ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Werner dobre pozoroval premenu v duševnom stave Belanovom. On vždy ešte silne strádal, ešte vždy skrsávali mu pred očami nádeje, čo mu i rozum prísne velil: „Nechaj nádeje, keď si prešiel cez prah takzvaného ženského priateľstva.“ Ženské nemajú spôsobu cítiť priateľstvo k mužskému. Ony sú alebo ľahostajné, alebo cítia lásku.

Belan chodil do Vyškoviec, zjavoval sa pri kostole, hľadel do „lunných“ zrakov, mlčal, trápil sa, chorel.

Jeho nechytila Gusta za hlavu, nebozkala na čelo, nebola dôverčivá, ani nepreťala jedným šmahom nádeje. Ba nádeje! Veď Belan nemal nádeje. Veď to skoro jeho dcéra, dieťa; on mužský starší, seriózny; za ním život, pred ňou sa on iba brieždi.

A predsa, koľké muky, koľké strádania! Už nemôže vynechať deň, aby nevidel aspoň dom na poschodie, pod ním jabloňový sad. I keď sa Gusta vzdiali k rodine alebo ide do mesta, on nezamešká prejsť cez kamenný chodník ku kostolíku. Sám sa hnevá, sľubuje sám sebe, že to bolo ostatný raz, no na druhý deň podvečer zase berie palicu a klobúk, zase sa driape príkrym kopcom. Napravo leží dom Koreňovskej. Ide na starý cintorín, obíde zapustnutý kostolík. Veď ona je v meste. Slnko zapadá a jeho blesky trblietajú sa v zaprášených tablách kostola. Divno, dvere sú otvorené. Z nich vyjde surovinský kostolník.

„Čo tam robíte?“ pýtal sa Kornel.

„Plnil som večnú lampu, prišla slečna, prosila, aby som trochu počkal.“

Triaška pochytila Kornela. Teda ona už doma!

Kostolník sadol pod lipu, zapálil si fajku.

„Uteč, uteč!“ riekol Kornel sám sebe. No nemohol poslúchnuť. Otvoril dvere. Pri oltári, zaprášenom, zanedbanom, stála Gusta bez pohnutia. Pozerala na obraz, ktorý predstavoval mučenícku smrť apoštola Ondreja.^[26] Nad jej hlavou silne sa knísala večná lampa. Svetielko v belasom skle slabo sliepňalo. Bočné dva oltáre pokryté boli plachtami. Na stenách vrezané boli tri náhrobníky s latinskými nápismi. Posledné blesky slnka padajú slabo cez porúchané sklené obločné maľby. Svätá Barbora, stojac nohou na dele,^[27] nemá hlavy, Matka Božia nad bočným oltárom prázdne tríma ramená. Spasiteľ — dieťa zmizlo z jej rúk.

Gusta začula kroky a rýchlo sa obzrela.

„Ah, vy tu,“ nenúteno sa prihovorila Kornelovi, „aká šťastná náhoda! Chcela som do krypty, no predsa som váhala sama. S vami už možno.“ Zavolala kostolníka.

Kostolník otvoril bočné dvere a zostal hore, nemôžuc pochopiť, čo tam tí páni hľadajú. Gusta s Kornelom sa spustili niekoľko schodíkov do krypty, ktorú kedysi založila vymretá už rodina zemianska. Asi desať vetchých rakví osvetlila sviečka, ktorú priniesla Gusta a zažal Kornel, Úzke, dusné sklepenie to bolo.

Nemo stáli v sirej miestnosti. Kornelom striasol mohutný cit, neobyčajné vlnenie rozprúdilo jeho krv. Tu živá, ladná postava krásnej ženskej medzi prachom a sledmi hynutia!

Chytil ju za ruku. Stalo sa to po prvý raz. Jej teplá, mäkká ruka povoľne ležala v jeho dlani. Azda dojmy, ktoré vzbudila miestnosť, sú príčinou devinej povoľnosti. „Poďme,“ riekol ticho Kornel a ťahal ju hore schodíkmi. V kostole bolo už dosť tma, večná lampa knísala sa už pomalšie. Keď vyšli na vzduch, zavialo na nich teplo letného večera. Aké je ono milé!

Kostolník zamkol dvere kostola a ušiel. Kornel sa oprel o oblok kostnice, Gusta sadla na starý, dávno zabudnutý hrob. V lete dlho trvá, kým sa zotmie. V šere sa tak dobre sedelo pri kostolíku.

„Nad prachom kráčame! Aký to zvláštny dojem v tomto zapustnutom kostolíku. Už som sto ráz bola dnu, znám každý kút, no vždy ma oveje v ňom cit smútku, jediný naozaj hlboký cit ľudský. V žiali sa ukazuje vyvýšenosť našej prírody, v hynutí, v prachu, medzi starými rakvami cítime jasne, že žijeme, že dýchame!“

„Načo vám také dojmy! Váš život nepotrebuje kontrastov, aby ste ho cítili. Niečo inšie u nás, staríkov!“

„Nie, i vám kynie vysoké životné šťastie, ak ste nepremrhali život alebo nespali, keď iní pracovali. My ženské poznávame, že žijeme, až keď navštívime hrobku. Náš život je vegetovanie; to zákon. Ak vegetuje mužský, teda si je sám príčinou. Všetko ho zve k činu, má tuhé svaly, nebojácnosť, slobodu, má ideály, má právo! Kde by nám to? My musíme hľadieť bezvládne, ako hynú naši milí, ako vrahovia makosia a hubia všetko, čo nám je k srdcu prirastené!“

„A potom, vidíte okolo seba zhnité kláty!“ s hlbokým vzdychom riekol Kornel a zožierajúci bôľ zovrel mu srdce. On badal, že v Gustinej reči zuní výčitka.

„Zhnité kláty, ľudí mŕtvych za živa, lenže neležia v strúchnatených rakvách, ale sa tmolia poľom ako schémy. Vy by ste chceli nadchnúť ich, no u nich niet schopnosti nadšenia. Preto navštevujete zapustený kostol a schránku kostí!“ Kornel sa zohol cez oblok kostnice, zdvihol pravou rukou črep lebky.

„Hľa, táto prázdna lebka práve toľko vytvorí, čo moja, plná mozgu!“ I hodil naspäť lebku, až zašumela v pŕhľave a spadla tupým zvukom do skália. Tvár Kornelova pokryla sa rumencom, oči mu zajasali ohňom. Gusta prísne pozrela na neho a ľahký úsmev zahral na jej ústach.

„Ah! teraz ste nie kolega tamtých,“ ukázala ku kostolu, „veď sa hlási život, veď mysle skrsli! Keď ste dvíhali naše sane, možno, že vtedy horel vo vašich očiach taký blahorodný plameň. Hľa, aký Hamlet^[28] z vás vykukol! Kde ostal zemepán, kde nízko a lenivo plúžiaca sa korytnačka!! Len raz vykuknite, korytnačky, zo svojho tvrdého egoistického štítu, a hneď teplo človeku!“

„Aby ste nám uťali hrdlo,“ riekol mrmlotom Kornel. „Korytnačky tak bijú: priložia na štít korytnačky rozpálené železo, ona, chudera, vystrčí biednu hlavu ktorú jej odseknú!“

„Ktože prikladá vám na váš štít železo?“ pýtala sa úsmešne Gusta a zvedavo hľadela na Kornela.

On pozrel na ňu. V pološere videl krásu, ladný ženský zjav, cítil mocný vplyv jej ducha, smelosť a pevnotu jej myšlienok a presvedčení. Videl ladnú vysokú hruď, plné, no nežné formy, jasot jej osobnosti. „Bohatá žena,“ pomyslel si.

„Ešte málo horúceho železa?“ riekol nahlas siplo, jeho prsia sa dmuli. Blížil sa k nej, ťahaný magnetickou silou. Spustil sa na jedno koleno, ona sa pohla ďalej na hrobe, akoby mu robila miesto. Kornel prisadol. Gusta si rovnala šaty na lone a vtiahla nôžku pod sukne. Hlava Kornelova začala nevdojak klesať na jej lono… Pred očami sa mu zotmelo, z pŕs vinul sa ťažký dych; necítil iné než vôňu. „Čo vám je?“ zavolala Gusta, pomaly vstávajúc z mohyly. Kornel sa vzchopil ako zo sna.

Hore chodníkom stúpala pani Koreňovská.

„Už som mala o teba starosť,“ povedala, príduc k nim, „no nevedela som o bohatierovi! Krásny večer. Werner sedí dolu v záhrade, nechcel ísť sem. Nemôžeme ho dlho nechať osamote. Vaše rameno, pán sused.“

Kornel podal panej rameno a všetci stúpali po širokých kameňoch dolu kopcom. Ako sa zmenil starý mládenec. Po večeri odišli dvaja mužskí spolu pešo.

„Bohatá žena,“ riekol Kornel na rázcestí Wernerovi, „neskoro začínam veriť, že v ženských je duch!“

„Braček, čo tam po duchu,“ povedal ticho Werner, „v nich krása, cit, prelesť! Tri pekelné plamene! Varuj, starý hriešnik! Tvoja plť ide rovno na vlka!^[29] Varuj! Varuj!“

Kornel by sa bol skoro nahneval. Chodník, ktorým šiel Werner, zabočil vľavo, zožatou ražou. „Varuj!“ bolo počuť jeho hlas z diaľky, hoci surovinské zvony hlasno zvonili a ich prenikavý hlas niesol sa ďaleko a široko poľom.

Pred Kornelovými očami vznikali dnešné scény jedna po druhej, plasticky jasne. Videl v pošmúrnom kostole rujnú, vysokú postavu, nach ruže, tepnu žitia v púšti, pocítil teplotu jej ruky medzi rakvami, v sirom pivničnom vzduchu starej krypty, videl jej úsmev, plný výčitiek, plný spravodlivej nespokojnosti, videl jej svetlú krásu vo večernom letnom polosvite. Spomínal, ako prisadol k nej na hrobe, ako jej voňavá blízkosť zmiatla jeho hlavu, rozpálila zmysly, ako tratil povedomie, ako si len jedno želal, položiť hlavu na jej krásne lono — a duša jeho sa rozbolestila, zaťatá zúrivosť na seba samého ovládala ním. Doma nemohol zostať! Niečo hnalo ho preč, preč! Dal zapriahnuť do bričky a o chvíľu letel do mesta. V kasíne našiel veľkú spoločnosť. Podnapitý Korbeľ táral nezmysly, Húžva prehral bol práve asi päťdesiatku slúžnemu a celý šťastný vítal Belana, kriviac nohy, usmievajúc sa celou tvárou.

„He, boli ste u mojej holubičky?“

Belan ho nepočúval a sadol k stolíku, kde Kaňa zabával dvoch pisárov od okresného súdu svojimi hranatými anekdotami. Špály salutoval Kornelovi biliardovým tágom a hral ďalej, vždy falošne počítajúc karamboly, z čoho povstávali časté škriepky. V miestnosti bolo veľa dymu a zápachu od nápojov.

„Vína sem!“ zavolal na posluhu Belan, a o chvíľu nebolo miesta na Kaňovom stole. Špály nechal partiu, preferans a tarok stratili právo. Divnú náladu Kornelovu skoro spozorovali.

„Čo sa to robí Kornelovi,“ podumal Polanský, keď videl, ako celé batérie fliaš zjavujú sa na stole.

„Mladne, Belan mladne,“ poznamenal ticho k Stehlíkovi, „robí na starosť hlúposti.“

Stôl začal šumieť, trhový deň zhromaždil do mestečka mnoho okolitých zemanov a hospodárov. Celé „kasíno“ len tak zašumelo životom. Dym hustol, vravot silnel. Komusi prišlo na um zanôtiť — hneď sa zjavil vo dverách Cigáň prímista, pod kabátom husle. Celkom skromne sadol pri dverách na stolec. Dosť bolo, že ho Polanský zazrel.

„Húzd rá!“^[30] zavolal. Cigáň vytiahol spod kabáta husle a štrngal na struny: hneď sa valila do chyže celá banda, ktorá inštinktívne cíti, kde sa bude huľať.

A huľanie sa začalo. Kto by neznal naše vidiecke huľanie? Šampanské nestrieľa, štrasburské paštéty neobťažujú stoly, no zato je revu a kriku dosť. Okolo biliardu pokreskáva si podnapitý zeman bez nákrčníka, tuhá škriepka o nič zuní, tam si dvaja spievajú, tu tretí zle-nedobre na Cigáňa, fľaše sa prázdnia, akoby boli deravé ako sitá. Každý je smelý, väčšina je srdečná; staré hádky a hnevy sa vyrovnávajú, nové sa začínajú. Bozkávanie, výlevy a mnoho vína po stoloch a v hlavách.

„A teraz si ja rozkážem nôtu,“ riekol Kornel, ktorý ticho sedel, no neobyčajne mnoho pil. Tvár jeho blčala ohňom z vína i vnútorného rozčúlenia. Víno išlo mu dosť tuho do hlavy, neobyčajný hurt a lom omámil ho celkovite.

Cigáň pretrhol akýsi otupný čardáš, chytil husle i sláčik do ľavej ruky a pribehol k stolu. Nejednu piatku dostal dnes od tohoto nemého hosťa. Hurt na chvíľu prestal. Veď sa to ešte nikdy nestalo, že by Kornel Belan bol si kázal hrať.

A Kornel Belan zamumlal niečo primášovi, ten drnkol sláčikom niekoľko ráz v struny a mihol na svoju bandu. Basista nerozumel jeho rozkaz, predsa chytil sláčik do ruky, hotový zamumlať na svojej base. Ozvala sa krotká, melancholická melódia Nitra milá, Nitra.

Šum celkom stíchol. Mnoho zlostných pohľadov hodilo sa na Kornela. On hľadel strmo pred seba, oči jeho svietili, tvár blčala.

Zahrmelo surové hrešenie. „Ženské dielo,“ zaklebetil Polanský svojmu susedovi; „hovorím, že robí hlúposti na starosť!“

Kornel vstal. Neistým krokom poberal sa z chyže.

„No, už svet nebude dlho stáť,“ riekol kasnár Kaňa, „Belan, Belan do svitu pri Cigáňoch“ (začalo sa už brieždiť), „pije, panslávske nôty rozkazuje, za babami sa vláči! Kométa, kométa rozpučí biednu našu zem ako červavý lieskovec.“

„Húzd rá!“ zvolal Stehlík, pravda, lacno, lebo Cigáň bol nasýtený Kornelovými šupákmi. A divá hortobádska pieseň^[31] znela na vidnú už ulicu slovenského mestečka. Oblokom leteli na ulicu fľaše, prázdne i nedopité.