ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tretí deň sa Vasilij Nikytievič a mama vadili: otcovi veľmi sa žiadalo ísť na jarmok do Pestravky, mama bola rozhodne proti tej ceste.

— V Pestravke sa veľmi dobre, môj milý, i bez teba zaobídu.

— Čudné, — odpovedal otec, zachytávajúc celou hrsťou bradu, hryzúc ju a potrhujúc plecom, — to je veľmi čudné.

— No, nech ti je, môj milý, čudné.

— Nie, to je čudné v najvyššom stupni.

— A ja ešte raz opakujem, — hovorila mama, — že nám netreba nových koní: sláva Bohu, parádnych je plná stajňa.

— Pochopže, napokon, že idem predať tú prekliatu kobylu Zaremku.

— Niet príčiny, Zaremka je krásna kobyla.

— Čo mi to hovoríš? — otec sa rozkročil a vypučil oči. — Zaremka hryzie a vyhadzuje zadkom.

— Nie, — pevne odpovedala mama, — Zaremka nehryzie a nevyhadzuje.

— Takým spôsobom, — otec sa uklonil, ešte i nohou šuchol, — ja priamo oznamujem: alebo bude táto prekliata kobyla v gazdovstve, alebo ja!

Naostatok mama, ako sa Nikyta i domýšľal, dala prednosť otcovi. Svada skončila sa smierením a ústupkami: bolo rozhodnuté kobylu predať a otec dal čestné slovo „netroviť bláznivé peniaze na jarmoku“.

Aby netrovil peniaze, Vasilij Nikytievič premyslel poslať do Pestravky dva vozy napadaných jabĺk a predať ich na drobno. Nikyta sa vyprosil ísť s vozmi spolu s Miškom Koriašonkom.

Zrána začaly sa všemožné prekážky. Ukázalo sa, že kone neboly pripravené, a Miška Koriašonok odbehol na brázdnom k tabúnu, ktorý ledva bolo vídať pre ranný výpar nížiny za stavom. Potom, ked z koniarne vyviedli červenkavú, v pančuchách, Zaremku a začali ju čistiť škrabákom, kobyla chytila zubmi Sergeja Ivanoviča, len toľko, že ho nepohrýzla. Otec to videl z obloka a v nočnej bielizni utekal ku koniarni, kričiac:

— Aha, hryzie…! Čo som vám hovoril, čerti zatratení…!

Zaremka začala sa vzpínať, sadať si, ťahala Sergeja Ivanoviča za ohlávku, zapišťala, vytrhla sa a, spustiac hlavu a kopúc tak, že kusy zeme od kopýt lietaly vyše kočiarne, utiekla k tabúnu. Za ten čas zmizol Artem, ktorý mal ísť s vozmi. Rozbehli sa hľadať ho; ukázalo sa, že od včerajšieho večera sedí pri obecnom úrade vo väzení: prišiel čas platiť nedoplatky, a u Artema nasbieralo sa ich za päť rokov, preto, kdekoľvek by bol, vrchnosť ho vzala a posadila do väzenia „na reťaz“, ako sa on sám vyslovil.

Vasilij Nikytievič poslal k starostovi posla na koni. Artema vypustili na rukojemstvo, i prišiel zapriahať vozy veľmi veselý. Vozy zapriahli, k zadnému priviazali Zaremku. Nikyta a Miška Koriašonok sadli si do prvého voza. Artem pokýval koncami oprát, vozy sa pohly… „Lônik, lônik!“ zúfale zakričal Sergej Ivanovič, ukazujúc na koleso. Napokon odišli.

Viezť sa bolo veľmi dobre. Podúval vetrík s vôňou paliny a pšeničnej slamy, zakolísal na medzi vysoké lopúchy. S krížov, ktoré stály kam oko dovidelo na rovnej stepi, dvíhal sa jastrab, pomaly v kruhoch letel do neba. V diaľke belasel sa dym — to pri oráčskej búdke varili kašu.

Dôjdúc k domčeku na kolesách, Artem zastavil koňa, a on i chlapci išli k sudu piť páchnucu vodu, zo stavu, plnú infuzorií. Starý človek, čo varil oráčom kašu, prišiel k vozom, položil ohorenú, ako kôra, ruku na kraj voza a povedal, trasúc nepokrytou hlavou:

— Jabĺčka predávať veziete? — Nikyta podal mu jablko. — Nie, mladý pán, nemám čím žuvať.

Odíduc od búdky, stretli štyri záprahy; za volmi, prevaľujúcimi sa v jarmách, vliekly sa obrátené lemešami nahor pluhy, a šli otrhaní, v zatvrdnutých košeliach oráči jesť kašu.

Artem sa zasa zastavil a dlho sa vypytoval, ako sa skrútiť na Pestravku.

K poludniu vietor stíchol a v diaľke po kraji stepi šly vlny horúčosti. Zahľadiac sa, Nikyta rozoznával v tejto vlniacej sa belasosti to plávajúci dom, to strom, visiaci nad zemou, to loď bez sťažňov. Vozy šly. Cvrlikaly svrčky. Naraz ozvaly sa stepou hrkolce. Zaremka zatancovala bokom v putách, zaerdžala zvučne. Artem sa obrátil a povedal, žmurknúc:

— Náš práši!

Skoro popri vozoch preletela trojka s nerovným behom Lorda Byrona, dvíhajúceho pysk, s pripriahnutými ovisnutých zadkov, hryzúcimi zem od zlosti. V koči sedel otec v surovom hodvábnom kabáte, s podopretým bokom; brada letela mu na dve strany vetrom ; pozrúc veselými očami, zvolal na Nikytu:

— Chceš ko mne? — A trojka odletela.

Napokon zpoza kraja stepi začaly vystupovať dve kupoly bieleho chrámu, žeriavy studní, vrcholce riedkych vŕb, stĺpiky dymu, strechy a za stepnou, hlinisto-žltou, iskriacou sa na slnci riekou odokryla sa celá Pestravka, a za ňou plátené šiatre a tmavé škvrny tabúnov.

Vozy prešly po trasľavom moste, ponad samú vodu, minuly chrámové námestie, kde v ružovom dome, v krajnom obloku hral tučný pop na husliach, obrátily k šiatrom a zastaly blízko hrnčeného radu.

Nikyta stál na voze a videl: Cigán, zarastený od samých očú čiernou bradou, v otvorenom na holých prsiach, belasom kaftane so striebornými gombami, pozerá ukľaknutý do zubov chorému koníkovi, a slabý sedliačik, jeho gazda, začudovano hľadí na Cigána. Tu ľstivý starík nahovára nastrašenú ženu kúpiť hrniec s namaľovanými zelinami, klope po ňom nechtom. „Veď mne, strýčik, inakší hrniec treba,“ hovorí žena. „Ty, krásotka, nenájdeš takéhoto hrnca, čo prehľadáš celý svet.“ Tu opitý sedliak zlostí sa okolo opálky s vajcami a kričí: „Akéže je to vajce? Vari je to vajce, toto je šťúplo vajce. To už u nás v Koldybani sú vajcia, u nás v Koldybani kury chodia po krk v zrne.“ Tu idú dievky v ružových, žltých kabátkoch, v pestrých šáloch a obracajú sa k pláteným šiatrom, kde, nakláňajúc sa ponad púdle, kričia predavači, chytajú priechodzích: „K nám, k nám, u nás kúpte…“ Prach, krik, erdžanie koní stojí nad jarmokom. Pískajú hlinené píšťalky. Všade trčia vydvihnuté ojá vozov. Tu, hľa, obchodí, strcajúc sa, šuhaj v roztrhnutej na chrbte belasej košeli, rozťahuje z celej sily harmoniku, kričí: „Sirota som, sirotinka, nemá ma kto poľutovať.“

Artem vypriahol kone a začal odkrývať vozy. Vtom prikročil k nemu človek vo vojenskom kabáte, so šabľou na remennom opasku, prizrel sa Artemovi a pokrútil hlavou. Artem tiež pozrel na neho a strhol čiapku.

— Keď ťa raz dostanem, ty tulák, — povedal fúzatý človek, — bez pardonu ťa dám zhniť v žalári.

— Vaša vôľa, — odpovedal Artem.

Fúzatý človek vzal ho popod lakeť a odvliekol. Za nimi zasmial sa ľstivý starček, predávajúci hrnce. Miška Koriašonok povedal Nikytovi:

— Zabehni, nájdi otca, povedz, že Artema strážnik sobral, a ja budem vozy strážiť.

Nikyta vybŕdol zo stisku na voľné miesto a pobehol po udubasenom kovyľovom poli ku konským ohradám, kde už zďaleka videl otcov koč. Otec, veľmi veselý, stál pri jednej ohrade s rukami vo vreckách kabáta. Nikyta začal mu rozprávať, čo sa stalo s Artemom, ale Vasilij Nikytievič ho hneď pretrhol:

— Vidíš pejka, žrebca… Ach, žrebček, ach, šelma… V ohrade pomedzi kone chodili traja Baškirci vo vyšedivených chalátoch a ušatých čiapkach a snažili sa do osídla chytiť ryšavého, živého žrebčeka. No on, stúliac uši, ceriac zuby, odskakoval, vytáčal sa arkanu,^[21] a tu hodil sa do stisku tabúna, tu vybehol na priestrané miesto. Zrazu spustil sa na kolená, preliezol popod žrď ohrady, zodvihol ju, vyskočil už na tej strane a veselým galopom uháňal po kovyľnej stepi, rozvievajúc hrivou a chvostom po vetre. Otec až vykríkol od radosti.

Baškirci, prevaľujúc sa na krivých nohách, utekali k vrchovým koňom, chlpatým a nízkym, ľahko vyskočili na vysoké sedlá a hybaj dvaja v pohon za jablčistým žrebcom, tretí s arkanom zaskočiť mu cestu. Žrebec začal sa krútiť po poli, a zakaždým prerezal mu cestu Baškir, vrieskajúc ako zver. Žrebec hádzal sa sematam, a tu hodili mu arkan na šiju. Vzopäl sa, ale začali ho s bokov šibať bičíkmi, pridúšať arkanom. Žrebček sa potočil a spadol. Priviedli ho ku ohradám trasúceho sa, speneného. Smŕštený starý Baškir skotúľal sa so sedla ako vrece a prišiel k Vasilijovi Nikytievičovi:

— Kúp žrebca, pane.

Otec sa zasmial a odišiel k druhej ohrade. Nikyta mu zasa začal vykladať o Artemovi.

— Ach, protiveň, — zvolal otec, — naozaj, čo robiť s tým chmuľom? Ale čo, tu máš dvugrivennyj,^[22] kúp si koláča, nejakej ryby, a čakaj ma na vozoch… A Zaremku, vieš, predal som Medvedevu, nie draho, zato bez oštary. Chod, ja prídem hneď.

Ale „hneď“ trvalo veľmi dlho. Veľké bledopomarančové slnce zavislo nad krajom stepi, zlatistý prach vstal nad jarmokom. Zazvonili na večiereň. A len vtedy prišiel otec. Tvár mal rozpačitú.

— Celkom náhodou som kúpil partiu veľblúdov, — povedal, nepozerajúc Nikytovi do očú, — strašne lacno… A čo, po kobylu ešte neposlali? Čudné. Nuž a jabĺk ste mnoho predali? Za šesťdesiatpäť kopejok? Čudne. Tak teda: čert s nimi, s tými jablkami, povedal som Medvedevu, že mu ich darujem na prídavok ku kobyle… Poďme vyručiť Artema…

Vasilij Nikytievič objal Nikytu cez plecia a viedol ho po stíchnutom jarmoku, pomedzi vozy, z ktorých na mraku voňalo senom, dehťom a chlebom. Kde-tu bolo počuť piesne. Erdžal kôň.

— A či vieš, — otec zastal, oči sa mu figliarsky zablysly, — dostane sa mi doma na orechy… No, ale nič to. Zajtra pôjdeme jednu trojku obzrieť; sivky, jablčisté… No, už je darmo…