ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odkedy sa Adam priženil do Lučinov, starému Lučinovi je dobre. Nerobí nič, len keď chce, z dobrej vôle, že zájde prizrieť na roľu alebo do stodoly, alebo že niekedy pohodí kravkám krmu, keby Adamovi bolo pilno s pletením opálok. A načo by sa aj starel do práce, keď to Adam porobí všetko sám. Lepšieho zaťa by si ani nemohol žiadať — najmä keď vidí, že je Betka šťastlivá s ním. Ba zdá sa mu, že je z Adama usilovný, starostlivý hospodár, dobrý zať a nežný manžel. Z Betky stala sa veselá žienka: je ustavičný smiech a spev, a zastáva úlohu gazdinej ešte vzornejšie. Veru keď tak Lučina pováži všetko dookola, nie neprávom sa mu zdá, že už-už pustnúcu chalupu Adam premenil na lastovičie hniezdo.

„Nemusíte vy, tatičko, nič robiť, spusťte sa len na nás mladých,“ vravieva Adam často. A on sa spustil. Celá jeho práca záležala v tom, že zaniesol Adamom napletené opálky kedy-tedy do dediny speňažiť u Šmuľa. Adam bol rád, že ho v tom zastane, lebo odkedy si Šmuľo priviedol do skliepku Hániku, vždy ho čosi pichne, keď si len pomyslí, že by ta mal ísť. A veď to Lučina vždy rád vykonal. Prichádzal odtiaľ vždy veľmi neskoro, neistým krokom, ale veľmi veselý. Mnoho ráz vydal sa do dediny i bez opálok a peňazí, a prišiel vždy dobrej vôle.

„To mi je divná vec,“ vravel raz Adam, keď Lučina zas bol odišiel do dediny, „kde ten tatíčko berú vždy peniaze? Často nemajú ani groša a veď darmo nikde nenalejú.“

„No, to oni iste drahšie predajú opálky, a tak zostane im niektorý ten grajciar,“ rozhodla Betka. „Však sa preto na nich nemusíš hnevať, Adamko! Sú už starý, zíde sa im trochu posilnenia.“

Keď potom večer došiel Lučina domov, veselý, usmiaty, vybalil niečo z rukáva haleny, v ručníčku zaviazané.

„Dala ťa pozdravovať Hanuľa Šmuľová,“ povedal Betke, „toť posiela ti kúsok cukru. Je to dobrá židovka… a vždy sa len na teba spytuje, lebo ste vraj boli kamarátky.“

Betka zadivene pozrela na dar a Adam sklonil hlavu. Betka bola oveľa mladšia od Háni a zhovárali sa len ak zo dva razy. Adam bol v rozpakoch.

„Je to dobrá židovka!“ opakoval Lučina. „Musel som jej sľúbiť, že vás oboch v nedeľu k nim dovediem.“

„Och, čo by sme my ta chodili!“ ohlásil sa Adam náhlo, chytro obracajúc v rukách lyká opálky, na ktorej práve pracoval, a kloniac sa čo najviac k práci. „Veď tam nemáme nijakej roboty a na posiedky k nim nepôjdeme.“

„Keby ste chceli, aj robota by sa našla,“ povedal Lučina, zmetajúc zo stola tam nahodilé omelinky, v tvári ešte červenší od Adama. „Už dávno nedá mi Šmuľo pokoja, nuž som mu predal hen tú kopaničku ,na Dubovej‘. Chmuľo akýsi, hneď na prvé slovo podal mi päťdesiat zlatých, a ono to tá tatra nestojí ani dvadsať… Veď azda nemáš nič proti tomu, Adam?“

„Čoby, však je majetok váš, môžte si s kopaničkou spraviť, čo chcete!“ povedal Adam, po prvý raz pocítiac akési roztrpčenie proti tesťovi a že predsa sedí len na cudzom prípecku. Ale potom v najbližšiu nedeľu bez slova schystal sa do kostola a po kostole všetci traja zašli ku Šmuľovi. Sprvoti bol Adam veľmi znechutený a rozpačitý a ani za svet nebol by pozrel do tváre Hanuli Šmuľovej. Ale keď videl, ako sa k nim prívetivo chovajú, a keď ona už po druhý raz naplnila holbovú skleničku pálenkou, osmelil a rozhovoril sa i on a ochotne podpísal už hotovú kúpnu zmluvu, ani sa veľmi nespytujúc na jej obsah. I tak bolo to niečo v cudzej reči a len toľko vraj, že Lučina predáva Šmuľovi kopaničku, zvanú „na Dubovej“, za päťdesiat zlatých, ktoré si bude od neho pomaly vyberať, a že ju Šmuľo necháva Lučinovi v úžitku až do jeho, Lučinovej smrti.

— Och, ja chmuľo akýsi! — rozmýšľal Adam, spokojne kráčajúc podvečer, v nemenej ružovej nálade než Lučina, hore vŕškom domov. — Čo som si namyslel, že sa ona azda bude hnevať, alebo čo, a ona ľaľa, aká kamarátka! No, veď ona má rozum, vie že sme neboli jeden pre druhého. A čo? — veď to všetko boli len také hlúposti…

Od toho času minuli dva roky a obe stránky ešte vždy verne držali sa podľa zmluvy: Lučina častejšie zašiel si do dediny a Šmuľo mu ochotne nalieval. Adam staral sa verne o gazdovstvo, robil ťažko, tratil rovné držanie tela. Poznal, že je to nie tak ľahko: gazdovať. Tie dva roky boli neúrodné, a tak čo sa ako namáhal, nedalo sa nič odložiť.

Zato Šmuľo musel mať dva razy úrodné časy. Za tie krátke dva roky zmohol sa očividne. Rozšíril si obchod, kúpil statku a vzal do prenájmu role. Pravda, jeho zárobok a veno ženino na to nemohlo stačiť, musel mať skadiaľsi pomoc, ktorá mu poistila zapustiť korene medzi prostým ľudom. On sám sa chválil, že dedil po ujcovi, a možno, že neklamal. No už držal zapletených dvoch-troch gazdov — ako sa tajne povrávalo. I jeho zovňajšok sa premenil: chodil lepšie zašatený a tučnel. Háni držala si už k ruke slúžku a do mesta sa vždy dala zaviezť.

V jeden deň zašiel si Lučina do dediny, ale večer sa nevrátil naspäť. Betka bola veľmi strápená pre neho, i vybral sa Adam hľadať ho. Nešiel ďaleko: kde sa cesta krútila okolo hlbokého výmoľa, našiel ho spadnutého — mŕtveho. Iste sa mu skĺzla noha na blatnatej ceste, padol do výmoľa, a naraziac hlavou na kameň, biedne zahynul. Bol už starý, slabý, a odkedy prišiel Adam a on sa spustil na neho, hynul očividome. Tá kopanička, dobre povedal kedysi, bola predsa len drahá!

Ešte v ten deň, idúc o pohreb, zastavil sa Adam u Šmuľa. Šiel neistým krokom, veľmi ostýchavo, lebo chcel prosiť Šmuľa o pôžičku. Bolo mu treba na pohreb, na kar, a on mal v dome iba niekoľko grajciarov. Čo tesť žil, všetko sa akosi stačilo míňať.

Šmuľo sedel v nálevni za špinavým stolom a prezeral akési písma. Ako zazrel Adama, zachmúril sa a tváril sa veľmi nemilostivo. O smrti Lučinovej už bol počul.

„Čo si doniesol, Adam?“ opýtal sa, ani nepozrúc naňho.

„Nedoniesol som nič, ale by som radšej niečo odniesť,“ odvetil Adam, rozpačito krútiac v ruke klobúk; „chcem vás prosiť, Samko, či by ste mi nepomohli s dvadsať zlatými na tatíčkov pohreb.“

„Čo, dvadsať zlatých? Vari ste už tie peniaze všetky minuli?“ nadskočil s výčitkou na zadiveného Adama.

„Aké peniaze?“

„Že aké! Nuž tie, čo som vám splácal za role.“

,Aha, to on myslí tých päťdesiat zlatých za tú kopaničku!‘ svitlo Adamovi, ,a to tatíčko sami ľahko užili.‘

„Ja neviem, aké poriadky ste mali medzi sebou — ale tatíčko domov nikdy ani grajciara nedoniesli. No ale ja sa nehnevám,“ vraví pokojne, „však tá kopanička bola ich, teda tých päťdesiat zlatých tiež.“

„Čo: kopanička? Akých päťdesiat zlatých?“ vravel Šmuľo temer krikom, no v tvári zaihral mu chytrácky úsmev. Adama to začalo mrzieť.

„Nuž päťdesiat zlatých, čo si u vás odoberali za tú predanú kopaničku.“

Žid sa pustil do smiechu, ale bolo na ňom znať, že je to iba nútené. Adam už mal na mysli hnevlivú odpoveď na ten jeho smiech, no rozmyslel si, prečo vlastne prišiel, a nepovedal nič. Šmuľov smiech neprestával. „Háni, poď sem!“ zavolal do susednej izby. Vo dverách zastala Háni, na všedný deň až veľmi vystrojená; no bolo znať, že sa obliekla chvatom, azda práve len teraz, aby on videl rozdiel medzi niekdajšou Hánikou z kopaníc, behajúcou boso na ľúbostné schôdzky, a terajšou Spitzerovou. Keď zazrela Adama, tak skloneného, s vráskami vo tvári, skrúšene stojaceho pred jej mužom, zjavil sa pohrdlivý úsmešok okolo jej ešte vždy plných perí. Adam ho náhodou spozoroval a možno i porozumel, lebo začervenal sa až po hrdlo.

„Počuj, čo mi toť Adam hovorí: že vraj kúpil som kopaničku od nebohého za päťdesiat zlatých!“ škľabil sa Šmuľo, trochu bledší v tvári než pred chvíľou, „akoby nevedel, že ja kúpil som síce kopaničku, ale aj lúku, roľu ,na Dúhe‘, ,pod Horou‘, aj ,na Valoch‘, aj — “

Adam nevedel, či sa hnevať a či smiať na hlúpom Šmuľovi. Chcel mu pozrieť do očú, ako sa pritom tvári, no ten stál k nemu chrbtom a upreno sa díval kdesi von oblokom. Háni stála ako socha — z jej tváre sa tiež nič nedalo vyčítať. Akoby sa jej nič netýkalo.

V Adamovi sa vzbúrila vojenská krv.

„Čo si máte zo mňa bláznov stvárať, čo som malý chlapec, či čo?“ vzpriamil sa hrdo, dívajúc sa zlobne na Šmuľa, „však ja som neprišiel na zvadu, a vy mi tu hovoríte také reči, akoby som bol sprostý.“

„Aké sprosté reči?“ utrhol sa Šmuľo naňho, teraz už pevne pozerajúc mu do tváre, „ja hovorím len pravdu. Však si ozaj nie taký hlúpy, aby si nevedel, čo si mi podpísal! A teraz sa mi tu bude rozťahovať ako na psa!“

„Ale ja som nepodpísal to, čo vy hovoríte. Veď je to celý náš majetok!“

„No veď, čo myslíš, za čo by som bol dal tých osem stovák?“ kričal Šmuľo celý červený od hnevu, a nepripúšťajúc Adama k slovu, schytil akési písmo zo stola. „Však ja tu mám čierne na bielom, čo som kúpil a čo nie. Ak chceš, môžeš si prečítať.“

„Čože, keď to aj tak nerozumiem,“ odvetil Adam tichšie, nazrúc do písma, písaného v akejsi cudzej reči.

„No, ľaľaď ho, nerozumie, a chce sa dohadovať! Chmuľo akýsi!“

Žid vyšiel z nálevne, tresnúc dverami, len sa tak stena zatriasla. Adam skrotol. ,Predsa som ho nemal tak nahnevať,‘ rozmýšľa, stojac ešte vždy na tom istom mieste.

,Ktohovie, čo mu to aké hlúposti vošli do hlavy, a ja sprostý, som tiež hneď ako sršeň…‘

„Však sa Samko nemuseli tak hneď nahnevať,“ vraví Hánike, ktorá cez celý výstup ľahostajne stála opretá o stôl, Adama si ani nevšímajúc, „však som sa ja neprišiel doháňať s vami, ale som vás prišiel pekne prosiť, či by ste mi nepomohli na nejaký čas s dvadsať zlatými.“

Hlas Adamov neznel viacej tak isto, ale rozpačito, nesmelo. Háni znova pozrela naňho s tým pohrdlivým úsmeškom, ktorý ho pred chvíľou tak nahneval, no teraz, zbadajúc ho, len sklonil oči a zaťal zuby.

„A na dlho?“ pýtala sa chladne.

„No nie — tak do žatvy. Však ak chcete mať z nich nejaké písmenko, nuž podpíšem.“

„Načo, ved sa známe!“ povedala posmešne.

Hneď potom odišla za Šmuľom a zavrela dvere. O chvíľu sa vrátila s peniazmi v ruke.

„Tu máš sedemnásť zlatých; tri zlaté zostanú na interes — to ako do žatvy. — “ Adam trasúcou sa rukou zhrnul peniaze, a kým ich vkladal do mieška, Háni dodala: „A môj muž ti odkazuje, aby si nerobil nijaké hlúposti: čo je raz medzi Lučinom a ním staté, je staté. Však potom dostaneš písmo od úradu.“

„Háni!“ zavolal Šmuľo z izby, „nalej mu tam verdúnok pálenky!“

Adamovi znova vbehla krv do tváre, a kým Háni nalievala, zmätený vyšiel von.