ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vedel, že ak Šmuľo vyhrá, bude privedený na žobrácku palicu — a nielen sám, ale i jeho žena. Videl pred sebou celú budúcnosť — a predsa pri poslednom pokonávaní vypočul výrok, ktorý ho pozbavil celej živnosti, tak chladno, akoby sa ho to ani netýkalo. Šmuľo, ktorý bol tiež prítomný, čakal, že bude zúriť, prosiť, plakať, a zadivil sa, vidiac ho takého pokojného, akoby ani nebol rozumel slová sudcove.

Vyšiel zo siene na chodbu, pohľadal si klobúk a vydal sa na spiatočnú cestu domov. V meste bol jarmok; na námestí tmolil sa zástup kupcov a predavačov. Adam sa zamiešal medzi nich, vyhľadal stisk, a temer mu dobre padlo, keď ho v tom stisku socali, strkali a tlačili. Po dlhom napätí, s ktorým očakával výrok, zavládla nad ním akási príjemná ochabnutosť — príjemná zato, že zastrela pred ním všetko, čo sa s ním stalo a čo ho očakáva. Za ňou nastúpila zvedavosť: so zvláštnou pozornosťou všímal si všetkého, čo bolo vôkol neho. Bavilo ho všetko; i ten krik predavačov, i jednanie sa kupujúcich. ,Azda by si vypil?‘ rozmýšľal, zastaviac sa pri dverách jednej z krčiem. Bola plná ľudu; pili, rozprávali, smiali sa, búchali na stoly. Ošklivý zápach liehovín a výparov vystupoval až na ulicu. Adam už dávno nebol v krčme, teraz ho zarazil ten zápach a pripomenul mu, že práve taký rozširovalo dýchanie Lučinovo, keď sa kedy vrátil od Šmuľa. V tej chvíli pocítil neopísateľnú ošklivosť, a odvrátiac zrak od nepekného obrazu, vydal sa na cestu k dedine.

Bolo to pred Vianocami, sneh ležal po poli v hrubej vrstve. Chôdza bola ťažká, nohy sa mu borili do snehu, takže sa tackal ako opitý. V celom tele cítil akúsi ustatosť, ktorá mu bola veľmi príjemná. Bolo popoludní, slniečko jasne svietilo na bielu snehovú nivu, ktorá sa ligotala, až oči urážalo. ,Ba čo sa to tak ligoce?‘ rozmýšľal v divnom rozpoložení mysle, kladúc si ruku na oči: ,akoby na zemi bola samá iskra, a to len voda, zamrznutá voda!‘ — Ponad neho preletel kŕdeľ vrán a sadol neďaleko na cestu; nebáli sa ho, celkom bezstarostne zbierali po ceste. Adama to bavilo. Zastavil sa, pozorne sledujúc každý ich pohyb. Dve vrany začali prenikavo krákať, hašteriť sa, jedna druhú udrela krídlom. ,Ešte sa im chce biť!‘ rozmýšľal, akoby ho nič iného na svete nezaujímalo. ,No čo by sa nebili? Veď nemajú starostí. Keď chcú, sú tu — keď nie, odletia. Ba čo to len kváka — keby ja rozumel! Vrany vedia o každom zakopanom poklade, ale tá nepovie — lebo nemôže…‘ Pošiel ďalej, a keď vrany nič neuleteli, zalúčil klobúk medzi ne. Nastráchané rozleteli sa, žalostne krákajúc. Rozosmial sa.

Bolo mu teplo a jasno a v ušiach mu znelo akési cenganie, ktoré upomínalo na teplé, jasné letné noci, keď s inými pásal po lúkach. Brodiac sa v snehu, dumá o svätojánskych nociach, v ktorých toľko tajomného čara, že to nemožno vyriecť, poňať, iba precítiť. Ležíš na mäkkom polozvädnutom sene, jeho vôňa ťa omamuje, pozbavuje schopnosti myslenia. Stádo pasie sa na pohrabanom, počuť iba hryzenie a kedy-tedy štrkot retiazky, no nevidíš nič, lebo dovôkola polotemno noci vlažnej, vonnej. Hneď za tebou žblnkoce potôčik, nad ním, viacej tušíš, ako vidíš, štíhle pne a husté koruny jelší, na neďalekej oráčine z druhej strany potôčika hudú svrčky. Nad tebou širošíra plachta nebies a na nej hviezda pri hviezde. Zahľadíš sa hore do toho jasotu a mihotania a zdá sa ti, že nehudú to svrčky, ale že rozzvučali, rozspievali sa to tie zlaté body tamhore, že nežblnkoce to potôčik, ale v hrudi tvojej prelieva sa niečo rýchle, mohutne, zabraňujúc dýchať, a dvíha ťa to, unáša hore, hore do výše, až to nebo a tie hviezdy zdajú sa blízko, blízučko, len ruku vystrieť… A tu zaznie to cenganie; sprvu len kdesi v diaľke, nejasne, potom zrejmejšie a zrejmejšie, až počuješ ho pri samom uchu: to Stračena, tá so zvoncom na hrdle, zunovala pašu a prišla sa uložiť.

*

Na ceste naozaj zaznelo cenganie; po ceste smerom k dedine bežali sane a na nich tri ukrútené postavy. Adam sa obzrel, no nechce sa mu vyhnúť. Sane prileteli bližšie, pohonič zavolal, aby vyhol z úzkej cesty, ale on sa len trochu obzrel. Keď cítil, že sú celkom blízko, chcel odskočiť, ale vtom ho sotilo nabok — zvalil sa do snehu. Bystro vstal, pohonič sa obrátil a švihol ho bičom po tvári. Zo saní sa ozval hlasný smiech — práve taký, ako vtedy pri záhradke, keď sa s Betkou zasľúbili.

Bola to Háni Spitzerová, ktorá vidiac ho takého nahrbeného, v ošúchanej halene, tvár samá vráska a k tomu v nej výraz, robiaci ho akýmsi hlúpym — zasmiala sa. Nie jemu — ale tej svojej dávnej nemúdrej láske, ktorá ju viedla, s batôžkom v ruke, ku dverám Hrehošovie chalupy…

Adam zaškrípal zubmi a pustil sa za saňami, no tie boli už hodne ďaleko. Na ceste cítiť len zápach Šmuľovej cigary a počuť, ako on, zachádzajúc sa smiechom, vraví (čo Adam, pravda, nerozumie): „Komický výstup! Komická postava!“

Otriasol sneh z haleny a šiel ďalej, teraz už bystrejším krokom. Na ľavom líci začalo ho čosi páliť: siahol si ta rukou a zakrvavil si ju. Zasa zaškrípal zubmi. Teda nielen že ho zničil hmotne, že mu vydriapal z hrste tú hrudu — i telesne mu ubližuje! ,Čo som mu ja urobil?‘ spytuje sa sám seba, utierajúc si líce dlaňou, z ktorého ešte vždy vymokala krv. ,A prečo ma prenasleduje…? Ako sa ona smiala nado mnou. Prečo sa smiala? Preto, že som ja žobrák — žobrák, a ona je pani. Som žobrák!‘ opätuje si ešte raz a cíti akési uspokojenie, keď sám pomenuje sa tým menom, ktoré označuje najbiednejšieho ľudského tvora. ,Ona ma ožobráčila! A Boh sa díva na tú krivdu!‘ povráva si ďalej a v duši sa mu zrazu vzbúril ošklivý vzdor, zahlušujúci vieru v božiu spravodlivosť; ,ani Boh nedbá o mňa, a veď som sa tak veľmi neprevinil proti nemu. Ani Boh nedbá o mňa, keď mi dáva zhynúť…‘

Nebol sám sebe podobný. Myšlienky mu vírili v hlave, horúčosť ho trápila a hrdlo akoby zvierala akási neviditeľná železná ruka. Šiel bystrejšie a bystrejšie — dedinu obišiel, a keď dochádzal k prvým domcom kopanickým, chôdza premenila sa temer na beh. Bolo už šero, keď zazrel malý domček na úpätí vŕšku. Inokedy pozdravoval ho s jasaním v duši, dnes a od istého času vidí ho celkom inakším, nedojme ho, nevzbudí nijaké milé pocity. Stíšil krok, váha; tak nerád vojde dnu, hoci vie, že ho ona čaká. Inokedy tá myšlienka, že ho žena očakáva, bola mu milá — dnes mu je mukou. Stojac tu pod strechou tej chalupy, ktorú onedlho bude musieť opustiť, znova napadli ho tie city, s ktorými bežal domov, a zas, ako pred hodinou, nie je schopný súvislej myšlienky. Vie iba to, že je zničený — zničený! A verí, že nemožno tak ďalej žiť… Žiť nemožno — a umrieť tiež nie…

„A prečo nie?!“ zachechtal sa divo, stojac na podstene. Hrozná myšlienka mu preletela hlavou a zatemnila všetok um i rozvahu. Upadol do abnormálneho stavu, a predsa, keď sa dotkol rukou rebríka, ktorým sa vychádzalo na povalu po krm, ruka sa mu zatriasla. Obzrel sa dookola — všade desné ticho a tma. Chytro ako zlodej vyšiel na povalu, a šmátrajúc potme na hrade, našiel povrázok, do ktorého viazaval krm. Zvieral ho v ruke kŕčovite, ťažko dýchajúc, drkocúc zubmi a upierajúc oči do temnej, mrazivej, príšernej noci — — —

Z izby ozvalo sa jemné, slabučké zaplakanie.

Z hrdla Adamovho vydral sa neurčitý zvuk. Pohodil povraz, zletel z povaly a vrazil dnu. Pri kolíske svojho práve narodeného synka hodil sa na kolená a hlasite sa rozplakal, kým chudá ruka jeho ženy bezvládne spočívala mu na hlave.

*

Proroctvo starého Ozefa sa splnilo.

Zvuk bubna, ozvavšieho sa pri predaji domca Adama Hrehoša, bol iba pochodom k iným podobným výstupom. Ním začal Šmuľo a jeho súverci svoje účinkovanie. Muška sa ani nenazdá, iba keď je už zapletená v pavúkovej sieti, z ktorej sa ťažko vymotať — k novému pokojnému žitiu. Adamovi sa to podarilo: nad priepasťou hmotného úpadku a duševnej ochabnutosti založil nový život, ktorý posvätil žene a dieťaťu. Malá chalupa Martinova je chrámik rodinnej lásky, posvätený prácou.