ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od pohrebu starého Lučinu minulo niekoľko týždňov. V chalupe, po ňom dcére a zaťovi pozostalej, nezmenilo sa nič, len Adamovi sa zdalo, že je v nej odvtedy akosi voľnejšie a útulnejšie. Adam usilovne plietol opálky (bola zima, do poľa nešiel), nestarajúc sa pritom o nič, čo sa dialo mimo ich chyžky. Ba ani o tie bláznivé reči Šmuľove, čo bol vtedy o pohrebe potáral. Aby to naozaj tak bolo, ako žid hovoril, zdalo sa mu najväčšou nemožnosťou, a preto ani nepodržal ju v pamäti. Mal dosť iných starostí: bol si umienil porobiť rozličné opravy v stavaní, to mu teraz zamestnávalo myseľ. A k hospodárskym plánom plietli sa ešte aj iné, nežné starosti…

Z tejto tichej spokojnosti vyrušila ich v jeden deň zvláštna okolnosť: brat Martin doniesol mu z dediny od notára akési písmo. Adam rozvinul ho pozorne, obracal na všetky strany, ale nemohol z neho nič vyrozumieť: bolo písané tak akosi divno — ako po nemecky alebo po maďarsky — nuž darmo ho dostal do ruky. Ale ani si nad ním veľmi hlavu nelámal: veď nemá s nikým nič — ani sa nevadil, ani nebil. Až keď Martin pripomenul, že richtár čosi Šmuľa spomínal, vtedy mu svitlo v hlave.

„No veru to bude najskôr to písmo, čo mi Šmuľo povedal o ňom,“ povedal celkom bezstarostne. „Keď som bol uňho o tesťovom pohrebe, nuž spomínal všelijaké hlúposti — a darmo čo sme sa obaja nahnevali! Že vraj mu nebohý tesť boli predali všetky naše role aj lúku, a my že sme sa mu s Betou na to podpísali! A ono to predali len tú kopaničku za päťdesiat zlatých, a ani sme sa ich, chudáka, neopýtali, či si ich už odobrali!

„To je chyba, to je chyba!“ kýval Martin rozvážne hlavou,“ a čo, ak mu ich ozaj predali?!“

„Ale čoby, veď o tom nebolo ani reči! Kde by boli dali peniaze za ne? Nemali nikdy ani groša pri sebe. A chmuľo žid hovoril čosi o ôsmich stovkách.“

„A keby to bolo niečo pod fígľom spravené a teraz by nám role ozaj pobrali?“ zamiešala sa Betka starostlivo a bola pritom taká utrápená, že sa Adam musel smiať.

„Jojha, aká múdra! Myslíš, že je to len tak. Ja viem, že tatíčko by nás neboli chceli ožobráčiť, nuž to ani neurobili; no a pre tých niekoľko stovák by si Šmuľo tiež dušu nezabil. Preto sa ja ani nebojím: to sú len také politiky…“

Ale onedlho sa presvedčil, že tie „politiky“ sú predsa len nie také bezzákladné, ako on sprvu myslel.

Bolo už hodne k jari a gazdovia sa už chytali pluhov, brán, chcejúc zasiať semiačko do zeme a tak poručiť ho ochrane božej. Prvý deň jarnej sejby, ako i žatvy, pokladá sa za sviatok; gazda sa chytá pluha s nábožným vzdychom a rozsieva v zbožnej nálade. Adam sa tiež chystal do poľa, ale akoby tušil niečo, nemal na to takej chuti ako po iné roky. Už bolo slniečko hodne vysoko, keď sa vyberal z domu. Roľa, na ktorú šiel, bola neďaleko, len za Ozefovou krčmou — nuž i preto nenáhlil. Ale sotva vyšiel so záprahom pred vráta, odkiaľ bolo možno vidieť roľu, náhle zastal: na tej istej roli už oral ktosi. Zavolal na Betku a on sám rozbehol sa ta. A nemýlil sa: bol to Šmuľov paholok, žid sám sprevádzal ho každou brázdou. V Adamovi vzbúrila sa krv nad tou opovážlivosťou; odsotil oráča a vyhodil pluh z brázdy. Nastala zvada medzi ním a Šmuľom. Obaja bránili svoje právo. Žid, že má už role na svoje meno zákonne prenesené a že Adam bol o tom úradne upovedomený. To ho rozľútilo ešte viac: vytrhol otku z pluhu a hodil sa na Šmuľa. No ten iste bol na to pripravený, lebo práve v tej chvíli vyrútili sa z krčmy dvaja žandári. Ale kým dobehli, už ležal Šmuľo na zemi dokrvavený, s poprebíjanou hlavou. Adama chopilo sa hneď šesť rúk — jeden žandár ho udrel po hlave, až ho krv zaliala. Práve vtedy dobehla nastráchaná Betka, a vidiac krv na tvári mužovej, padla do mdlôb.

Betku odniesli zbehnuvší sa ľudia domov, Šmuľa dopravili k Ozefovi a Adama ako odbojcu odvliekli do žalára. Vysedel si celý mesiac, a keď sa vrátil domov — utrápený, zostarnutý o desať rokov — začala sa pravota medzi ním a Šmuľom. Adam ho zažaloval pre podvod pri predaji kopaničky — žid sa bránil kúpnopredajnou zmluvou, správne vystavenou a opatrenou podpisom nebohého Lučinu i Adamovým. Ako predané v nej boli poznačené všetky role, zostávala mu iba chalupa, a vedel, že ak prehrá, i ona padne na zaokrytie právnych nákladov. Šmuľu bránil advokát-žid — Adam tiež musel mať zástupcu. Ale ten nedával mu útechy: Lučina, ktorý v tom hlavne konal, bol mŕtvy.

Adam chodil ako bez seba, zamračený, nazlostený. Betka plakala, zúfalá nad budúcnosťou, ktorú pripravila im náruživosť otcova. Medzi ňou a Adamom začali vystupovať hrádze chladnosti, na dom akoby sa bola zvalila ťažká chmára. Nebola to viac veselosť Betkina, ktorá ho ožarovala len pred rokom, a tá nežná láska, ktorá pretvárala ho manželom na skvostný palác, tratila sa ako večerná zora za tieňmi noci. Adam často presedel celé hodiny bez slova, hlavu v dlani, a len keď sa ozval dusený plač ženy, vtedy sa prudko zdvihol, a tresnúc dverami, vyšiel do poľa.

Neskoršie, keď sa proces chýlil už ku koncu, do neznesiteľného tohto pomeru medzi manželmi prišla aspoň aká-taká blahodarná premena. Adam nebol taký zachmúrený, pojala ho útrpnosť nad ženou, ktorá trpela dvojnásobne. Snažil sa znova byť k nej pozornejším, ale to už nebol ani tieň tej nežnosti, ktorá ich predtým tak krásne pojila. Ona zas ešte úzkostlivejšie dusila v sebe slzy, a tak ich postavenie stalo sa aspoň trochu znesiteľnejším. Adam akoby už bol zvykol na myšlienku, že prídu o všetko, a musí sa chopiť tých plánov, ktoré kedysi bol rozvažoval, idúc s Martinom do kostola. Ale teraz necítil na ich uskutočnenie nijakú oduševnenosť, ani silu. Jeho duchovná pružnosť akoby sa bola zlomila tam o steny žalára, keď, trápený túžbou po slobode a tou drahou bytosťou tam v malej chalupe, so šialenou zúrivosťou tĺkol zaťatými päsťami na vlhkú stenu. Teraz už neznal zúriť — do duše zasadla mu istá ľahostajnosť, ktorá sa vyvíjala mocnejšie a mocnejšie. Teraz už nerozmýšľal o budúcnosti, neľakal sa jej — jeho myseľ zamestnávala sa vecami celkom ľahostajnými, ktoré sa ho ani zďaleka netýkali. A keď i napadli ho starosti, necítil už tak veľmi ich ťarchu.