ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Proč se bouří národové a lidé daremné věci přemyšlují? Sestupují se králové zemští, a knížata se spolu radí proti Hospodinu a proti pomazanému jeho. Ale ten, jenž prebýva v nebesích, směje se: Pán posmívá se jim.“ Tak recitoval Borica, stojac pri obloku. Červené jeho ruky boli zopäté, zrak vlhký. Mal oblečený sviatočný kožuch s bielymi barančenými hazuchami; spod hrdla viseli mu plátenné stužky, ktorými sa zaväzuje pod hrdlom košeľa. Vykrojený lajblík vyšívaný bol červeným hodvábom a okrášlený olovenými gombičkami. Temnobelasé nohavice mal v sárach vysokých čižiem. Bolo vidno, že sa chystá do Surovín do kostola. Každú nedeľu hrúžieval sa už ráno v hlboké rozmýšľanie. Veď v robotný deň nebolo času na dumy. Vtedy sa mu najživšie zjavovali výjavy minulosti, chvíle búrneho rozjatrenia i chvíle strašné, zničujúce. Neďaleko od Surovín, na pustom piesčitom návrší vyrástol cez noc strašný bezlistý, smrteľný strom. Strašná cesta z mestečka do jeho večného tieňa! Spolu ju konal s Koreňovským. On dostal milosť — bože môj, milosť od — šarhov. No, pán jeho! Ešte vidí pokojnú mučenícku tvár, ale oči, oči prezrádzali strach, bôľ a ľútosť!

Preto zvlhli oči staríka, preto zaspieval so žalmistom. Konečne sa strhol a obrátil k dverám.

Práve nimi vošla Gusta.

„Kam, strýčko Borica? Ešte včas do kostola; prečítajte mi niečo,“ prihovorila sa mladá deva hospodárovi, ktorého podľa krajového zvyku zvala „strýčkom“. Strýčko bol tam každý starší človek v pomere k mladšiemu.

Tieň odletel z Boricovej tváre, jeho oči dostali prívetivý výraz. Krídlom svojho kožucha utrel lavicu, hoci sa len tak lisla čistotou, a ponúkal devu, aby si sadla; „za vrchstola,“ doložil. Sám pritiahol k stolu drevený stolec s masívnym dreveným operadlom, v ktorom bola vykrojená diera v podobe srdca.

Keď Gustu trápili smutné myšlienky, keď v nej zabúril nepochopiteľný nepokoj, vždy zbehla z poschodia do bytu Boricovho. O nejakú chvíľu mizli myšlienky, utíšil sa nepokoj.

Borica otvoril bibliu a začal čítať. V jeho hlase bolo niečo slávnostného, vážneho. Nečítal plynné, bolo badať, že jeho oči obzerajú písmená; hlas nemoduloval, dôraz na jednotlivé slová nekládol. A predsa zvučala v jeho hlase čudná pravda, hlboký cit a presvedčenie o svätosti čítaného.

Gusta hľadela uprene na staríka. Jej neušlo nič, pohyb jeho úst, spôsob prekladania listov, hra muskulov^[18] na vyholenej tvári.

Starík prestal a pozrel na mladé, krásne stvorenie; vzdychol.

„Čo vám je, čo tak vzdycháte?“

„Nič, nič; len mi tak prišlo.“

„Aj mne ťažko prichádza.“

„Dlhý život som žil. Mnoho bolo v ňom trpkostí. Niekedy ma pochytia.“

„Rozprávajte mi o otcovi,“ poprosila Gusta.

Koľký raz rozprával jej už starík túto smutnú históriu! No ona jej bola vždy milou ako talizman po drahej, večne stratenej osobe. Rozprávka starcova bola stereotypná. Tými samými slovami začal, tými samými skončil; bolestná rozpomienka utkvela v jeho pamäti nevymazateľne. Gusta počúvala sotva dýchajúc. Pri opise posledných chvíľ národného mučeníka vystúpili veľké slzy z Gustiných očú. Ony kanuli rýchlym tokom po lícach.

„Dieťa moje, dieťa moje,“ rozprával starček, „to boli slová vášho otca v posledné chvíle vo väzení. Vy ste boli pri prsiach, malinký červíček, slabunká, takže vám života nesľubovali; no duša jeho zaoberala sa vami: ,Sotva svet uzrelo dieťa moje, nastáva mu siroba, a aká siroba!‘ Vašu matku, pán boh jej daj slávu večnú, nepripustili k nemu. Ako si žiadal vidieť ju a vás! Už uprosil strážnika; bol to dobrý človek od Komárna, čistý Maďar, zanechal doma drobné deti. Bolo mu ľúto vášho otca; poslal gardistu pre vašu matku.^[19] Razom počujeme strašný krik v predsieni väzenia, tam na mestskom dome. Poručík Baday, rodák tu z Bielej, udrel na strážnika! Nastal strašný hurhaj. Matku vašu odohnali od brány. Hnusné nadávky sypali sa za ňou. Chudák, dobrý Dolnozemec dostal strašnú pokutu. Omdleného odniesli ho z dereša do špitála. Od tej chvíle prestal váš otec stenať za ženou a vami. Vzdor svietil mu z bledej tvári. V posledné minúty už nás mali odviezť, tešil nás, a jediné slová jeho boli: ,Môj národ, môj ľud slovenský!‘ Tamhore ešte volal: ,Vstaň, národe môj, my mrieme, ty budeš, ty musíš žiť! Vstaň, ľud môj!‘ Bubny zajačali. Ó, aký hnusný to bol treskot! No hlas vášho otca prevýšil vír bubnov. ,Slováci,‘ bolo počuť jasne, ostatné slová ohlušené boli bubnami a komandom ,viďáz!‘^[20] Stŕpol som, oči mi stemneli.“

Ticho zavládlo v chyžke. Drevené hodiny siplým hlasom začali biť. Gusta sa vzchopila, potriasla ruku Boricovu a ušla.

Jasný nedeľný deň bleskotal nad krajom. Škovránky jasali v čistom vzduchu a šibali z výše do tuhozeleného osenia. „Budeme mať peknú pohodu,“ riekla pani Koreňovská Guste, „vyjasni už tvár; som už stará žena, a predsa sa teším každej vychádzke do zeleného. Gustička, nože jasnú tvár ukáž tomu slnku.“

Lesť Wernerova sa vydarila úplne. Belan upadol do „miešanej“ spoločnosti ako bomba. Krása „lunných“^[21] očú Gustiných urobila na Kornela hlboký dojem. Koreňovská bola prívetivá, vďačná a pritom zdržanlivo blahorodná. Divná vec, Belan sa skutočne srdil na Pavla Húžvu, keď sa urputne strkal do tvári devinej, keď jej podával bukrétu, keď jej ponúkol rameno na spiatočnej ceste; alebo keď Polanský dovolil si trochu hrubý vtip, ktorému sa Húžva z plnej hrude smial.

„Starík,“ zamrmlal sám k sebe Kornel; ale tu mu prišlo na um: „Veď som ja sám dosť starý!“

Letom častejšie zachádzal do Koreňovských, najprv len s Wernerom do sadu alebo ku kostolu, konečne i bez neho do domu. „Ženský duch ma ovial v zimnej noci,“ hovorieval sám a nádych hnevu ho ovial mrazivo. No hnev sa topil a roztopil ako sneh, ktorý mu dohnal do mládeneckej chyže dve šľachetné ženské bytosti.

A lunné oči zasvietili nad hlavou mužského magickým bleskom. Tak idú protivy životom ľudským. Neveríte?

Aká divná, utajená sila prelomila tvrdú škrupinu jeho duše? Aké teplo vhostilo sa do hrude, aké cenenie života, aká túžba po duchovnom pôžitku!

Leto zahrieva zem, i u neho v útrobe leto! On chodí denne do Vyškoviec, denne mlčí pri boku Gustinom, alebo dáva krátke odpovede. Idú na prechádzku ku kostolu, obzerajú večerné pole, hľadia, ako sa dvíhajú pary na obzore, ako svieti temnomodré nebo, počúvajú, ako škrieka v lúčinách chriašteľ. A zase sa vrhá Belan do práce, chodí poľom, pestuje lúky, kope drenáže. Gusta oboch mužských pokladá za priateľov. Jej nie sú nemilé Belanove návštevy. „On nie je taký nudný ako Werner,“ dumá, a predsa Belan menej hovorí; menej hovorí, no nehľadí na ňu tak citlivo, tak bôľne, to jej je milé.

U Belana nastalo naozaj akési omladnutie. Jeho hra na čelo dostala zrejmé obrysy, túžba, trasúca sa zvukmi, nie je taká nekonečná, bezhraničná. Vypuklo sa javí vo fantáziách istý predmet.

„Túžievam po kráse!“ riekol raz na vŕšku pri kostole Guste, ktorej líca horeli večernou letnou horúčosťou, „lebo som nepocítil nikdy jej dych. Drsný môj život bol taký jednoduchý, bez rozčúlenia. Žil som spokojne — no už tak nežijem.“

„A ako žijete?“

„Ináč; neviem sa vysloviť! Už i poľovka sa mi príkri. Boli sme na postriežke na diviaky. Predtým som býval celý uchom, ani pohyb lístka mi neušiel. A teraz k vystrčí veľký brav svoj rypák z húštiny, ja medzitým hľadím na krásu bukovej hory. Zbadal ma, a pošiel inou stranou!“

Kornel hovoril priamo, otvorene, bez nejakého zvláštneho cieľa. No na Gustu urobili jeho slová mocný dojem.

„On túži po kráse,“ podumala, „a nevidí ju; jeho duša hľadá ideály, zamestnanie, a nenachádza ho! Myšlienky, za ktoré mreli naši otcovia, nepohli ho: sedmospáč, presníval život!“

Slnko sa klonilo k západu.

„Jesto i hlbšia krása u nás ako buková hora,“ ticho riekla Gusta a pozrela na Kornela úsmevným, plným pohľadom. „Vy ju nebadáte, vy studeno idete vedľa nej. Kde máte oči?“

Kornelovi sa trepotalo srdce v hrudi. Čo to, veď dosiaľ ani nevedel, že má srdce?

„Áno, jesto krása, ja ju vidím. Doteraz zakrýval som oči pred jej bleskom. Pomstila sa, ona je víťazná — a krutá. Vae victis!“^[22]

„Oj, nie! Vy ste boli vždy víťazom, vy hádzali ste meč svoj na váhu, aby oná krása, zlatoskvúca krása, bola zahanbená. Bezcitní, bezžalostní ľudia!“

Zrelá, silná vôľa viala z celej osobnosti Gustinej. Ona rovno vyrástla pred ním, pol ľahkého ručníka skĺzlo jej z pleca. A pri všetkej kráse, pri ohni, aký hlboký, tajný bôľ v jej očiach, aké to rozorvané vibrovanie v jej črtách?

Kornel dávno sliedil za Gustiným charakterom; on pozorne sprevádzal jej obyčaje, skúmal slová, zmysel jej bytu. Ona sa halila pred ním do akéhosi závoja, keď myslel, že ju už chytá za ruku, unikala ako sylfída.^[23] „Fanatizmom páchne,“ riekol bol raz o nej Karol Kaňa, ktorý pri všetkej zovnútornej hrubosti a mravnej spustlosti mal bystrý prirodzený rozum. „Ba či nemá pravdu starý kmín?“ premýšľal neraz Kornel. Nuž ale či môže byť taký tichý, čistý, skvostný fanatizmus? To jediná seriózna ženská! Z nej tak hľadí um a upevnené, plasticky vypuklé náhľady.

„Bezcitní ľudia,“ opätoval za ňou Kornel na spiatočnej ceste. „Ona mi krivdí. Veď od pol roka som samý cit! Na staré roky sa blazniem,“ doložil s horkou iróniou a vošiel do izby. Tam ho čakal Špály s Polanským.

„Na mena Húžvovi,“ volal Polanský, „starý blázon chystá veľkolepú hostinu! Doniesol som mu gratulačnú kartu od jeho nevďačného ideálu!“

„Nejdem,“ odvrkol Kornel. Hostia zbadali jeho zlú vôľu a odišli.

Belan bol rád samote. Chodil po sade, vrčal s Dorou, nadal Ďurovi, a predsa rozladený sadol na svoj diván, keď noc pokryla kraj.

Tajnosť malej devy ťažkým bremenom ležala mu na duši. Ona mu často vyčítala hluchú bezcitnosť, vnútornú slepotu pri telesnom „ostrozraku“.

„Snáď som zaľúbený!“ pomyslel konečne. Tu sa musel hlasno zasmiať. Myšlienka bola mu pridobrodružná, prikomická. Nuž a predsa neschádzala mu z mysle tá jasná, „lunná“ tvár, tá vysoká junónska^[24] postava, ten svit veľkých tmavých očú!

Namiesto smiechu chytil ho úžas do klepiet! „Bože môj, aký to nezmysel, trápny, bláznivý, a predsa, predsa!“

Vyskočil z divána a začal hrať na čelo.

Nevdojak prišla mu pod ruku melódia melancholickej, hlbokej piesne, ktorú Gusta častejšie hrávala na piane. Večná melódia, plná sily a krásy a jednoduchosti (pleonazmus:^[25] krása je vždy jednoduchá), večná, posvätná melódia piesne Nitra milá, Nitra.

I hral Kornel srdečne, citne; tóny zvučali plno, skvostne. Z jednoduchého nápevu tvorili sa modulácie, rozširovali sa, rástli… a vždy zunel nekonečne, nevysloviteľne žalostný refrén: „kdeže sú tie časy, v ktorých si ty kvitla!“

Kde sú tie časy, v ktorých kvitol on? Nikde! Kedyže zabúrili v ňom mladícke strasti? Nikdy! Kedy zabúchalo v ňom čujno srdce, rozšírila sa duša? Dnes po prvý raz, keď Gusta hovorila o „hlbšej kráse“. Aké to záhadné slovo sfingy! Ona nie je koketa, ona nemohla narážať na svoju krásu. Hádanka! Tajnosť!

Zdravá príroda, zdravé srdce musí prejsť svoju vulkanickú periódu. Bieda a žiaľ, keď perióda ohňov nevpadne súčasne s kvetom, s pravým, horúcim letom mladosti, keď zasiahne už len jesenné babie leto.