ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U Ozefa je ticho; je zas nedeľa, kopaničiari sedia doma: vo sviatok do krčmy nejdú, a tá je tu i vo všedný deň len slabo navštevovaná. Ozef sedí pri stole, a hladiac si dlhú šedivú bradu, díva sa bokom na dcéru, zamestnanú vyšívaním. Sedí hlboko k práci sklonená s rozpačitosťou v tvári a jej plné červené pery sa bolestne zachvievajú. Vzrušené srdce prudko jej búcha v hrudi a znemožňuje pravidelný dych.

„Háni moja, prečo len máš taký odpor proti Šmuľovi?“ hovorí Ozef a i na ňom vidno, že je dojatý. „Rozmysli si dobre, aké šťastie odhadzuješ od seba! Ale nie — ty ma poslúchneš, veď ja som už sľúbil, že budeš jeho ženou. Háni, vidíš, ja som už starý, som tu dnes-zajtra, a potom ostaneš ako hen tá lipa na vŕšku — samotná. Bratia tvoji sú ďaleko — na nich sa nespoliehaj. Šmuľo ťa má rád, bude ti dobre pri ňom. Som starý, Háni, možno veľmi skoro bude ti ostať samotnou…“

Hlas Ozefov zatriasol sa pri posledných slovách a reže sa do duše devinej. Cíti sa slabou oproti starcovi, slzy ľútosti začínajú sa rodiť na dne srdca a hrozia zaplaviť ten cit, pre ktorý všetky tieto prieky — no cit ten znova víťazí a podnecuje k ďalšiemu zápasu.

„Nemôžem, tatenko!“ zašepkala sotva slyšateľne a zdržiavané slzy mocným prúdom vyhŕkli jej z očú, „ja sama nemôžem za to, že ho neľúbim… A nikdy nebudem pri ňom spokojná, ani mi nikdy dobre nebude, lebo ani on sám je nie dobrý. Len preto, že tak zle zmýšľa o kresťanoch,“ osmelila sa ďalej, „akoby ani neboli naši bratia!“

Ozef prekvapene pozrel na dcéru, sediacu na lavičke. Jej tvár bola teraz celkom pokojná, akoby vyriekla niečo celkom prirodzeného. ,Kde sa vzali tie myšlienky v jej hlave?‘ zadivil sa, prestrašený touto novou črtou jej povahy. ,Prečo sa pozastavila na nenávisti, ktorá stojí medzi Izraelom a gójmi?‘

„Neviem, kde berieš takéto reči!“ ozval sa viacej posmešne ako s hnevom. „Že vraj ,naši bratia‘! Keby ťa tvoja matka tak počula hovoriť!“

Háni vztýčila smelo strojnú hlávku: „Mamička mali radi i kresťanov!“ povedala s akýmsi uspokojením.

„,Mamička mali radi kresťanov!‘“ posmieval sa Ozef teraz už ozaj hnevivo. „Čo ti to len vošlo do hlavy? Možno, že bola k nim prívetivá, ale to len tak, len ,na oko‘, kým cítila osoh z toho. Lebo starala sa o teba, aby si tiež mala kúsok chleba, keď sa my pominieme. Keby vedela, ako odmieňaš naše starosti! Tvoja neposlušnosť by ju znova priviedla do hrobu. Ty ani sama neznáš, ako som sa ja postaral o teba…“

Ozef sa zdvihol od stola, pristúpil k posteli a spoza hrady za ňou, z malej škáry, ktorú Háni doteraz ani nebola zbadala, vyňal neveľký balíček. Položil ho na stôl a trasúcimi rukami začal rozvinovať zašpinený obal, prestrúc potom jeho obsah pred žasnúcu dcéru. Boli to papiere svetlozelenej farby, úspory Ozefove, ktoré v rukách ľudu boli sa zdesaťnásobili. Teraz zhrnul ich pred dcéru.

„Poď sem, dieťa!“ vravel radostne, „toto bude všetko tvoje, ak sa vydáš podľa mojej vôle. Pozri, každý papierik je stovka: jedna, dve, tri, až do desať! Pre teba gazdoval som, požičiaval potajomne, bral som úroky čo najväčšie, a veru nejeden mozoľ stáli ony kresťanov… A to len preto, aby si mi bola šťastlivá.“

Hánike sa zakrútila hlava; peňazobažnosť, vlastná celému jej národu, začala ju prevládať, keď videla nakopené peniaze. Ale predsa zadržal ju cit lásky k blížnemu, ktorý vzbudili len tie belasé oči Adamove — a posledná veta spríkrila jej celé konanie otcovo. ,Nejeden mozoľ lipí na nich…‘ zopätovalo sa jej v duši. Mozole tých, ktorým sa ona odhodlala stať sa sestrou!

„Nechcem ich, a keby ste ma predsa nútili, radšej pôjdem svetom. Tí ma iste prijmú, neopustia…“

Šedivá brada Ozefova zachvela sa mocne pri krutých slovách deviných; on sám ani nepočuje poslednú vetu. Len to vie, že dcéra zavrhuje ovocie jeho strádania. To ho urobilo zúrivým. Skočil k nej, zdrapil ju za okrúhle pliecko a celou silou sedemdesiatročného starca sotil ju do nízkych dverí. Tie sa roztvorili a ona zatackala sa ku stene.

„Choď, choď, nezdarné dieťa, nech ťa oči moje nevidia dotiaľ, kým budú také bláznivé myšlienky v tvojej hlave; nech ťa oči moje nevidia!“

Háni sa vzpriamila, zahoriac divou odhodlanosťou. Z izby ešte vždy zaznievali úpenlivé náreky Ozefove — no ona už nepočúva. „Choď!“ povedal jej, a ona poslúchne — veď už dávno bola pripravená na tú cestu! Vošla do nálevne a chytro zakrútila do šatky svoj odev. Nič iné nebrala so sebou, iba odev, o ktorom sa zmienila Adamovi. Bez toho, aby sa obzrela k dverám, prekročila pitvorný prah a vyšla spod strechy — a divno, akosi ľahko sa cíti pritom. Akoby už naozaj nastupovala cestu, ktorú si vo chvíľach ľúbostnej horúčky vybájila a ktorú už má konať po jeho boku… ,Áno — k nemu pôjdem, keď ma vlastný otec vyhnal z domu!‘

Bystro zišla dolu vŕškom k chalupe Hrehošovie; nikde nebolo vidieť ani človeka. Bez zahanbenia prekročila prah pitvora a zastala pri izbových dverách. V celom stavaní bolo ticho, ba akosi pusto. Pocítila zrazu akúsi clivosť a prestrašenie: ,Kde je Adam, že jej nebeží v ústrety?‘ blysne jej rozhorúčenou hlavou a dych, ktorý jej na chvíľu zastal, vlní hruď novou rýchlosťou. Veď ho už tak dávno nevidela! Kým ona zápasí za ich lásku, kým snuje si nitky ich budúcnosti, zatiaľ on bohzná kde… Akési divné tušenie prechvieva ňou. Chytro otvorila — — v izbe niet nikoho, len malá pestúnka, opretá o kolísku, drieme.

„Kde je on — Adam?“ vyrazila temer krikom zo stiesneného hrdla a upiera planúce oči, od prestatého vzrušenia akoby zväčšené, na ustrašené dievča.

„Ja neviem — iste išli všetci do dediny,“ povedalo a o chvíľu dodalo: „Veď ja im poviem, že ste ich hľadali.“

„Nemusíš, veď ich aj sama nájdem,“ povedala ešte a ako zmámená vyšla. Sily jej ducha už značne ochabli. V ušiach začalo jej znieť ako nárek otca, pred očami, kde len pozrela, vstávali veľké kolesá a šírili, krútili sa úžasnou rýchlosťou. Chcela zaplakať, no nemohla. Prepadlo ju tisíc obáv, ľútosť, želenie — no už nebolo jej možno vrátiť sa len tak domov, aby sa s Adamom nepozhovárala. Zastala neodhodlane pred vrátami.

Z neďalekého domu vybehla mladá dievčina a zamierila k nej. Šla s akýmsi odkazom k tetke, bývajúcej na lúkach, a zvala i Háni.

„Poď, aspoň uvidíme, čo robia u Lučinov; videla som ta ísť Hrehošovcov — aj Adam šiel…“

„Kde šiel?“ zvolala Háni prudko.

„Nuž do Lučinov. Veď je tam každý deň a dnes sú už možno i pytačky.“

„To je nie pravda!“ vyletelo z úst Hániných a smrteľná bledosť pokryla jej tvár.

„Čo by nebola? Adam si nemôže žiadať lepšie miesto: prížienka je dobrá a Beta je akoby ju vymaľoval.

Hánike zabúchalo srdce prudko, ža pocítila fyzický bôľ na ľavej strane. Hnev, ľútosť, urazená láska a nadovšetko trápna neistota hnala ju ku domcu Lučinovie. Ledva sa obzrúc na družku, letela úzkym chodníčkom k lúkam. Spamätala sa len vtedy, keď videla šerieť sa domec v úkryte stromov.

„Počkaj,“ povedalo dievča, „najprv poďme k tetičke, až potom zabehneme pod Lučinovie obloky.“

„Choď len sama — ja ťa von dočkám.“

Ledva dievča zmizlo za stromami, Háni dala sa znova do behu ušliapaným chodníčkom k Lučinovcom. Každou žilkou prudko kolovala jej krv a celým telom lomcovala zimničná rozochvenosť. Z chaosu myšlienok, ktoré vírili jej v mozgu, len to jej bolo jasné, že neprežije Adamovu neveru. Lučinovie oblôčky už boli osvetlené a žiarili spomedzi stromov ako dve žeravé oči. Háni obehla záhradku, otvorila dvierka a zastala na podstene. Zo tmy dobre mohla prezrieť celú chyžu. Starý Lučina sedel tvárou k obloku a horlivo sa zhováral s kýmsi, sediacim medzi oblokmi. Kto to bol, nemohla vidieť, ale nebol to hlas Adamov. Háni si oddýchla. S ľahším srdcom kradla sa od obloka zo záhradky. Vtom zavrzgli pitvorné dvere — Háni skrčila sa k plotu. Zo dvora zazneli kroky — potom od vrátok šepotanie. Háni s hrozným tušením zatajila dych. Šepot prešiel v polohlasný hovor.

„Teda si vedela, že sa to tak skončí?“ začula rozochvený, pridusený mužský hlas a musela sa zachytiť plota, aby neklesla. Bol to ten hlas, ktorý i k nej znel tým istým tónom…

„Pravdaže; veď vieš, keď si išiel prvý raz od nás, obzrel si sa na mňa hen z vŕšku a vravia, že sa takí neminú.“

„No ja som to vedel ešte prv, len keď som pozrel do tvojich pekných očú, duša moja! Hneď som si pomyslel, že ty budeš tá jediná, keď som videl, že som ti ani ja nie proti chuti… Ale povedz mi, duša moja, či ma máš ozaj rada?“

Háni nepočula odvetu, len akýsi podozrivý šum a blažený smiech. Vzpriamila sa, a pritískajúc obe ruky, chladné ako ľad, k hrudi, nahla sa napred. Divné, teraz stála tu taká tichá — miesto toho, aby sa hodila medzi nich a odsotila ho od novej milenice. Stála ticho a bola napodiv pokojná — len pri každom slove akoby ju ktosi celou silou búšil do pŕs.

„A nemala si nikdy nikoho rada?“ pokračoval Adam v blaženom vypytovaní, „neľúbila si nijakého chlapca?“

„Nikoho, Aduško! Ani ty?“

„Veru nie,“ zaznel trochu neisto jeho hlas; „ty si moja milá jediná na celom svete!“

„Neverím ti!“ smiala sa ona. „Veď si sa onehdy podriekol, že si mal kdesi akési dievča.“

„Veru nie,“ zaluhal znova a hlas mu znel ešte neistejšie, čo Hánike zrazu pôsobilo divnú rozkoš. „Ver mi, duša moja, že som nikoho nemal doteraz rád…!“

„To je dobre; veď by si mal hriech, keby si ktorúsi pre mňa nechal, Adamko. Ja by som sa bála, že nás oboch Pán Boh potresce za to.“

Zo záhradky ozval sa príšerný hysterický smiech. Betka vykríkla a sklesla k oddancovi. I v ňom zastydla krv. Zo záhradky vybehla tmavá postava a akoby sa chcela hodiť medzi nich, no rozmyslela si a dala sa na útek. Len ten smiech zaznel ešte raz tam od lúk, až ho ozvena zopätovala.

Poloomdletú Betku dopravili do izby, kde sa skoro spamätala. Ale ten divný prípad zaplašil na celý večer dobrú náladu. Všetkých sa zmocnila poverčivá predtucha. „To víla zahúkala,“^[1] pošepla Anna svojmu mužovi Martinovi. „Keby len Pán Boh chránil oddancov od nešťastia.“

Keď potom neskoro v noci uberali sa Hrehošovci domov, Adam pobádaný podozrením a zvedavosťou zaostal trochu a zašiel ku krčme. Cez obloky, len napolo zastreté červenými záclonami, blýskalo svetlo, mohol celkom pohodlne vidieť celú chyžu. Ozef sedel pri stole, spokojný, usmiaty a neprestával kývať hlavou, až dlhý strapec na jeho čiernej čiapke poletoval sem i ta. Proti nemu zasa sedel Šmuľo, ešte usmiatejší — po boku Hánikinom. Jej tvár bola takej farby ako inokedy, len pery ešte plnšie, vypuklejšie a oči planuli oným démonickým leskom, ktorý Adama tak znepokojoval.