ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Biedny Ondriš zostal teda sám v snehovej spuste a fujaku. Bol úplne presvedčený, že sa blíži jeho posledná hodinka. Osud svoj znášal s tichou rezignáciou. V trpení sme my Slováci veľmi silní. Zunovaný brodením sadol konečne do snehu, aby si odpočinul. Tak sladko mu bolo, tak mäkko sedelo sa tam ako na pohovke. O chvíľu začalo ho zasýpať. Myšlienka skrsla v jeho hlave: „Veď tu zmrznem, v sne, bez bôľu.“ Predsa zobral všetky svoje duševné sily a zdvihol sa. Nohy mal už zdrevenené, neohybné. Len ťažko sa rozklátil, pohol sa napred — a brnkol nosom do parkanu. Hmatom šiel ďalej vedľa neho, našiel bránu a zabúchal. Po mnohom úsilnom búchaní vyliezol z maštale Ďuro a otvoril kolegovi dverce. Pri menej silnej vôli mohol chudák Ondro zmrznúť, len málo krokov vzdialený od ľudského príbytku.

Ondriš padol Tátošovi okolo hrdla, i Tátoš poznal svojho opatrovníka a zaerdžal. Luca sa iba obzrela a pokrútila chvostom.

Kornel Belan precitol o ôsmej hodine. Sprvu nevedel, kde sa tu vzal, a vytreštil oči na nízku povalu. Konečne sa spamätal; celá včerajšia história predstúpila mu pred oči. Hlboké vrásky pokryli jeho čelo.

Na dvore zacvendžali hrkálky. Koreňovská sa brala z pohostinného dvora.

„Boh s vami!“ riekol Kornel, rýchlo sa obliekol a zišiel dolu. Strašný neriad zjavil sa jeho očiam. Na diváne požmatý chalát s červeným futrom, budíček nemý — zastal, nemal ho kto večer natiahnuť. Ceruzka na zemi s ulomeným končekom, perový nožík na veľkom stole; z fajkovej skrinky spadla drahá tajtička; dámy ju síce zdvihli a dali na staré miesto, ale ako? Pipasár naopak strčený a na hrdle hodná poškrabanina! Biela poduška ukazuje priehlbinu, zrejmý dôkaz, že na nej spočívala hlava. „Len ktorá,“ pomyslel si nevdojak Kornel a zastal nad svojím mládeneckým lôžkom, „či tá so šedinami, a či tá s mocným vrkočom, siahajúcim niže kolien?“ Eh, čo ho do toho!

Zďaleka bolo počuť hlas zvoncov; ceng rástol. O chvíľu vtiahlo do dvora dvoje saní, naplnených ozbrojeným mužstvom.

„Doma pán?“ ozvali sa veselé hrmotné hlasy.

„Doma!“ zavolal Kornel, otvoriac dvere dokorán. Sedem strelcov sa vrútilo bez ceremónií cez ne. K starému mládencovi sa tak chodieva.

„Svieži sneh, starý priateľ,“ zavolal obstarný mužský s bielymi bajúzmi, „zachcelo sa nám do vášho bohatého revíru. Dajte slivovice!“ Bol to majetný hrebenár, Pavol Húžva, ktorého náruživosťou bolo obcovať s „pánmi“. Pravda, takáto náruživosť ho veľa stála. Medzery svojho vzdelania a odióznosť svojho poctivého remesla musel nahradzovať svojou splendidnou pohostinnosťou. Dom jeho rovnal sa roju, kde priletovali a odletovali panské včely, no nenosili, ale odnášali med: teda včely zlodejky. Ak mohol poctiť dôstojníkov celej malej garnizóny, ležiacej v mestečku, keď sa na poľovke, ním spravovanej, dobre zabával slúžny, komisár alebo aspoň pisár od okresného súdu, cítil sa šťastný a veselý. Poskakoval z nohy na nohu, krútil sa, oflinkoval nemčinu, chtiac „vzdelane“ hovoriť, krútil učené sady, priadol hrubé, makavé lže ako krížový pavúk: vprostred každej totiž sedel sám a čakal na veriace muchy. Poznamenať sluší, že mu nikto neveril. Za Húžvom vítali sa ostatní s domovým pánom.

Kornelova tvár osvežela, celý chlap sa vzpriamil, omladol, ožil, ako keď lapenú rybu nazad do vody hodia.

Medzi hosťami bol mladý, veľmi bohatý gazda Július Werner; jeho otec pochádzal z Hannoveru,^[8] zakúpil sa na Slovensku pred mnoho rokmi, takže syn bol už celkom aklimatizovaný. Bol tam tučný notár Korbeľ, vtipkár a zábavník Polanský, ktorý vedel eskamotovať,^[9] fistulou spievať^[10] a — rád zostával dlžníkom pri kartách. Tento človek nemal nijakého zamestnania, ani majetku, ani dôchodkov, a predsa žil na voľnej širokej nohe. U nás možné sú takéto zjavy, hoci už hodne rednú. Nechýbal na hostinách, banketoch, vychádzkach, báloch alebo poľovačkách. Zniesol sa s každým; bol večne hosťom, no vedel si svoje návštevy veľmi ekonomicky podeliť. Ako zbadal, že začína byť len trochu nepohodlným — zmizol ako gáfor. Znal všetky rodiny stolice, ba rodokmene, histórie, stupne pokrvenstva, slabé i silnejšie stránky; od neho sa človek dozvedel najčerstvejšie klebietky, škandáliky, historky. Neúnavný, úslužný, zručný tento človek bol akýmsi pohyblivým momentom celej vidieckej society. Tretí bol slúžnovský pomocník^[11] Stehlík, ktorý chodil skoro nerozlučne s Wernerom, obsluhoval ho a žil na jeho účet.

Karol Kaňa, mohutná, širokoplecnatá chlapina, cynik a grobian, sadol na diván, až tak všetko sprašťalo, a zakašlal hrmotným kašľom. Bol úradníkom veľkého majetku. Hovorilo sa, že pán kasnár už tak ďaleko prišiel, že svojmu grófovi peniaze požičiava. Divno, no stalo sa: nechýbal ani Špály. Prvý potriasol Kornelovi ruku veľmi srdečne. Mal zlú pamäť, keď to bolo prospešné. Dvaja horári zostali stáť skromne pri dverách.

Skoro sa zjavila na stole tácňa s bruchatou fľašou, obloženou kalíškami. Izba sa ozývala krikom a smiechom.

„Odkedyže parfumuješ svoju izbu?“ spýtal sa Werner Kornela, krčiac nos, „veď tu fialkami páchne.“

Nasledoval Polanského neliterárny vtip.

„Na zdravie, páni!“ riekol trochu zmútený Kornel a pozdvihol kalištek tuhého nápoja.

Kalíšky sa vyprázdnili. Polanský úslužne nalial znovu.

Kornel úzkostlivo pozrel na Špályho. Špály hľadel prosto, nevinne pred seba; z mysle Kornelovej zmizlo podozrenie.

„Novina, páni,“ ohlásil sa Polanský; „chcem ju predniesť v pléne. Náš pán Húžva sa žení!“

Spoločnosť sa zasmiala.

„Nie, nie to na smiech! Keď sa stará strecha chytí, blčí tuhšie ako nová. A potom, veď iniciatíva nepošla z jeho stránky. On, pravda, dlho nevydržal krásnych očú!“

Húžva sa začal mrviť. Samoľúby, tajným byť majúci úsmev sadol mu na ústa.

„A ktože je tá nešťastná?“ spýtal sa Korbeľ, vylejúc kalištek slivovice do hrdla, ani sa nezmrštiac. No odpľuť nezabudol.

„Hoj, náš Paľko má vytríbený vkus! Sotva uhádnete!“

„Barbora Šuslíková!“ hádal Werner, zapaľujuc cigaru.

„Fuj!“ zamračil sa Húžva. „Stará panna; ja len delikátnosti ľúbim.“

„Človeče, veď ste biely ako Wernerov šimel Beťár!“ zahrmel od divána Karol Kaňa a zakašlal, očervenejúc ako moriak.

„Pravdu má pán Húžva,“ tvrdil Polanský; „on má vyššie túžby.“

„Nuž?“ zvolalo niekoľko hlasov.

„Jeho milé reči a sladké lichotenie účinkovali magnetickou mocou na srdce najchýrečnejšej krásavice celého kraja.“

Húžva bol sám zvedavý, na koho vlastne myslí Polanský. Veď bol galantný vždy a všade a veľmi hlboko presvedčený o svojej milote.

„Von s tým,“ netrpezlivo riekol Korbeľ.

„No, je to síce tajnosť. Pretože iste viem, že sa nedostane z nášho kruhu, nuž neotáľam vám ju vyjaviť: slečna Augusta Koreňovská mrie za Húžvom!“

Strhol sa chutný smiech. Iba Werner sa nesmial, jeho tvárou preletel mrzutý mráčik. Kornel sa zmútil a pozrel na Špályho.

„Hop, páni,“ riekol notár Korbeľ a i pri svojom objeme dosť šibko sa zhybol k zemi, „interesantný nález! Vlasová ihlica! Ako príde harnádla do Kornelovho príbytku?“

„Iste ju Dora vytratila zo svojej frizúry,“ poznamenal Polanský.

Ihlica išla z ruky do ruky. Pohľady hostí sa sústredili na tvári Kornelovej.

„To sú domáce tajnosti,“ zahrmel Karol Kaňa; „nezabúdajte, že je diskrétnosť povinnosťou hosťa.“ Ale v duchu sa chystal na zlostné potvárky.

Kornelovi vystúpila krv do tvári. Werner to pozoroval a vzbúril spoločnosť na odchod. O chvíľu sedeli hostia v saniach a leteli k blízkej Kornelovej hore. Svorka psov poskakovala za saňami.

Kornel Belan skoro osamostatnel. Matku vôbec ani nepoznal. Pred dokončením gymnázia vzal ho otec zo škôl ku gazdovstvu, ktoré nestačil spravovať po porážke, oslabivšej jeho telo. Za prvou nasledovala druhá porážka, ktorá uložila starého, vždy mrzutého človeka do hrobu. Kornel sa vyvinoval v školách pomaly, učil sa ťažko, čo sa však naučil, čo pochopil, to sa stalo jeho úplným majetkom a vrylo sa mu do hlavy i duše nevymazateľnými črtami. Medzi inými nevynikal, nevývodil, no bol svojou silou telesnou oporou všetkých slabých. Vtedy sa školskí chlapci ešte prali bohatiersky, telesná sila bola drahocennou vlastnosťou. Dnes, pravda, začínajú sa zhovárať už v štvrtej triede asi takto: prosím, dovoľte, ak by sa páčilo; na ulici klaňajú sa svižno, fajčia cigarety a pozerajú za dievčencami.

Celý školský beh Kornel len tak akosi prevegetoval:^[12] nezostalo mu z neho nijakých dojmov, nijakých rozpomienok. Nerojčil, neplakal, ani nezabúrila v ňom radosť. Doma zovreli ho všedné starosti do suchých ramien a nevypustili viac. Ani nepokojný a elektrinou preplnený rok štyridsiaty ôsmy nereagoval na jeho nervy: raz iba cítil úzkosť, keď utekal ako dvadsaťjedenročný šuhaj pred dobrovoľníkmi… No obe strany videli, že nie je nebezpečný a dali mu svätý pokoj. Svet ho znal ako prostodušného, nie zlého podivína. Tak sa dožil štyridsiateho roku, neohliadajúc sa nazad a nesliediac napred. Mnoho u nás ľudí, čo hynú tichým vegetovaním. Ale človek predsa musí mať predmet, v ktorom sa sústreďujú jeho city; Kornel vpadol podivným psychologickým procesom do zášti proti ženským, ktoré mu nikdy nič zlého neurobili a o ktoré sa ani nestaral. Zdalo sa mu, že ženské sú buričmi ľudského pokoja, a on ľúbil mier a tichý tok života. Keď vyšiel v horúci, bezveterný deň na svoje pole, videl nepohnuto stáť zrelú bielu raž, nebo jasné, tiché vibrovanie vzduchu, lenivý tok rieky, plnej priehlbín, všade tichosť a ustatosť, akési príjemné bezvládie: „Oj,“ vzdychol, „vidím šťastie, som spokojný!“ Duch jeho sa vpil do tichej, jasnej prírody a tešil sa zmierlivo lenivej sladkosti, nenarušenému mieru. Jestvovať treba tak, aby človek nešípil, že jestvuje, že je bytie spojené s mukou alebo námahou. A tu ženské nás večne upomínajú na náš byt, ony sú elektrinou, ktorá zaviňuje búrky. Hlúpo. Prečo nehovoríme potoku: ty tečieš, ty tečieš, ty tečieš!? Nie, takí nerozumní a jednoduchí nie sme, to by bolo naivné, netrebné; my vidíme tok, dáme mu tiecť a tešíme sa večnému pohybu, šumu a životu vodnému. No a nám privolávajú zo všetkých strán: ty žiješ, žiješ! No a ako žiješ, zle žiješ, nerozumieš žiť! Vidíš, takto by si mal žiť! A ženské sú hlavným momentom nepokojov. Odporné!

Belan čítal dosť mnoho. Večerom bral medzi kolená svoje milé čelo a vyludzoval z neho podivné, citné, ba až prepiato sentimentálne fantázie. Hlbokým bôľom stenali basové struny, medzitým čo e-struna sa triasla v túžobných, zamierajúcich traseniach. Keď sa niekto zblížil, prestal hrať, alebo, na úsilnú prosbu, zahral nechutne nejaké nemecké sólo. Čo sa ozývalo vlastne v oných samotárskych fantáziách? Boli to zdusené ohne mladosti, ktoré sa nikdy nepreborili spod kôry?

Isté je, že niet dvoch ľudí, čo by mali jednaké tváre. Nevyčerpateľné formy má príroda v úzkych hraniciach telesných. No ešte istejšia pravda je, že nieto v ľudstve dvoch jednakých duší. Tam pole široké pre poéziu. A práve preto je ona večná, mnohotvárna, nevyčerpateľná. Vždy sa pohybuje v starých kontúrach, no niet počtu jej tvarom a obrazom. Čo je poézia? Je večná túžba po kráse duchovnej, zjavujúcej sa vo viditeľných krásnych formách.

Kornel, omámený tichosťou svojho mieru, žil bez ideálu, bez vyšších túžob. Jemu konečne nebola nepríjemná divá cháska rozpustilých, ľahko žijúcich ľudí. No v najrozuzdenejšie chvíle pocítil akýsi dutý, utajený bôľ. Bôľ sa nepredral až k mozgu, on sídlil hlboko v útrobách; zoznanie nezasvietilo nad ním jasnou pochodňou. A divno, čím viac pribúdalo rokov, tým jasnejší bol ston ujarmenej duše. Túžila po slobode: všetky jej zovnútorné atribúty^[13] Kornel mal, a predsa chvíľami cítil tlak jarma. Veď čo je sloboda?!