ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Čo bude s ňou,“ dumala Koreňovská, „kam to vyjde! Zdržanlivá, tichá, do seba zavrená zachádza s ľuďmi zvysoka, mnoho číta, často píše a nemá sa k opravdivému životu. Kam príde, všade jasá v silnom blesku krásy, nie príťažlivej, ale neznosnej pre oči. Časom blysne v jej temnom zraku entuziazmus! Aký to zápal? Či nemá tajnosti, či ju netrápi utajovaná náruživosť? Len s Boricom býva láskavá, u neho presedí hodiny, chodí za ním na lúky, rozpráva mu, čo počítala.“

Tuším, Gusta uhádla tetkine dumy. Objala ju, slzy sa zaskveli v jej zrakoch.

„Vy sa staráte o mňa, tetuška, a to ma bolí. Dajte mi slobodu, nie každý človek sa narodil pre radosť a pôžitok. I u mňa je istý druh pôžitku: ja plesám, keď sa vám zdá, že som nešťastná.“

Staruška pohladila si šedinou preskočené vlasy.

„Dumy mladosti skoro prejdú. Sladkosť samoty je otrava pre dušu. Ty si mnoho osamote. Pred tebou život, ruch. Nuž a či nepotešíš tetku svojou svadbou? Čo znamená Belanovo zachádzanie k nám? Ty si ku mne nedôverčivá, a to ma bolí!“

„Nie to nedôvera. Vidíte, či som ja vina, že Belan tak často nám zachádza? Veď vy sama ste mu tak rada, dúchate mu miesto. A on je veru zvláštny zjav v našom kraji. Samorastlý, priamy, a pritom veľmi nehlúpy. On nie je sentimentálny, netrápi ma zaľúbenými pohľadmi ako Werner. Werner voda, Belan víno, trpké, silné, ohnivé víno s vermútom. V ňom duša, tetuška, a duší tak málo okolo nás. On sa rozjaril vermútom, a svedomie mi hovorí, že som ja tomu pohnútkou; nuž a či je to zle?“

„Čo z toho vyjde, Gustička, čo z toho vyjde?“

„Musí byť svadba východiskom každého zblíženia duší?“

„Teda zblíženie je tu,“ bôľne vzdychla Koreňovská; „krotenie ,medveďa‘ je možno interesantné, možno i — koketné.“

„Keď sa zobudil ,medveď‘ zo zimného spánku a začal žiť, to je nie smutno, nie nešťastie. V ňom mnoho sily.“

„Hľadal by si inde svoju družku,“ riekla plačlivo tetka, „primeranú a bližšiu vekom. Šediny v brade, a hľadí na mladé, krásne stvorenie! Nie, Gusta, ty sama seba klameš, a ak nie, teda iste klameš svoju tetku,“ a tu začal sa opravdivý plač, „ktorá som ťa od mala-malička vychovala, ktorá v tebe vidí svoj život, svoju jedinú radosť.“

Gusta zostala vážna, skoro studená.

„Tetuška, mne už dvadsaťdva roky, ja nie som viacej nezrelým deckom; ak som sa previnila proti vám, odpusťte. Moja vďačnosť nemá hraníc, ja len vás milujem, vás, tetuška: s vami zostanem navždy.“

„Nado mnou sa skoro zatvorí hrob, ty ostaneš sama. Posledná minútka môjho života bude ťažká, ťažká, Gusta, pre teba! Preč fantázie! Uč sa žiť ako iní ľudia žijú!“

„Za fantáziu umrel môj otec, hen na surovinskom vŕšku?“ zvonným prsným hlasom riekla Gusta, vzpriamila sa, oči jej horeli, mohutný vrkoč padol jej dolu chrbtom. Akási neprirodzená žiara vyvierala jej z líc. Až po sluchy udrel jej purpur krvi.

Koreňovská pozrela na „svoje dieťa“ a zadivila sa jej slávnostnému hlasu.

„Nad hlavu mi vyrástla, staruche,“ pomyslela si. Celý deň bola k nej láskavá, vyprevadila ju až do postele, poukrývala a zapálila svetielko. Do polnoci modlila sa zo starej knižky.

Kornel sa zjavoval denne podvečer vo Vyškovciach. „Šťuka na udici!“ hovoril sám sebe; „čo mi prospeje, ak odtrhnem šnúru, udica mi zostane v mäse.“ A udica zarývala sa do jeho mäsa tým hlbšie, čím väčšmi sa hádzal. O piatej už rehotal ozubadlený a osedlaný jeho kôň. Koľko ráz mykal zubadlo naľavo, no koník založil hlavu, a hybaj rovno do Vyškoviec. Taká je strasť, taká náruživosť. Čo tam pre ňu zubadlo?

„Starík víťazí!“ podumal Werner. „Jej oči hľadia na neho celkom ináč, celkom odchodné, než na iných.“ A išiel do kúpeľov.

Leto prešlo, začali panovať pŕšky. Konečne zasvietilo teplé jesenné slnko, nastala stála, teplá pohoda s rannými mrazmi, dažďom obživená príroda zadýchala posledným predsmrtným dychom. Kornel Belan vyvolal Gustu na prechádzku. „Hodne ďaleko,“ riekol, „dosť sa nasedíme doma cez zimu.“ Gusta prehodila cez plece šedivú mantilku, obula silné topánky s dvojitými podošvami. Tetka nechcela s nimi, hoci ju volali. Ona smutne, nespokojne hľadela za odchádzajúcimi.

Borica videl oblokom, ako Belan tiahne so slečnou.

„Tiež z tých, čo kladú osídla nohám mojim,“ mrmlal starík, „čo obsadli naše kraje, aby týrali ducha nášho! Koreňovský, čo by on riekol, vidiac dieťa svoje po boku renegáta, vraha! Bože náš, tys’ zakryl svoju tvár pred nami, na púšť si vydal rod náš, darmo čakajúci na mannu. Rozhneval sa Hospodin hnevom veľkým, nechce poznať krv našu. Pane, zachovaj nás, hynieme!“ Bez rozmýšľania vzal ľahký čakan na plece a vyšiel z chyže.

Belan i Gusta išli lúkami, prešli cez lavičku ponad ticho tečúcu riečku, obrastenú jelšinami. Neveľká riečka tvorila miestami priehlbne, miestami išla plytko. Hlienistý spodok dodával jej šedivomútny výzor.

Ranné mrazy uspeli poškodiť stromovému lístiu: jedno zožltlo, druhé sa schúlilo v trúbeľky.

Popoludňajšie slnko vyslalo na zem svoje najskvostnejšie blesky, dvoranov to svojich, ktorí mali oznamovať jeho vzdialenie sa. Na pošedivenej lúke vybresklo hajno jesienok, kvetov to bez zelených listov, bez farby nádeje.

Dlho šiel Belan nemo vedľa svojej krásnej sprievodníčky. Ona zhodila mantilu, on ju prevesil cez rameno. V tejto jesennej mrúcej prírode viac pozorovateľná bola teplota jej bytosti. Ľahký krok, „lunné“ oko, jasná tvár s pravidelnými črtami, ovál briadky, bohatosť vlasov: to samý horúci, letný život. On už žije len babie leto: presnil, premrhal čas, ktorý sa nikdy nevráti!

Vari sa vráti! Vari padne lúč pravého leta do jeho pustej záhrady.

Sotva vedel kráčať, sotva vedel prehovoriť všednú frázu. V prsiach mu búrila láska, láska k ženskej; mladistvý oheň rozhorel sa v stydnúcej hrudi ako pozdný blesk podzimného slnka. A veď to slnko páli! Ba, tuším, žeravejšie, citeľnejšie páli ako o Jáne. Vzduchom letia pavučiny.

Hodil sa za čas do víru zábav, i skoro sa odvrátil od nich, celý presýtený a zunovaný.

Hľadel sa odtrhnúť od Vyškoviec, „no udica zostala v mäse šťuky“.

A ústa nehovorili, ba i poznanie samého seba nemalo jasných čŕt. Len hmla a dutý bôľ. Cez bôľ križovali sa jasotné blesky krásy. Za čím túžil v muzikálnych fantáziách, dostalo formy v krásnom profile ženskej tvári.

To je pomsta jednostranného, tupého žitia. To je hra kontrastov, to sú následky bezideálneho živorenia.

„Som Húžvom, v inom spôsobe,“ zlobne zašeptal, kosom pozrúc na rujnú postavu vysokej, nádhernej devy. Jeho vnútorná zlosť sa topila pred horúcim citom náruživej lásky.

Pod nepríkrym vŕškom zastali. Pred nimi Vyškovce, dom Koreňovskej belel sa v slnku. Nad ním kostolík uprostred líp.

„Poďme na vŕšok,“ riekol Kornel, ktorému bolo srdcove úzko. Túžil po výške.

„Nerada na ten kopec,“ odpovedala Gusta, „no dnes ma tiež čosi ta ťahá!“

„Poďme, ale pomaly! Smiem vám podať rameno?“

Gusta prijala rameno. Vŕšok bol piesočnatý, chôdza hore bola dosť ťažká. Ona sa silne opierala o jeho rameno, časom oprela sa pravým bokom o jeho bok. Horúci, slastný prúd preletel mu telom.

„Ako dlho to bude trvať, táto muka, táto slasť,“ podumal Belan, „tu čas! chcem rozhodnutie.“ Zaťal pery a zdržal Gustu. Išli veľmi pomaly.

„Slečna Augusta,“ začal mŕtvym, nezvonným hlasom Kornel, „už dávno mal som k vám hovoriť. Nemohol som. Náš pomer je neznesiteľný. Vidíte, že tak ďalej nemožno. Odžeňte, odžeňte starého blázna!“ Gusta pozrela na neho bokom. Ľakla sa bledosti jeho tvári. Akousi popolavou farbou sa potiahla. Oči mali prísny, mátožný svit.

„Aké odháňanie! Ja som vás zmierila s naším domom, tak ste aspoň tvrdili, zo zlého suseda stal sa dobrý, ste čerstvý, jarý mužský, máte um, ste verným druhom nášho domu, bezžistným, pomáhate, radíte! Srdce vaše je šľachetné, dobré, prečo teda vás odháňať?“

„Vy nemáte inej požiadavky?“

„Mala by som, mala! No čo tam po želaniach.“

„Nesmiem o nich vedieť?“

„No, ony sú také jasné, prirodzené! Povedzte si sám, či ste nezmárnili svoj život, či ho nemárnite?“

„Nežil som, pokým som neuzrel vašu tvár!“

„To Wernerova fráza! Vidím, že sa motáte do nevinných sietí! Niet v nich pavúka, čo by sať chcel vašu krv. Vy sám ste sa hodili na piesčinu a hyniete smädom. Okolo vás hladní, vy ich nekŕmite, okolo vás krásny ľud, vy ho neľúbite, vám cvendží do ušú jasná kryštálová reč, vy ju opovrhujete! Razom vás hodí egoizmus do citovej priehlbne, mútnej ako tamtá rieka. A tu sa vám zazdá, že ste našli cieľ žitia, že to cieľ túžby, koruna všetkých námah!“ Gusta pustila jeho rameno, už boli prišli na kopec. Biedne ostarky boríc ťahali sa vľavo. Stará borica, svedkyňa lepších časov, vypínala nad nimi svoje kosé konáre. Zostala jediná zo starého, vyklčovaného lesa.

Kornel Belan stál pred krásavicou so zopnutými rukami. „To súd boží!“ povedal, „pri ňom niet zmilovania!“

„Áno, vidím, vy ste zahoreli ku mne láskou, pán Belan, a môžem vám úprimne riecť, ja cítim tuhú sympatiu k vám. Mne milá vaša mužská priamosť, váš svetlý um! No vy ste nezdarilec ako všetci vaši kamaráti! Čo sú rezultáty vášho žitia? Svetlom letí teplý lúč, či on našiel cestu cez vaše srdce? Či viete, že ste Slovák? Či vám pri tom slove zastenala duša, zohrialo sa srdce? Či ste pocítili bôľ svedomia, celú bezdnú priepasť múk pri zvuku tohoto slova? Nie! Vy klamete sám seba, vy ste kamarát zločincov, podávate ruku vrahom, ktorí mordujú celé pokolenia! Nie mi je ľúto Polanských, Húžvov a Špálych — nie! Vás mi je ľúto! So slzami v očiach hrýzla som sa nocami, že i čestné prírody, jasné umy nenachádzajú pravdu, ktorá sa tisne každému vidúcemu do očú. Tridsať rokov ste zažmurovali oči svoje. Mužov našich zbili, zostali sme ženy, predmety vašich sebeckých túžob. No v nás viac sily, ako sa vám sníva!“

Kornel s úžasom počúval výrečné slová devy. Ona sa celkom zmenila v jeho očiach. „Panna Orleánska,“^[32] mihlo mu mozgom. Prsia devy dmuli sa rýchlym taktom, rúčka, tá malá, biela rúčka, živo agírovala. V každom pohybe ramena, v každom blesku jasno-temného oka zrkadlil sa plamenný entuziazmus, dlho skrývaný, teraz razom prervavší kôru, ktorá ho pokrývala. Čo stratila na krotkej nehe, to vyhrala na veličestvenosti.^[33] Rovno, akoby bola vyrástla pred biednym človekom. Nie viac Afrodita — to už Palas Aténa! Cez polootvorené pery belel sa rad skvostných zubov, oči jasali akoby hnevom.

Pristúpila k nemu, vzala ho za ruku. V ňom zajasalo srdce, zablýskalo sa ako slnko na západe. Ono pozrie ešte raz jasne, skvele na kraj, a padá neúprosne za vrchy. I dohárajúci oheň, brat slnka, zhasínajúc zaplápolá pokonnými plameňmi.

Tvár devina sa blížila k tvári Kornelovej. Jasné oči naplnili sa veľkými slzami.

„Čože urobil vám náš dobrý ľud?“ tichším, citným tónom začala Gusta. Každý jej dych počul Belan. „Nemrie v mukách, neživorí krotko, nečapujú z neho krv, a on: úsmev na tvári! Bez nárokov, bez sily, a v ňom predsa sila, milióny tuhých drsných rúk. Vás postavil boh za tútorov nad ním. Aké vaše tútorstvo? Opovrhnutie, nenávisť, výsmech, to vaše dary!“

„Ona mudruje, učí, keď medzitým páli ma hruď, zmysly opúšťajú! Koketa, využíva moment! Kam za ňou? Ona letí ako kofta-vták — ja nevládzem krídlami pohnúť,“ dumal Belan a zlobou mu navrelo srdce. Démonicky ruvalo ho čosi ku krásnej ženskej; šepkalo mu do ucha: zovri to stvorenie do ramien a podnes ako páper ta do tieňa borov, do samoty! Kto ju vytrhne z tvojho objatia?

„Ah, vidím, vy myslíte, že chcem robiť prozelytov? Nie, pán Belan, nehľaďte tak zlostne na mňa. Vy ste dávno stratený — máte za sebou dlhý rad rokov, prázdnych, pustých. Vy ste sa odtrhli od drahej rodnej zeme, preto hranatiete, preto nevyhnala z vás zelená parútka! Nie, nechcem použiť náruživosti vašej, aby som videla preobrazenie^[34] vaše. I zo mňa hovorí číra náruživosť, vyblkuje dusený plameň, no čistý, nesebecký, nezlobný! Hľa, na tomto kopci skonal môj otec! Na strašnom čiernom stĺpe a pred bolestnou, hanobnou smrťou volali jeho ústa: ,Môj národ, môj slovenský národ!‘ Vám sa nepohne srdce, vám, ktorý neznesiete úsmešku pre vec, za ktorú on v mukách skonával. Kde beriete smelosť pozdvihnúť oči k dcére toho, ktorého ste nemilosrdne umŕtvili na tomto pustom kopci? Či vás nestriasa zimnica, keď sa dotýkate ruky devinej, ktorej otec bol zradcom, zločincom podľa pochopov a citov vašich? Celý môj život, od kolísky, zatienený je vraždou zberby, s ktorou sa vy bratríčkujete! Vy milujete moje bohaté vlasy, moje hladké líca? Ja milujem špatný ľud, ktorý aspoň v nemom smútku stál okolo popraviska a v duši vzdychol: ,Nevinný umrel!‘ Tvár jeho zostala biela do tretieho dňa! Muka môjho otca na mňa, ak pošpiním jeho svätú pamiatku!“

„Bože môj, bože môj!“ zastenal Belan a výraz zloby odletel z jeho tváre, „ona nemudruje, neučí! Ona vyzradila teraz svoju ,tajnosť‘, tú tragickú tajnosť, ktorá tak zduchovňovala celú jej bytosť.“ Krása devina zaplála magickou silou v bleskoch zapadajúceho slnka. Od severu začal duť zimný vietor a hnal pred sebou šedivý oblak.

Pod Belanom klesali nohy. Prosebne, útlo pozrel na ňu a začal celovať jej ruku. I v deve skrsol boj. Čistý ráz, zachovaná, priama príroda Belanova urobila mocný dojem na ňu. Duchovne vyvinutej ženskej imponuje mužná sila a tvrdosť rázu. Nadto nadovšetko, keď tvrdosť taje v blesku krásy, keď zápalom zrumenie chladná tvár a hrubé črty zjemní oddaný cit.

„Gusta, vy ma ničíte. Nemôžem. Slovo väzí v hrdle, iný tón, iná myseľ! Jedno prosím: milosť! Vaša výška, na ktorú ma ťaháte, závratom naplnila mi hlavu. Padám do bezdna! Anjel, zachyťte ma, dajte ruku!“

Gusta podala mu ruku, on ju silne pritisol k lícu.

„Nežiadam skvostné dni a noci prežívať s vami osamote, ďaleko od ľudí! No neodvrhujte ma! Dovoľte aspoň do blízkosti, aspoň len časom, raz za týždeň!… Nie, nemožno! Bojte sa ma, deva, budí sa časom vo mne zver, ľúty zver! On už ceril zuby na vašu krásu! Už chcel zmakosiť kvet! Bojte sa ma! Poďme, poďme!“

A zas Kornelova tvár stvrdla, oči trblietali hlbokým a pritom pichľavým svitom.

„Vaša vysoká tajnosť skrotila vo mne zvera! Gusta, nedráždite, milosť, milosť!“ Slzami pokropil jej bielunkú rúčku.

Ľútosť bodla Gustino srdce. Videla ho pri svojich nohách, počula bôľne divé reči. Žena sa vzbudila v nej. Položila pravú ruku na jeho hlavu. On kľakol na piesok, ovinul rameno okolo jej pása. Ona ho odtískala, ľahko skríknuc. Sila jeho ramien nedala sa prekonať, jeho plece, ako skala, ani sa nehlo. V deve zbúchalo srdce kŕčovitým, rýchlym bitím, krv udrela do slúch, šumela hlavou ako ruch ďalekého vodopádu. Aké isté, mocné sú ramená milujúceho mužského, sladko bolo by oprieť sa o tie široké, búrkou zvlnené prsia. Veď sláčik^[35] sa vinie o skalu. Ako krásne sa modrajú jeho zvonky v machu.

„Dosť!“ zavolala Gusta zvonne, veliteľsky. Zovrela ju úzkosť, pery Belanove triasli sa a z očú šľahal zlý plameň! Skoro nasilu sa vyvinula z jeho ramien, ktoré mu klesli nadol ako mŕtve.

„To sväté miesto!“ ozval sa za nimi monotónny, vážny hlas. Pri starom strome stál Borica, a podopierajúc sa na svoj čakan, ticho hľadel na dvojicu.

Akási jasnota rozbreskla sa v duši Gustinej; ako keď temný oblak odletí z tvári slnečnej. I teplo bolo i jasne. Nervy prestali ihrať, krv stydla.

„Tu čas zjaviť vám, Augusta Koreňovská, smutnú zvesť,“ pokračoval starík, zhodil čiapku, kľakol pri borici na zem a zaryl rukou do piesku. „Tu, tu,“ povedal a bozkal trikrát piesčitú pôdu. Šedivé dlhé vlasy padali mu do piesku.

Belan hľadel s polootvorenými ústami na sedliaka. Pery sa mu ľahko potriasli.

„Máme síce svedka, dcéra Koreňovského,“ hovoril ďalej Borica, kľačiac na zemi. Modré jeho oči zagánili s neskrotiteľnou nenávisťou na Belana. Hlboká zášť ovládla hruď sedliakovu: on dusil v sebe za dvadsaťdva roky zúrivú nenávisť proti odrodilcom; a vidieť musel, ako sa ich plemä krúti okolo krásy Gustinej. On rozduchoval v nej plameň, ktorým sám zahorel. No v boji proti okolnostiam, pravda, podľahnúť musel. Sedliak pokračoval: „No veci stoja tak, že neškodná prítomnosť jeho. Mlčal som, no vidím dieťa svojho dobrodinca nad priepasťou; mne ľúto hynúceho kvetu — hynúceho nad hrobom otcovým!“ Posledné slová povedal vyvýšeným hlasom.

„Čo to, blaznie sedliak?“ polohlasno preriekol Belan a päste jeho sa zaťali.

Údmi Gustinými zalomcovala triaška, široko otvorila oči a hľadela prísne na Pavla Boricu.

„Áno, tu, dieťa moje, tu kľačíme na hrobe tvojho otca; poď, pomodli sa so mnou nad prachom mučeníka! Tri dni nechali ho na dreve, potom ho nocou zahrabali tu na pustom mieste, bez prežehnania! No Borica sa túlal vysokým vtedy borom a hľadel na bielu tvár obesenca: ona sa mu usmievala dobrodušne, v mesačnom svetle. Oni nevideli, drábi, že im je v pätách Borica! Tu pod týmto stromom zahrabali poctivca ako šelmu. A Borica vyšiel z temna a označil čerstvú zem! On zachová pamiatku posvätnej zeme, aby sa stala pútnickým miestom pre budúce pokolenia!“

Gusta začala vzlykať bez sĺz. Nechceli z očú, iste padali rovno na srdce. To ťažké slzy, pália ako oheň.

Potom pokročila k Pavlovi a klesla vedľa neho na kolená.

„Tu hlava,“ hovoril žalostným hlasom starík; „hľa, pod pieskom kameň, moje ruky ho ta kládli a znova zasypali, keď vietor a dážď zobrali piesok! Tu tvoj otec, Gustička, tvoj biedny otec; tak blízko k jeho rovu opovážilo sa pokušenie! Borica žije, on chová teba na srdci, ako zrenicu oka svojho ťa chráni! Never im, odrodili sa, mučili našich! Never, Gustička! Na mojich rukách si vyrástla! Never, never!“

Nebo sa zasmušilo, začal kvapkať drobný studený dáždik.

„Tvoja som, otče!“ zvolala lkavo Gusta a zopäla ruky. „Tys’ mi poručil dedičstvo lásky k národu! Tvoja som, otče, tvojou zostávam!“

A Belan, ako hriešnik, ako svätokrádca stál pred staríkom a krásavicou. Oni vstali. Starík privinul k sebe devu! Aký to zvláštny pohľad! Tam nekrásny, šedivý, starý mužský v hrubej, dažďom ožltnutej halienke, a pri ňom, skoro v jeho objatí, mladá, bujná, junónska krása! Tak sa javí blesk elektriny na šedivom úzadí oblaku, tak sa pne ruža, podopretá na nestrojný kolík záhradníka. A v očiach deviných aký posvätný fanatizmus „nesebectva“, ako ihrá v nich ohňostroj vysokých, širokých citov!

„Ja som mocnejší kôl pre túto ružu,“ podumal Belan a blížil sa k deve. Chcel ju chytiť za ruku.

„Naspäť!“ zavolal fanatickým hlasom Borica. „Prvá návšteva dcéry pri otcovom hrobe je svätým okamžením.“

Aký hrdý výraz zablysol vo vráskavej tvári sedliakovej. Kornel nevdojak odstúpil.

„Pán veľkomožný,“ začal zlostným, surovým hlasom Pavol Borica, „žijeme zlé časy, hyenské obyčaje ešte podržali právo vo vlasti našej! Mohli by sa zjaviť beštie, ktorým nedá pokoja svedomie, a pobúriť by chceli tento tichý dom! Myslím, že vám bude svätou tajnosť dcérina! Ináč…!“ a ruka jeho kŕčovito stisla rukoväť čakana.

Belan stál prvý raz pred sedliakom nie ako pán, ale ako obžalovaný hriešnik.

Chytil sa oboma rukami za hlavu. Neznesiteľným mu výraz smútku v Gustinej tvári. Chladom zavialo z nej, chladom blahorodným, odôvodneným. Ona nie je hračkou vrtochov, ona dieťa vysokých zásad, nadľudských letov. Kofta-vták^[36] s mohutným krídlom! Kde jemu za ňou! Rúška padla z jej duše, no s rúškou i jeho nádeje.

Nebo začalo sa ešte temnejšie kaboniť.

„Kde ohne moje?“ dumal Belan; myšlienky išli ako blesky jeho mozgom. „Ja netopier, mne cudzie jeho blesky, ony oslepujú moje oči.“ I razom pocítil bremeno svojich rokov. Rovno, akoby sa bol zhrbil. Živý cit ľútosti nad strateným životom hlodal mu útroby. „Prepadol som bez stopy!“ povedal a uprel žíznivý pohľad na krásnu postavu devinu. „Aká to priepasť, do ktorej padám — a ona stojí tam na výši! A ja som sa divo zohrial na jej ohni! Prešlo babie leto. Babie leto je klamlivé, krátke! Pavučiny odleteli! Ajhľa, snehom páchnúci dáždik, zima sa začína!“

Gusta obliekla mantilu. Ticho podala Belanovi ruku. Mráz preskočil silného mužského, keď sa vzďaľovala dolu kopcom. Kynula mu, aby zostal…

„Zbohom!“ zavolala z úpätia kopca. On pozdvihol tvár k nebu; ostré kvapôčky dažďa chladili mu čelo. A rest — vytriezvenie z krátkeho chmeľu.

*

Dom Belanov spustol. Dora driape v zimné večery perie, Ďuro si škrabe zátylok a láska sa s koňmi. Osud a sneh zaviali chodníky do Vyškoviec. Starý mládenec klesol zase do plytkého bahna. Studeno, pusto bolo v jeho duši ako na snehovom, šíro-šírom poli. Ceruzka, medviedik so zápalkami, perový nožík ležia v náležitom poriadku na nočnom stolíku, budíček pravidelne ťuká tiky, tiky, tiky, tiky. Na veľkom stole prichystaný čajník, pri ňom fľaška so špiritusom. Chalát hore červeným súknom na foteli. Špály chodieva večerami na dartlík, izbou šumí duchaplné „terc“, „quart“, „quint“, „nichts nutzt, vom König“, „double“.^[37]

A keď mu o niekoľko čias priniesol Špály zvesť, že Augusta Koreňovská vydáva sa za Wernera, zahľadel sa do obloka a vzdychol.

„Dočkal sa, dočkal,“ povedal Špály. „Geduld bringt Rosen;^[38] pristala vziať si Wernera na žiadosť starej, ktorá leží na úmor.“

„Bude sa páčiť niekoľko partií?“ opýtal sa Kornel a zase šumelo izbou: „terc“, „quart“, „quint“, „fertig“!^[39]

A z jari zjaví sa na borici surovinskej veniec z jarienok,^[40] potom sa zamení fialkovým, v máji ružovým. To obeť detinského srdca. Dumné vetry dujú nad zabudnutým hrobom. Ihly borice pršia naň. Kedy vyvýši sa nad hrobom mučeníka pomník? Vstaň, ľud môj, vstaň!