Zlatý fond > Diela > Povesť o mnohých znamenitých veciach


E-mail (povinné):

Alexej Nikolajevič Tolstoj:
Povesť o mnohých znamenitých veciach

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Darina Kotlárová, Martina Pinková, Ivana Gajdošová, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 19 čitateľov

Sen

Nikyta mal sen, — prisnil sa mu už niekoľko ráz, vždy jeden a ten samý.

Ľahko, nečujno otvárajú sa dvere do zály. Na parketách odrážajú sa belasisto obloky. Za čiernymi oblokmi visí mesiac, ako veľká svetlá guľa. Nikyta vyšiel na stolík na hranie pri stene medzi dvoma oblokmi, a vidí:

Hľa, naproti, pri bielej, ako krieda, stene kýva sa okrúhle kyvadlo vo vysokých hodinách, kýva sa osvetlené mesačným svetlom. Nad hodinami na stene visí prísny starček s fajočkou, pri ňom starenka, v čepci a šále, a hľadí, stiahnuc ústa. Od hodín do kúta, pozdĺž steny, vystrely ruky, zasadly, každé na štyroch nohách, široké pásikavé kreslá. V kúte usadil sa rozkročený nízky diván. Sedia si bez tvári, bez očú, vytreštené na mesiac, nehýbu sa.

Zpod divána, zpod strapcov, vylieza kocúr. Vytiahol sa, skočil na diván a kráča, čierny a dlhý. Ide, spustiac chvost. S divána skočil na kreslo, išiel po kreslách pozdĺž steny, prihne sa, preťahuje sa popod operadlá. Došiel do konca, soskočil na parkety a sadol si pred hodiny, chrbtom k oblokom. Kyvadlo sa kýva, starček a starenka prísne hľadia na kocúra. Tu sa kocúr zodvihol, jednou labou oprel sa o skriňu a druhou chce zastaviť kyvadlo. A niet ani skla na hodinách. Už-už dočiahne labkou.

Och, zakričal by! Ale Nikyta prstom nemôže pohnúť, — nehýbe sa, — len oči vypúča od strachu.

Mesačné svetlo nehybne leží v dlhých kvadrátoch na dlážke. V zále všetko zatíchlo, prikľaklo na nôžkach. A kocúr sa natiahol, nahol hlavu, pritiahol uši a dočahuje labkou kyvadlo. A Nikyta vie, že ak sa dotkne labou, kyvadlo sa zastaví a v tej chvíľke všetko tresne, rozíde sa, zazvučí a zmizne, ako prach, nezostane ani zály, ani mesačného svetla.

Od strachu Nikytovi hučia v hlave ostré sklíčka, sype sa piesoček ako mravce po celom tele… I soberie všetku silu, so zúfalým krikom Nikyta hodil sa na zem! A dlážka zrazu zmizla. Nikyta si sadol. Obzerá sa. V izbe sú dva zamrznuté obloky, cez sklá vidno čudný, väčší od obyčajného mesiac!… Na zemi stojí krčah, váľajú sa topánky.

„Hospodine, sláva ti, Hospodine!“ — Nikyta prežehnal sa v náhlosti a vopchal hlavu pod hlavnicu. Hlavnica bola teplá, mäkká, bitkom nabitá snami.

No nestihol zažmúriť očú, zasa stojí na stole v tej istej zále. V mesačnom svetle kýva sa kyvadlo, prísne hľadia starík so starenkou a zasa vylieza zpod divána hlava kocúra. No Nikyta už vystrel ruky, odrazil sa od stola a skočil, chytro preberajúc nohami, ako by letel alebo plával ponad dlážku. Je neobyčajne príjemné letieť izbou. Keď sa nohy začaly dotýkať zeme, zavesloval rukami a pomaly dvíhal sa k povale a letel teraz nerovným letom pozdĺž steny. Blízko pred samým nosom videl karnýzu, na nej ležal prach, sivý a milý, voňal útulne. Potom zazrel známu puklinu v stene, podobnú Volge na karte, potom starý a veľmi čudný klinec so zdrapom špagátika, obsadeného mŕtvymi muchami.

Nikyta strčil nohou do steny a pomaly letel cez izbu k hodinám. Na vrchu hodín stála bronzová vázička a vo vázičke, na dne, ležalo čosi — nerozoznať čo. Zrazu Nikytovi ako by pošepli do ucha:

— Vezmi si to, čo tam leží.

Nikyta podletel k hodinám a vopchal už ruku do vázičky. No hneď zpoza steny, z obrazu živo vytiahla sa zlá starenka a chudými rukami schytila Nikytu za hlavu. On sa vytrhol, ale z druhého obrazu vystúpil starček, zahnal sa dlhou fajkou a tak šikovne udrel Nikytu po chrbte, že sletel na zem, áchol a otvoril oči.

Cez namrznuté vzory jagalo sa, svietilo slnce. Pri posteli stál Arkadij Ivanovič, triasol Nikytu za plece a hovoril:

— Vstávaj, vstávaj, je deväť hodín.

Keď Nikyta otvoril oči, sadol si na posteli, Arkadij Ivanovič žmurkol niekoľko ráz a prudko trel si ruky.

— Dnes, braček môj, nebudeme sa učiť.

— Prečo?

— Preto, že preto končí sa na o. Dva týždne môžeš behať s vyplazeným jazykom. Vstávaj.

Nikyta vyskočil z postele a zatancoval si na teplej dlážke:

— Vianočné vakácie! — Celkom zabudol, že dnešným dňom začínajú sa šťastlivé a dlhé dva týždne. Tancujúc pred Arkadijom Ivanovičom, Nikyta zabudol i na druhú vec: a najmä na svoj sen, vázičku na hodinách a hlas, pošeptavší mu do ucha:

— Vezmi si, čo tam leží.




Alexej Nikolajevič Tolstoj

— významný ruský prozaik, autor poviedok zo života ruskej vidieckej šľachty, satirických románov a trilógie Krížová cesta o osude ruskej inteligencie počas októbrovej revolúcie. Známa je jeho kniha pre deti Buratinove príhody. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.