ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Koreňovská bývala na dve strelenia od Vyškoviec, pod samým vŕškom, ťahajúcim sa ponad dedinku. Spredku bol jej dom na poschodie, odzadu bol cele ako prízemný dom, z poschodového obloka mohols’ rukou dočiahnuť kamenistú pôdu vŕška. Naľavo, ešte vyššie ako dom, stál zapustnutý kostolík, vprostriedku starého cintorína. Časom utratil kostolík svojich veriacich, patronát sa málo oň staral. Každoročne iba raz slúžila sa v ňom omša, aby zostal domom Hospodinovým. Staré lipy neobyčajnej veľkosti okrašľovali cintorín i kostol. Do cintorína už nepochovávali. Za kostolíkom, pristavená k múru, stála kostnica. Bola to nízka, okrúhla rotundica;^[14] vyštrbená diera, kedysi oblok, dovolila nazrieť dnu. Tam medzi kamením rástla pŕhľava a loboda. Asi päť umrlčích hláv a niekoľko dúčelí a kostí upomínalo na oprávnenosť toho pomenovania. Hneď pri kostole otváral sa hlboký výmoľ, ktorým hučala kalná riava v daždivý čas.

Z oblokov domu otváral sa veľkolepý výhľad na rovinu, len málo zvlnenú nepatrnými návršiami a plytkými dolinkami. Napravo v rovine ležala dedinka Suroviny. Naľavo ťahali sa široké hory, pretrhané neúrodnými piesčinami.

Dom pani Koreňovskej zriadený bol nie bohato, avšak pohodlne a vkusne. Za hospodára mala Jozefa Boricu, navnivoč vyšlého sedliaka. Padol v obeť národnému pohybu v čas revolúcie. Verný panoš bratov Koreňovských opustil v búrlivé roky svoj dom i ženu a vydal sa na výpravy dobrovoľnícke. Medzitým hynulo jeho gazdovstvo. Prišli honby na verných, ostatok sa rozplynul v pravote o usadlosť, zaujatú zradným okupantom. Koreňovská upravila mu byt v prízemí a tešila sa, že môže byť vďačná vernému človeku.

Borica bol územčistý mužský, modrooký, s otvorenou, jasnou tvárou. Bol asi z takzvaných biblistov,^[15] no bez fantastickej príchuti. Ľud náš, obývajúci rovnejšie kraje, nemá toľko poetického nádychu ako ľud, obývajúci tatranské doliny. Zato je reálnejší a vládne humorom, ba i sarkazmom. Už oblek jeho poukazuje na reálnu, solídnu postať. Tvrdá, široká čižma, v zime kožuch s hazuchami, belasé nohavice — to nie je také malebné ako voľný krpček a vkusná hunka Oravcova. Avšak istejšie sa stojí na hrubej podošve a väčšia zámožnosť hľadí z červenkastého, tulipánmi ozdobeného kožucha.

Borica bol príkladný, verný hospodár, ba môžeme riecť, priateľ svojej veliteľky. Často býval jej radcom a tešiteľom. Ona ho aj pri poradách vždy pekne na fotel usadila, sama naliala mu vína a podniesla peceň s nožom, z ktorého si on ukrojil až smiešne malú smidku, lebo vraj „chlebom neslobodno opovrhnúť“. Riedko chodieval na poschodie. Stávalo sa to obyčajne len raz za týždeň. Hovoril ticho, v krátkych vetách, často si hladil šedivé vlasy, na stred hlavy pravidelne pútcom rozdelené. Siahali až na plecia a boli vždy v ladnom poriadku. Žena jeho, Beta, viedla dozor nad ženskou čeliadkou, a preto nepožívala u nej veľa lásky.

Do prvého poschodia viedli pohodlné drevené schody. Sieň sa skvela čistotou. Na stenách viseli obrazy všedné, ktoré často vídavame u nás: dievča s baránkom, štyri čiastky roku, päť ženských, predstavujúcich päť čiastok zeme. Napravo boli tri izby, salónik, stolová a spálňa. Naľavo izbica Gustina. Priamo proti schodom, s výhľadom na kostolík, hosťovské dve izby.

Koľko ráz prebehla stará pani hore-dolu schodmi cez deň? Bohzná; no raz si ju videl hore riadiť, prach utierať, a za okamih už stála v prízemí pri sporáku alebo udeľovala v čeľadníku svoje rozkazy. Jej láska ku Guste bola veľká. Náhradu za utratené šťastie, všetku útechu bohatého ženského srdca, celý svoj život videla v nej a sústredila na ňu myšlienky, nádeje, city svojej duše, prečistenej ohňom životnej tragiky.

Gusta sedela pri obloku a hľadela na snehové pole. Dobrodružstvo, tak šťastne prestáte, nezostalo celkom bez následkov, nervózne bolenie hlavy trápilo ju od niekoľkých dní. Za ňou stál Werner a zádumčivo mlčal. Prišiel si pre pôvodné zprávy o divnom blúdení. Samosebou sa rozumie, že chýr o tom rozletel sa celým krajom.

Július Werner býval od troch rokov hosťom u Koreňovských. Neprešla nedeľa, že by nebol u nich trávil popoludnie. Gusta rada počúvala jeho umný rozhovor, úsečné poznámky, príjemný jej bol jeho krotký mrav. A predsa boli pre ňu návštevy jeho prameňom nepokojov. Ženskou dôvtipnosťou spozorovala, že v tichom človeku rodí sa mocná náklonnosť k nej. Jeho ľahostajná zovnútornosť pokrývala ohne náruživosti; Gusta sa triasla pred okamihom, v ktorom vybúšia. Ona sa dobre cítila v jeho prítomnosti, dôverovala mu, vážila si jeho priamu čestnosť. No o nejakej tuhšej náklonnosti nebadala nič. Mnoho ráz sa tratila, keď prišiel, usilovala sa dokázať mu, že jej priateľstvo k nemu nemôže prestúpiť hranice, za ktorými leží zblíženie sa dvoch súrodých sŕdc. On znášal trpezlivo také zanedbávanie, presedel svoj čas u tetky, a prišiel zas. Tetka, pravda, robila si isté pekné plány.

Kto nemal plánov, bola Gusta. Siroba je pôvodom istej zavretosti, nesmelosti. Nikdy láska rodinná nenahradí lásku rodičovskú.

Do dvora vjazdili sane. V bunde so širokým bobrovým golierom sedel Pavol Húžva.

Werner sa hlasno zasmial.

„Teda účinkuje Polanského recept! Slečna, ide zaľúbenec!“ riekol s chutným smiechom.

Gusta sa obrátila k Julovi Wernerovi s tázavým pohľadom.

„No, veď uvidíte. Hovorím, ide zaľúbenec.“

V predsieni sa Húžva stretol s domovou paňou. Kočiš vliekol rozličné podarky hore schodmi. Bez podarkov nešiel Húžva k „pánom". Pani kázala slúžkam zobrať z hosťa bundu, on sa mladícky skrútil a zavesil ju sám na klinec. S mnohými poklonami dopratal sa konečne do izby.

Werner sadol do kúta na stolec a s krotkým úsmevom pozoroval obeť nezmyselnej márnivosti. Húžva bol sladší ako svieža smokva,^[16] blížil sa často ku Guste, takže niekoľko ráz musela reterovať, siahal jej po rúčke, luhal svoje najsmelšie lži, krčil sa, hľadel ako zo sna, lichotil nezručným spôsobom, takže z jeho lichotivých slov vyšla často hrubosť. Guste bolo najprv otupno, neskôr sa vpravila do humoristickej nálady, ba povedala čosi o príjemnej usadnutosti, o svojej nenávisti voči vetroplachom a holobriadkom. Húžva rástol. Ešte sa prívetivejšie krčil, ešte častejšie drapkal za rukou Gustkinou a pozeral víťazne na Wernera.

Konečne sa pobrali obidvaja hostia. Húžva stisol rúčku devinu pri odobierke, pošepol jej niečo do uška, tak, že sa ona dala do nervózneho smiechu. Werner zostal dlhší čas v predsieni s Koreňovskou. Húžva ho čakal, sediac v saniach, pravda, nie bez toho, aby nebol hádzal zaľúbené pohľady do oblokov na poschodie.

Ledva zmizli sane z dvora, Gusta zase padla do zádumčivosti. Akúsi pustotu cítila v duši. Len čo slnko zapadlo za kostolný vŕšok, bozkala tetke ruku a odišla do svojej chyžky. „Čo ti je, dieťa moje?“ pýtala sa jej tetka.

„Hlava ma bolí. Dovolila si hosťom fajčiť, to ma ešte viac rozdráždilo. Veď tu dusno!“

„Zo salóna do jedálne,“ podumala deva a sadla na odstlanú posteľ, „a z jedálne do izbičky — to kruh môjho žitia!“

Na obloku kvitli ľadové kvety. Celé palmové, exotické bujné formy kryštálové vyčaroval mráz na chladnú tablu. Pred jej oči vystúpila vysoká postava Wernerova. Jeho časté návštevy mali svoj pochopiteľný význam, hoci on sa o ňom nikdy nezmienil. „Ľadový, strojný kvet,“ snovali sa jej myšlienky, „prečo z neho takým chladom veje? Prečo nemôžem s ním pohovoriť tak od srdca, zdôveriť sa mu s voľnou dušou? Aký je tichý, nemý, oddaný, no mňa trápi, mňa tiesni jeho oddanosť. Na otázky odpovedám otvorene, ale prečo nenúti ma nič prihovoriť sa mu bez otázania, tak ako tetuške? Možno, že nemám srdca, som hrdá bez povedomia, chladná, bezcitná. I dnes pozrel na mňa tak významne, teplým, dlhým pohľadom. Mňa striaslo. Mne to bolo nemilo, chladom ma zarazilo.“

Bolo počuť tiché klopanie na dvere.

„Spíš, Gustka?“ ozval sa hlas tetkin.

„Nie, tetuška.“

Pani Koreňovská vošla. Oči mala plné sĺz, jej prsia sa dmuli, tvár svietila rumencom.

„Čo vám je, tetuška?“ naľakaná spýtala sa deva.

„Nič, dieťa moje. Nesiem ti vážnu novinu.“ I začala objímať bratanicu, horúcimi bozkmi zľúbala jej jasné, hladké čielko.

Gusta zbledla. Predcítila, aká to novina. Nastalo ticho. Gusta hľadela strmo pred seba. Obe ženské si porozumeli.

„Nuž spi, dieťa moje… rozhodni sa až ráno, lebo ráno je múdrejšie než večer, ono hovorí bleskom svetla, večer šepce tieňom. Mala si ho vidieť. Láska a verná oddanosť zaihrala v jeho tvári. Vrúcne mi celoval ruky. ,V týchto rukách leží moje šťastie,‘ riekol, a veď vieš, aký je zdržanlivý a triezvy v slovách. Starý blázon skríkol zo saní a pretrhol jeho prosby, jeho pekné, otvorené slová. Len rýchlym pohľadom vyrazil svoju prosbu. Nuž nie v mojich, ale v týchto malých bielych rúčkach tvojich je jeho šťastie!“

„A moje?“ spýtala sa deva vážne.

Koreňovská sa strhla. Ešte nikdy sa neprotivili jej mysle a želania so želaniami Gustinými. Ona sa tak vžila v jej dušu, znala, aspoň myslela znať všetky jej city a náklonnosti, že nemohla pochybovať o jej súhlase. Veď bol Werner znamenitý mladý človek, na ktorého pozerali mnohé matky s utajovanými želaniami. No v otázke „a moje?“ zvučalo nie, isté, určité nie. Dávno sa toho bála, a predsa strnula nad istotou.

O týždeň prišiel Werner. Po večeri pribehol k tetke do ambitu. Celý čas bol prívetivý, pokojne veselý, celkom spokojný. Ako sa ocitol sám s Adelou Koreňovskou, prejala ho zimničná netrpezlivosť. Nahol sa k nej, že sa skoro svojím uchom dotýkal jej úst. Adela pozrela na neho priamym, srdečným pohľadom a chytila ho za obe ruky.

„Trpezlivosť, trpezlivosť, pán Werner! Ona je i pre mňa ťažkou hádankou.“ I rozpovedala mu nakrátko svoj rozhovor s Gustou. Tvár mladého človeka sa zatemnila. Zdalo sa, akoby bola zostarla. Potriasol svojimi rusými vlasmi a vošiel do chyže, celkom tichý a zdanlivo veselý. No Gusta šípila, prečo sa ponáhľal za tetkou. Ona súcítila s ním. Blahodarná určitosť zobudila sa v jej duši; cítila sa byť silnou, cítila v sebe schopnosť zdeliť silu svoju iným. „Úprimné slovo, lekárstvo pre dušu,“ hovorievala tetka. Gusta teda sa rozhodla, že zvalí ťarchu z pŕs svojich a obľahčí sebe i jemu. Oči jej zasvietili krotkým svetlom luny. Tvár ožila, zduchovnela.

Vstala a pokročila k nemu; ticho vložila rúčky svoje na jeho plecia, tvár jej zblížila sa k jeho tvári, hruďou sa temer dotýkala jeho pŕs.

„Pán Werner,“ začala prsným, hlbokým citom zvlneným hlasom, „máte pred sebou nevďačnicu!“

Werner cítil sladkosť devinho dotknutia, plecia ho pálili slastne pod ľahkými rúčkami krásavice. Dych devy búrny, odryvistý^[17] ovieval jeho tvár. Blesk očú Gustiných bol oslepujúci, on nevoľne zažmúril na chvíľu oči. Triasol sa, už ju chcel pritisnúť k prsiam…

„Keby ste mohli precítiť, čo som podstúpila cez sedem ťažkých nocí,“ pokračovala rozjatreným, trasľavým, no zvučným hlasom, „vy by ste ma azda neodsúdili, vy by ste pochopili moje rozhodnutie. Ja si vás vážim — milujem,“ riekla tichšie, „vy ste môj brat, môj rodný brat! Viac mi nemožno!“ i položila ruku na srdce, hľadiac na mladého mužského so srdečnou úprimnosťou. Potom chytila hlavu jeho do oboch rúk a bozkala ho na čelo. Akým horúcim plameňom pálil ho tento bozk… rozlúčenia! Anjelská, čistá úprimnosť rozohnila ešte jeho lásku, ona mala byť vodou na plamene, a bola olejom. Werner sa odvrátil, lebo mu zvlhli oči. Tri roky nosil v hlbine srdca svojho nádeje, ktoré sa rozplynuli v nič v troch minútach.

Tetka našla oboch v nemom rozčúlení. Pozrela na Gustu a prešla cez izbu. V spálni prevládal ju bôľ. Hlasno zaplakala a pohrúžila sa v tichú modlitbu. I jej nádeje sa rozplynuli v paru a dym.

A Werner zase chodil po nedeliach do Vyškoviec, zase len hral na piane, bárs menej žartoval a držal sa ešte ďalej od Gusty.

Jej krása prestala byť pre neho žiadúcim predmetom túžob, on tešil sa ňou, ako sa tešíme krásou básne alebo obrazu. „Moja Galathea,“ hovorieval sám sebe. „Živá bytosť, volajúca k šťastiu a pôžitku, vystúpila zase na svoj mramorový piedestál a premenila sa na sochu, studenú, neprístupnú, no krásnu.“ Kus nemeckého idealizmu sedelo v jeho krvi. On obdivoval krásu ako umelec, ako znalec. Sliedil za jej voľným krokom, podával mantilu, tešil sa jej sýtej, farbistej, plnej kráse. Naraz sa mu zazdalo, či nehrá smiešnu úlohu, či nie je v ceste jej šťastiu, či ju nevrhá do krikľavého svetla, do podozrenia? I vystal mesiac. Prišla od nej kartička. „Čím sme vás urazili?“ písala Gusta. „Tetka je smutná, že sa od nás vzďaľujete; keby ste znali, ako vás ctí a miluje! Myslela som, že ste nezdravý, no advokát Zvonár nám rozprával, že ste sa výborne bavili po tri nedele u Belana, nášho nenadáleho hostiteľa. Jarné slnko už vyvábilo trávu na našom milom vŕšku. Chceme vyjsť do dubiny nad kostolík. Nuž príďte, a tetka by rada, keby ste toho mizantropa Belana nejako privábili, je jeho dlžníčkou, rada by ho uhostiť za dobrú pomoc a nocľah minulej zimy. Všetky pravoty proti nemu zastavila a sama platí útraty. Za tú cenu by mohol na niekoľko hodín strpieť ,viechy‘! Prídete? Prosí vás o to vaša Gustka.“

Werner sa zaradoval kartičke. Silný mužský, ktorý poľovníckym nožom skolil poraneného diviaka, rútiaceho sa na neho, stal sa povoľným deckom v rukách deviných, u ktorej mu nekynula už nádej. Pravda, my neradi žijeme bez nádeje. Ona rastie vždy a všade, na rumoch i na hrobe. Ako by si vedel vážiť lásku prekrásnej ženy! Ako by omladol, okrial, aká perspektíva kynula by mu v budúcnosti! No, že Gusta nekoketuje, vedel. Že má samostatného ducha, nebolo mu neznáme. Že sa ľahko nepremení, to mu rozum ukazoval, no srdce, srdce predsa zabúchalo časom…

Že sám neopovrhne povolaním, bolo mu jasné, no menej jasné mu bolo, ako vyplní druhú čiastku prosby, o Belanovi. Želanie milých dám bolo mu vzácne a drahé. Sadol na svojho Beťára, bieleho ako srieň, a zajazdil do Surovín, hoci bolo už dosť pozde. Ďuro prejal z jeho rúk uzdu, on šiel záhradou. Cez otvorený oblok vinuli sa tóny čela. Sladké, dumné, fantastické to boli tóny! Ony boli nekonečné ako vesmír, hľadali niečo, ale tratili sa v nekonečnom priestranstve, a nedosiahnuc cieľ, zuneli bez ohlasu. Boli to nejasné, neurčité, umením nesystemizované melódie. Jedna prechádzala do druhej bez vnútorného súvisu, kontrastovala s predošlou, nepojila sa duchovným zväzkom s nasledujúcou: no cez všetky sa vinul cit túžby, výraz boja, vymaňovania sa bezvýsledného z akýchsi pút, z ťažkého jarma.

Werner zastal pri obloku a počúval.

„Tento Kornel je hlbší človek, ako sa ukazuje! Alebo sa pretvaruje! Ba či ho netrápi dávna, nezabudnutá rana lásky? Či jeho nenávisť proti ženským nezrodila sa na pôde sklamania? — Dobrý večer, Kornel,“ doložil hlasno a oprel sa o oblok.

„Špehún,“ zamumlal mrzuto Belan a strčil sláčik medzi struny pri kobylke.

„Nie schválny! Prišiel som ťa volať na vychádzku. Dostal som z Viedne nový revolver, môžeme ho oprobovať na vyškovskom kopci. Tam rastú duby.“

„Nedbám! Ale roboty je veľa.“

„Veď pôjdeme v nedeľu, ty večne zapriahnuté zviera.“

„Dobre!“

„Môžeš sa trochu pricifrovať, čakám baróna. Aby ťa nezastihol v tvojom poplátanom pluviáli.“

„Čo mi do tvojho baróna!“ odsekol Kornel. „Nuž ale veď poď dnu!“

„Niet času! Daj ruku, že prídeš, čakaj ma okolo druhej, ohlásim ťa!“

„Aspoň posúdiš moju toaletu, či sa hodí pred oči tvojho fufnavého baróna!“

„Skysneš, brat, skysneš! Už sa ťa chytá pleseň.“

„Ani tvoj kvet nie je zdravý,“ s úsmevom poznamenal Kornel, ktorý vedel o srdcových ťažkostiach svojho priateľa.

„Ako to len môže človek tak hniť?“

„Ty si Nemec, úzky ako tylo noža! Nechcel bys’ piva a olomúckych tvarôžkov?“

Ďuro podviedol Beťára a o chvíľu sa ozýval konský dupot vždy slabšie a slabšie.

Kornel vzal čelo a hral ďalej.

Možno pozorovať, že u našich, hoci nenárodných, urputne odrodilých ľudí, ukazuje sa slovanská príroda omnoho markantnejšie ako u nás povedomých národovcov. My sme ľudia myšlienky, teóriou presiaknutí, ideami zvýšení, a preto ťažko sa nám javiť konkrétne, vypuklo v slovanskej prírode. Tamtí, hoci sa teoreticky protivia menu a názvu Slovana, sú ním každým dychom, každým citom. Ich slovanská príroda len tak kričí z každého pohybu, pravda, len pre tenké uši. Treba len cudziu škrupinu oddrapiť a ukáže sa nám svojské jadro. Kornel bol čistá slovanská príroda, obtiahnutá škrupinou cudzinského vychovania. Preto azda nazval Wernera Nemcom, ktorý následkom svojej blízkej známosti s Koreňovskými omnoho viac súcítil s národným slovenským dielom, ktoré sa začalo v tie časy rozvíjať a bralo na seba určitý, praktický ráz zakladaním, prípadne podporovaním čisto národných ústavov. Werner sa zúčastnil značnými sumami pri obetiach, hoci bol „Nemcom“, kdežto Kornel necítil nijakú sympatiu k novému rúchu, nenávidel „novoty“, „hladných nespokojencov“, „problematické osobnosti“, ako nazýval oddaných našich ľudí, a bol predsa slovanským človekom v každom ohľade. Tak máme v horných stoliciach renegátske zemianstvo, ktoré má medzi sebou rýdzo slovenské typy. Všetko ich vykrúcame, všetka pretvárka nemôže zakryť ich skutočnú prírodu. Nech zahovorí v hlavách ohnivé víno, nech udrie Cigáň na tón ich srdca, a maska padá! I začne si pokreskávať zaťatý neprajník, tupiteľ ľudu svojho tak, ako si pokreskávali jeho neskazení predkovia. Sladká rodná pieseň zazneje z úst, ktoré cez deň drvili maďarčinu. Pravda, to platí o starých. Vychovanci najnovších čias sotva zachovajú v sebe nenarušene starú prírodu. Priveľa jedu púšťali do ich žíl.

Tóny znemeli. Kornel sa zamyslel. Ani sám nevedel, ako to prišlo: prišla mu na um postava mladej devy, ktorú mimovoľne prijal do bytu v búrlivej noci. Všemožne si hľadel predstaviť jasné črty tvári — no akási hmla ich pokrývala. Len ťažký, dlhý vrkoč, malá nôžka s belasými žilôčkami a alabaster jasného čela sa mu zobrazil.