ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri prebudení Nikyta vzdychol a otvoril oči. Cez namrznuté vzory na oblokoch, cez čudesne kreslené striebrom hviezdy a dlaňovité listy — svietilo slnce. Svetlo v izbe bolo snežno-biele. S vody na lavore skĺzol sa odraz slnca a triasol sa na stene.

Otvoriac oči, spamätal sa Nikyta, že mu včera večer povedal tesár Pachom:

— „Nuž, ja ju natrem a dobre polejem, a ty keď ráno vstaneš — sadni si a spusť sa.“

Včera pred večerom Pachom, krivý a rapavý mužík, smajstroval Nikytovi lavičku, na zvláštnu jeho prosbu. Robila sa tak:

V kočiarni, na stole, medzi stružlinami do prstienkov zakrútenými, voňavými, Pachom vystrúhal dve dosky a štyri nôžky; spodná doska s predného kraja, — s nosa, — srezaná, aby sa nezasekávala do snehu; nôžky točené; do vrchnej dosky spravené dva výrezy na nohy, aby bolo pohodlnejšie sedieť. Spodná doska sa natierala trusom a tri razy oblievala vodou na mraze, po tomto stávala sa hladkou, ako zrkadlo; na vrchnú dosku priviazal sa motúzok — voziť lavičku, a, keď ideš s vŕšku, tak kärovať.

Teraz je lavička, pravdaže, už hotová a stojí pri schodíkoch; Pachom je taký človek: — „Ak, hovorí, som niečo povedal — to je zákon, spravím to.“

Nikyta si sadol na kraj postele a načúval, — v dome bolo ticho, iste ešte nik nevstával. Ak by sa obliekol za minútu, bez všetkého umývania a čistenia zubov, tak cez zadný vchod možno umknúť na dvor. A so dvora — na riečku. Tam na strmých brehoch navialo závejov — sadni si a leť…

Nikyta vyliezol z postele a na prstoch prešiel po teplých slnečných kvadrátoch podlahy…

Vtom sa dvere odchýlily a do izby vopchala sa hlava s okuliarmi, s trčiacimi ryšavými obrvami a jasnoryšavou briadkou. Hlava zažmurkala a povedala:

— Vstávaš, zbojník?