, keď nemám kde ženu doviesť? Lepšie bude, keď ešte dočkám a obzriem sa za nejakým stálym zárobkom. Azda by bolo dobre prezvedieť sa v meste o niečom. Tam by sme mohli bývať v hofierstve…“

„A už máš nejakú tú oddanku vyhľadanú?“ spýtal sa Martin, vidiac bratovu ochotu, a pozrel mu bokom na tvár. Bola červená a natoľko rozpačitá, že nedalo sa z nej nič vyčítať.

„Čoby,“ odvetil neistým hlasom, „veď mám ešte dosť času…“

„No, to je dobre, Adamko!“ zahovoril Martin veselo, „ja som si čosi pre teba premyslel a vedel by som o jednom mieste, kde by si sa mohol priženiť. Dievča je len samo s otcom,“ rozkladal, nebadajúc ani, že ho brat nepočúva, „majú chalupu a niekoľko kusov rolí; bol by si hneď gazdom. A veru by ti bolo lepšie ako mne.“

Adam mlčal. Len pred niekoľkými hodinami mal celú reč pekne premyslenú, a teraz nedajbože slova vynútiť zo stiesneného hrdla. Mrzí sa sám na seba pre túto slabosť. Zrazu, poklepkávajúc tenkou lieskovičkou na vymastené sáry čižiem, odhodlane zodvihol sklonenú hlavu.

„Počuj, Martin!“ vraví akosi divne, „pri našom regimente bol jeden z Dolnej zeme, a ten mal — židovku rád.

Martin sa veľmi zadivil tomu obratu v rozhovore a len sa opovržlivo zasmial.

„Jojha, chmuľo akýsi! Či už neznal poriadnejšie dievča na svete?“

„Ale ona bola poriadna a pekná — taká pekná! A oni dvaja sa chceli zobrať…“

„Ale s tou židovkou? No bodaj ho…!“ zaklial Martin, nepozorujúc, že líca bratove obledli a zasa sa začerveneli. „A nezabila ho jeho rodina?“

„A prečo? Či je to taký hriech, keď si vezmeme tú, čo sa nám páči?“ osmelil sa odporovať Adam. „Veď by ona potom už nebola židovkou, ale kresťankou. Zanechala by rodinu, otca aj vieru…“ rozohnil sa Adam, zabúdajúc, že vraví bratovi o príklade.

„Poznať čertovo plemeno! Najprv zradí Krista Pána, potom vlastného otca. Ja by som takého človeka ani vidieť nechcel, nech by to bol hoci aj môj brat, keby si takú vzal!“ rozhorlil sa Martin, netušiac, že každým slovom zasahuje do srdca Adamovho.

„A keby som jej sľúbil, že si ju vezmem, a mal by som hriech zrušiť slub…“ vraví chvejúcim sa hlasom, ale už s pevnou odhodlanosťou v duši, pred ktorou tá postava nemúdrej devy uniká do diaľky.

„,Slovo pohanovi dané nemá platnosti pred Bohom!‘“ opätuje Martin falošnú vetu, ktorú sám nezná, kde počul, a chytro dokladá: „veď by aj tí rodičia v zemi museli prekliať takého syna, aby nemal božieho požehnania.“

Adam mlčí a neodváži sa ani hlavy zodvihnúť, aby sa nestretol s bratovým zrakom. V duši sa mu pohlo čosi, čo sa podobalo útrpnosti — no len sa pohlo: hneď ustúpilo príjemnému uspokojeniu. ,Veď som to vedel,‘ myslí si, ,a čo ja za to môžem, keď si ju nemôžem vziať! I tak si to len ona zmyslela… A načo by sme si mali stáť v ceste a prekážať šťastiu jeden druhému? Nech sa ona vydá len za Šmuľa, a ja — ja si tiež nájdem seberovnú.‘

„Dobrý fiškál by bol z teba, Adam!“ smeje sa starší Hrehoš, „tak si rečňoval, akoby si len sám zo svojej duše hovoril. A ľaľa, ako sa nám tá cesta míňa: hen vidno už dedinskú vežu…!“

Keď išli tou istou cestou z dediny z kostola, Adam už nebol taký zamyslený, a jeho belasé oči hľadeli veselo do sveta. Teraz ho zaujali už celkom iné myšlienky. Premýšľa, ako pozerali ľudia naňho, keď šiel — tak po vojensky — okolo oltára, a ako dievčatá zostrčili hlavy dovedna, niečo si šepkajúc. Iste o ňom. Dobre videl, ako ho ich oči sprevádzali, a to ho robí hrdým. Spozoroval, že by sa páčil hociktorej, keď aj nemá chalupy, ani ničoho. Háni mu temer už ani nepríde na um. Tri roky jej nevidel, a dojmy, s ktorými odchádzal, jej priaznivé, dávno vybledli, postúpili miesto dojmom iným. Včera síce znovu uvrhli ho tie bláznivé reči tam pri záhradke do nálady minulých čias a i on sám bol pritom taký detinsky smiešny… ,Jojha! či som sprostý!‘ myslí si, a je mu akosi do smiechu pritom. ,Ako mi to len mohlo na um prísť?! Veru, tuším, mi počarila! A keď som ju včera videl, zasa som bol očarený!‘

Ale už sa nebojí. V kostole trápilo ho síce čosi, ako by vždy počul akési vyčítavé slová. No pomodlil sa Otčenáš a potom stavili sa u Šmuľa a vypili si, nuž hneď mu to prešlo. Teraz mu je už jedno, nech si Háni hovorí, čo chce — ani sa neukáže u Ozefa.

Martin rezko kráča pred ním, oháňa sa palicou so zahnutou ohromnou rukoväťou a tu i tu posotí klobúk na mastných vlasoch. Je dobrej vôle; v dedine zišiel sa so známymi a trochu sa u Šmuľa počastovali.

„Hej, Adam, kde sú tie časy, keď som ja tadiaľto chodieval do dediny za Betou Ondrovie!“ vraví bratovi a vystiera zhrbenú postavu tak ako za slobodna. — „Bolo to vo fašiangy, a snehu, vody až hrôza! Ale ja som si z toho nič nerobil. A ešte keď sa pustili dedinskí mládenci za mnou! A krížom po vrchoch a jarkoch — nie po ceste! A škoda mi bolo za ňou čižiem drať: vydala sa hneď potom po Veľkej noci za šmatlavého Zemana. No, dobre urobila: on jej skôr môže spravovať pekné šúchy ako ja. A moja Anička je veru dobrá gazdiná!“

„A či ste si s Betou nesľúbili, že sa zoberiete?“ opýtal sa Adam zvedavo.

„Ah, paroma nie! Ale myslíš, blázon, že sa musí všetko splniť? Hajajaj…! Pri vojsku, tam je inak, ale u takého…“

Martin s Adamom zaviedli dlhý rozhovor o vojenčine a ani nebadajú, ako sa im cesta míňa. Adamovi je ľahko — tak ľahko na duši. Slniečko pekne svieti na vŕšky a hreje, hoci je pozdná jeseň, až milo. Zvädnutá tráva sfarbená je na žlto, vŕšky sú pusté, holé; len lúky, zvlažované potôčikom, zakvitnuté sú fialovo-červenými jesienkami. Stoja rovno tie pozdné kvety, hlávky obracajú k slniečku a tenké biele stonky chvejú sa, dotknuté nočným mrazom. Len dotknúť sa tej priesvitnej stonky a kvietok klesne na žltú trávu. Ako ľahučko zničiť taký kvet!

Chodník vedie teraz okolo potôčika, rovno cez lúky. Na konci lesného priestoru, hneď v prvom domci napravo, býva krstný otec Adamov, Juro Lučina. Je vdovec; žena mu umrela na suchoty a má len jednu dcéru. Má pekný majetoček, ale rád zachodí do dediny a na okolité jarmoky, a roličky sa topia v sklenici ako jarný sneh.

Pri potôčiku, neďaleko stavania Lučinovho, stála dievčina a umývala riad. Bola ešte sviatočne odetá, len kordovánky chýbali z ohorených nôh. Počujúc niekoho prichodiť po ceste, zdvihla sklonenú hlávku a zadívala sa. Je to štíhla, útla postava asi šestnásťročnej devy; jej tvár, bledá, biela, je skôr tvárou dieťaťa, a veľké sivé oči, ako hôrna studienka, pozerajú placho a nevinne do sveta, a len keď sa malé bledé pery stiahnu na úsmev a na lícach sa utvoria jamôčky, zalesknú sa do belasa a hneď sa zastrú jemnými riasami. Prv, ako bratia došli k nej, zobrala umyté hrnce a dala sa na útek.

„Hej, Betka!“ zavolal Martin a zakýval palicou. Ona zastala, obzrela sa, no hneď zmizla v nízkych vrátkach Lučinovie.

„Kto je to?“ spýtal sa Adam, akosi zadivený zjavom takej devy.

„A či ju neznáš? Je to Betka, dcéra krstného tatíčkova. No, pravda, keď si odchádzal, bola ešte len decko, ale už teraz dievka na vydaj. — Nezašli by sme trochu k Lučinovi? Môžeš sa s Betou porozprávať…“ vraví Martin akosi šelmovsky a zvláštne prízvukuje poslednú vetu.

Adam zvolil. Vošli dnu, na veľkú radosť Lučinu, ktorý sa rád porozprával, keď sa mu niekto natrafil. O chvíľu vošla i Betka a neskoršie sa už smelšie zhovárala s Adamom, rozpačito sa pohrávajúc s kvietkami, vloženými v malej sklenici. Sama neznala, ako sa dostali do ruky Adamovej, či vzal jej ich a či podala mu ich dobrovoľne.

Martin s Lučinom usmiali sa významne, keď si zastokol tú prostú kytôčku za stužku klobúka, a opätovali úsmev ešte raz, keď sa už Hrehošovci odberali.

„Adamko, mohol by si mi ráno prísť pomôcť trochu jelšia zoťať!“ obrátil sa Lučina k Adamovi; „je mi to zle, keď mi nemá kto pomôcť; veď ty nemáš takej náhlej práce.“

Adam sľúbil, a keď boli hore na vŕšku, ešte sa obzrel na domček na lúkach; pri vrátkach sa mihla biela šatôčka, no hneď zmizla. Adamovi bolo tak čudne okolo srdca, keď sa rozpomeňul na plachý pohľad tých jasných očiek, z ktorých žiarila nežnosť a nevina. ,Háni je peknejšia,‘ — pomyslel si nevdojak, ,ale Betka je ako makový kvet…‘

„Vieš, čo sme si my so ženou premýšľali?“ hovoril Martin bratovi, „či by nebolo dobre, keby ste sa vy s Betou zobrali? Starý by nebol proti tomu: on sám mi to onehdy nadrazil… Keď si on aj niekedy upije, to ťa nemusí odrádzať; preto by ti dobre bolo padnúť do hotového fundamentu. Nuž čo; pôjdeme na pytačky?“

Adam bol práve zamestnaný naprávaním kytôčky; nepovedal nič, iba sa zasmial a — sklopil oči, lebo práve prechodili popred Ozefovu krčmu.

Slová bratove práve vo vhodnej chvíli padli do srdca Adamovho, a hneď začali klíčiť vo vrelú náklonnosť k tej, ktorej vzbudiť ju bolo by sa i samej podarilo. Myšlienka na pohodlnejší, ba, ako si teraz predstavoval, bezstarostný život, veľa síce prispievala na rozvoj toho jemného kvietočka, ktorý darmo snažila sa vyvábiť rozmarnosť tej druhej, snijúcej pod nízkym krovom Ozefovým sen o šťastí a akomsi inom, lepšom žití…

Bol Adam jedna z tých pováh, u ktorých navrchu zostáva vždy posledný, najnovší dojem.