Zlatý fond > Diela > Povesť o mnohých znamenitých veciach


E-mail (povinné):

Alexej Nikolajevič Tolstoj:
Povesť o mnohých znamenitých veciach

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Darina Kotlárová, Martina Pinková, Ivana Gajdošová, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 18 čitateľov

Pevnosť ducha

Po utierni vrátili sa domov k zakrytému stolu, kde v paschách[14] a kuličoch, ešte i na stene pripichnuté k tapetám, červenely sa papierové ruže. V obloku, v klietke, pospevoval kanárik, znepokojený svetlom lampy. Peter Petrovič, v dlhom čiernom kabáte, usmievajúc sa na spôsob tatárskych fúzikov — takú mal obyčaj —, nalial všetkým do kalíška višňovice. Deti lúpaly vajcia, oblizovaly lyžky. Mária Mironovna nesložila si ani šál, sedela ustatá, — nemohla ani „razgovľaťsia“,[15] len čakala, kedy sa napokon banda, ako volala deti, — utíši.

Len čo sa Nikyta uložil pod belasým svetielkom na perinu a zakryl sa barančím kožuškom, — v ušiach zaspievaly mu tenké, chladné hlasy: — „Kristus vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol…“ A znova videl biele doštené steny, po ktorých tiekly slzy, svetlo množstva sviec pred pozlátenými rízami, a cez belasisté kotúče tymiana, hore pod chrámovou belasou klenbou so zlatými hviezdami — Svätého Ducha s rozprestretými holubími krídly. Za mrežovými oblokmi je tma, ale hlasy spievajú, zapácha ovčinou, kumačom,[16] svetlá sviec odrážajú sa v tisícich očiach, otvárajú sa západné dvere, idú zástavy. Všetko, čo sa do roka zlého spáchalo, všetko sa odpustilo v túto noc. S pehavým noštekom, s dvoma belasými mašľami na ušiach, pretíska sa Anna k bratom bozkať sa…

Ráno prvého dňa bolo sivé a teplé. Zvonili na všetkých zvonoch, Nikyta a deti Petra Petroviča, ešte i najmenší, išli k obecnej sypárni na suché miesto. Tam bolo pestro a živo od národa. Chlapci sa hrali na čížika, na „čušky“,[17] — jazdili na chrbte jeden druhému. Pod stenou sypárne na brvnách sedely dievky vo všelijakých pestrých šáloch, v kartúnových nových, rozkrídlených šatách. Každá má v ruke ručníček so semiačkami, hrozienkami, vajci. Hryzú, figliarsky pokukávajú, usmievajú sa. S kraja na brvnách, vyložiac zdobené čižmy, rozvalil sa, na nikoho sa neobzerajúc, švihák Péťka starostov, prehráva na harmonike, a zrazu spustí: — „Ech, čo ty, čo ty, čo ty, čo ty. Bila Duňa Váňu kolom na ľade.“

Pod druhou stenou stojí krúžok, hrajú sa na „orľanku“,[18]; každý hráč má v dlani stĺpik slepených lupín zo semiačok. Ten, na kom je rad hádzať, hodí päták na zem, podošvou ho pristúpi, šuchne ho, zodvihne a hodí vysoko, — orol alebo číslica? Hovoria, že sa našiel v dedine päták s dvoma orly, ale u koho je, nemôžu sa prezvedieť.

Tiež tu na zem, na minuloročnú trávičku, zpod ktorej vykukáva blištek, posadaly si dievky, hrajú sa na „podkučky“: schovávajú do hŕbok pliev po dve vajcia, polovica hŕbok je prázdna, a ty hádaj. Nikyta podošiel k hŕbkam a vybral vajce z vrecka, ale hneď od chrbta nad samým uchom pošepla mu Anna, nepochopiteľne prišla odkiaľsi:

— Počujte, nehrajte sa s nimi, oklamú vás, obohrajú.

Anna pozerala na Nikytu okrúhlymi očami, bez úsmevu, a mrdla pehavým noštekom. Nikyta išiel ku chlapcom, hrajúcim sa na „čušky“, ale Anna zasa sa zjavila odkiaľsi a kútikom stisnutých úst zašeptala:

— S týmito sa nehrajte, chcú vás oklamať, počula som.

Kamkoľvek sa Nikyta pohol, Anna lietala za ním a šeptala mu do ucha. Nikyta nechápal, prečo to robí. Bolo mu to nemilé a hanbil sa, už videl, ako sa mu chlapci začali posmievať; pozerajúc na neho, jeden zvolal: „S dievčaťom sa splietol!“ Nikyta odišiel k stavu, sinému a chladnému. Pod hlinistým úšustom ešte ležal riedky, špinavý sneh. V diaľke nad vysokými holými stromami hájika lietali, škriekali havrani…

— Počujte, viete čo, — zasa šepkala mu za chrbtom Anna, — ja viem, kde žije syseľ, chcete, pôjdeme ho pozrieť?

Nikyta zlostne pokrútil hlavou. Anna zasa zašeptala:

— Ej, verabože, nech mi oči puknú, ak vás klamem, prečo nechcete syslíka pozrieť?

— Nepôjdem.

— Nuž, ak chcete, natrháme blišteka, oči si ním natreme, nič nebudeme vidieť.

— Nechcem.

— Tak sa nechcete so mnou hrať…?

Anna stisla ústa, pozerala na stav, na sinú, čeriacu sa vodu, vetierok ofukoval jej s boku tuhý, ryšavý vrkôčik, ostrý konček pehavého nošteka jej očervenel, oči zalialy sa slzami, zažmurkala. A Nikyta hneď všetko pochopil: Anna behala za ním celé ráno preto, že bolo s ňou to samé, čo s ním s Lilou. Nikyta chytro odišiel k samému úšustu. Akže by Anna i teraz išla za ním, skočil by do stavu, tak sa hanbil a bolo mu nepríjemne. S nikým, len s jedinou Lilou mohly padnúť tie čudné slová, zvláštne pohľady a úsmevy. Ale s iným dievčaťom, — to už bola zrada, a hanba i hriech.

— To vám na mňa chlapci nahovorili, — povedala Anna, — veď sa ja maminke na všetkých požalujem… Budem sa sama hrať… Neveľmi potrebujem… Viem, kde leží jedna vec… A tá vec je veľmi zaujímavá…

Nikyta počúval, ani sa neobrátiac, ako hundrala Anna, ale sa nepoddal. Jeho srdce bolo nesklátiteľné a pevné.



[14] Veľkonočné jedlo z tvarohu.

[15] Po pôste prvý raz jesť nepôstne jedlo.

[16] Bucharská vlnená červená látka.

[17] Hra podobná kolkom.

[18] Hra sa peniazom.




Alexej Nikolajevič Tolstoj

— významný ruský prozaik, autor poviedok zo života ruskej vidieckej šľachty, satirických románov a trilógie Krížová cesta o osude ruskej inteligencie počas októbrovej revolúcie. Známa je jeho kniha pre deti Buratinove príhody. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.