ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prišla jeseň, zem skláňala sa na pokoj. Neskoršie vstávalo slnce červenkasté, staré, už nedbalo o zem. Odletelo vtáctvo. Spustnul sad, opadalo listie. Zo stavu vytiahli loďku, položili do kôlne hore dnom.

Za rána teraz, v miestach, kde padaly tône zo striech, tráva bola šedivá, šibnutá inovaťou. Po inovati, po jesenno-zelenej tráve chodievaly husi na stav; husi stučnely, prevaľovaly sa ako gundže snehu. Dvanásť dievok z dediny sekalo kapustu vo veľkom koryte, pri čeľadnej; spievaly, klopaly sekáčmi na celý dvor. Z pivnice, kde mútily maslo, pribehla vše Duňaša, hrýzla hlúby, — ešte väčšmi opeknela cez jeseň, len sa tak zalievala rumencom, a všetci vedeli, že behá k čeľadnej nie preto, aby jedla hlúby a smiala sa s dievkami, ale preto, aby ju videl oblokom mladý sluha Vasilij, tiež samá krv a mlieko. Artem celkom ovesil nos, — reparoval v čeľadnej chomúty.

Mama sa preniesla na zimnú polovicu. V dome začali kúriť. Jež Achilka navláčil handričiek a papierikov pod kredenc a zamýšľal zavaliť sa spať na celú zimu. Arkadij Ivanovič pohvizdoval si u seba v izbe. Nikyta videl cez špárku vo dverách: Arkadij Ivanovič stojí pred zrkadlom a, držiac si konček briadky, zádumčivo si pohvizduje; bolo jasné, že si umienil oženiť sa.

Vasilij Nikytievič poslal vozy s pšenicou do Samary a sám odišiel nasledujúceho dňa. Pred odchodom mal veľké rozhovory s mamou. Očakávala od neho list.

O týždeň písal Vasilij Nikytievič:

— Zbožie som predal, predstav si — dobre, drahšie, ako Medvedev. Vo veci dedictva, ako sa dalo aj očakávať, nepokročilo sa ani o krok. Preto samo sebou ponúka sa druhé rozhodnutie, proti ktorému si sa Ty tak protivila, milá Sáša. Ved nebudeme žiť rozdelení ešte i tejto zimy. Radím Ti sponáhľať sa s odchodom, lebo vyučovanie v gymnáziu sa už začalo a len ako osobitná výnimka môže Nikyta složiť prijímaciu skúšku do druhej triedy. Medziiným ponúkajú mi dve utešené čínske vázy, do nášho mestského bývania, a len strach, že sa nahneváš, zdržiava ma dosiaľ od kúpy.

Mama nerozhodovala sa dlho. Nepokoj, že Vasilij Nikytievič má v rukách veľké peniaze, a hlavne nebezpečenstvo kúpy nikomu na svete nepotrebných čínskych váz, prinútily Alexandru Leontievnu sobrať sa za tri dni. Do mesta potrebné náradie, veľké kufry, súdky so zasolenými vecmi a živnosť mama odpravila na vozoch. A sama naľahko, na dvoch trojkách s Nikytom, Arkadijom Ivanovičom a Vasilisou odišla vopred. Deň bol tmavý a vetristý. Dovôkola pusté strniská a oráčiny. Mama ľutovala kone a preto išli trapom. V Koldybani prenocovali v hostinci. Na druhý deň okolo obeda zpoza plochého kraja stepi, zo sivej hmly vystúpily kupoly chrámov, komíny parných mlynov a obrysy striech Samary. Mama mlčala: nemala rada mesto, mestský život. Arkadij Ivanovič od netrpelivosti obhrýzal si briadku. Dlho sa viezli popri závodoch, kde sadlo vytápali, popri skladoch dreva na stavanie, prešli cez blativé predmestie s krčmami a koloniálnymi sklepmi, prešli široký drevený most, kde po nociach robili pestvá predmestskí parobci, hrnčiari, — odrezávali kufre a sobliekali priechodzích; popri ohromných drevených sýpkach, ktoré stály pozdĺž brehu rieky Samarky, vyšli hore príkrym vrchom a kolesá zahrmely po dláždenej ceste. Čisto oblečení priechodzí začudovane obzerali blatom zalepené ekvipáže s priviazanými kuframi a batohmi. Nikytovi začalo sa pozdávať, že obidva koče sú ako Noeho koráby, nemotorné a smiešne, že kone sú nie jednej farby, dedinské; keby obrátili s hlavnej ulice do bočnej! Hľa, preletel vraný behúň vedľa nich, zreteľne a tuho klopúc podkovami, zapriahnutý do lakovaného šarabana.^[23]

— Sergej Ivanovič, čo sa tak vlečiete, chytrejšie, — povedal Nikyta…

— I tak dôjdeme.

Sergej Ivanovič sedel vážne a prísne na kozlíku, pridržiavajúc trojku drobným behom. Napokon skrútili sa do bočnej ulice, prešli popri hasičskej strážnej veži, kde pri dverách stál veľkoústy mládenec v medenom čákove, a zastali pri bielom dome, s vchodom krytým ponad celý trotoár. V obloku zjavila sa uradostená tvár Vasilija Nikytieviča. Zakýval rukami, zmizol a o chvíľu sám otváral dvere.

Nikyta vbehol do domu prvý. V neveľkej, čisto bielej, úplne prázdnej zále bolo jasno, voňala olejová farba, na lesklej, natieranej dlážke pri stene stály dve čínske vázy, podobné krčahom s umyvača. Na konci zály, vo výklenku s bielymi stĺpikmi, odrážajúcimi sa na dlážke, ukázalo sa dievčatko v kávových šatočkách. Ruky spratané pod zásterkou, žlté topánočky tiež sa odrážaly na dlážke. Vlasy začesané do vrkoča, za ušami v tyle čierna mašľa. Belasé oči hľadely prísne, ba sa trošíčku prižmúrily. To bola Lila. Nikyta stál napostred zály, ako prilepený k dlážke. Iste Lila pozerala na neho celkom tak, ako na hlavnej ulici priechodzí pozerali na sosnovské Noeho koráby.

— Môj list ste dostali? — spýtala sa. Nikyta prikývol. — Kde je? Vráťte ho hneď a hneď. — Hoci listu pri sebe nemal, Nikyta jednako pohľadal vo vrecku. Lila vnímavo a hnevlivo pozerala mu do očú…

— Chcel som odpovedať, ale… — zamrmlal Nikyta.

— Kde je?

— V kufre.

— Ak mi ho dnes nevrátite — medzi nami je všetkému koniec… Veľmi ľutujem, že som vám písala… Teraz som v prvej triede gymnaziálnej.

Lila stisla pery a opovržlivo sa postavila na opätky. Nikytovi zatriaslo sa v hlave: sedliak, dedinčan, — pocítil, — koniar, hrubian gambatý, dostal list a ani neprišlo mu na um, že sa ona znepokojuje, čaká odpoveď… Ospravedlňovať sa mu neprichodilo… Nikyta odlepil sa od dlážky a podošiel k Lile. Ona zasa chytro spratala ruky pod zásterku, noštek sa jej zodvihol, vrchná pera sa zatriasla…

— Odpusťte mi, — povedal Nikyta, — ja úžasne, úžasne… To všetko pre kone, žatvu, mlátenie, Mišku Koriašonka… — zamotal sa, očervenel a svesil hlavu. Lila mlčala. To bola skaza. No vtom v pitvore zahučal hlas Anny Apolosovny, ozvalo sa vítanie, bozky, zadupotaly ťažké kroky kočišov, vnášajúcich kufry… Lila srdito, chytro zašeptala:

— Vidia nás… Ste nemožní. Urobte veselú tvár… Odpúšťam vám na tento raz…

A odbehla do pitvora. Odtiaľ po prázdnych, dunivých izbách zazvučal jej tenký hlások:

— Zdravstvujte, teta Sáša, vitajte.

Tak začal sa prvý deň nového života Nikytovho. Namiesto pokojnej, radostnej dedinskej voľnosti sedem menších, nevybývaných izieb, za oblokmi — hurtujúce po kremenistej dlažbe nákladné vozy, a — náhliaci sa, oblečení všetci ako obecný lekár z Pestravky, otcov priateľ Verisonov, — akísi ustarostení ľudia, o ktorých nik nevedel, ako sa volajú, odkiaľ a kam idú, zakrývajúci si ústa pred vetrom, nesúcim papieriky a pichľavý prach. Nepokoj, hluk, vzrušené rozhovory. Ešte len i hodiny chodily tu inak, letely ako bez rozumu. Nikyta a Arkadij Ivanovič usporadovali Nikytovu izbu, rozkladali náradie a knihy, vešali záclony. Na mraku prišiel Viktor, rovno z gymnázia, rozprával, že pätoklasníci fajčia v toaletnej a že profesor aritmetiky u nich v triede prilepil sa na stoličku, natretú gumiarabikou. Viktor bol samostatný a roztržitý. Vyprosil si od Nikytu nožík a odišiel na próbu ochotníckeho divadla.

Cez mrak Nikyta sedel pri obloku. Západ za mestom bol taký samý, ako ich na dedine. Ale Nikyta, ako Žltáčik za sieťou, cítil sa ako chytený, zajatý, cudzí — celkom ako Žltáčik. Do izby vošiel Arkadij Ivanovič v svrchníku a čiapke, v ruke držal čistú šatôčku, rozširujúcu vôňu kolínskej vôdky.

— Odchádzam, vrátim sa okolo deviatej.

— Kam idete?

— Ta, kde ma ešte niet. — Zasmial sa. — Čo, braček, ako ťa to Lila prijala, priamo na vidly… Nič to, obkrešeš sa. Ba je to zčiastky dobre — spustiť dedinského sadielka…

Obrátil sa na opätku a vyšiel: za deň stal sa celkom iným človekom.

Tejto noci sa Nikytovi prisnilo, že stál v tmavobelasej uniforme^[24] so striebornými gombíkmi pred Lilou a hovorí jej: — Tu je váš list, vezmite si. — Ale pri týchto slovách od vzrušenia sa prebudil, a zasa snívalo sa mu ďalej, ako kráča po lesklej dlážke a hovorí Lile:

— Vezmite si list.

Liline belasé oči sú plné sĺz. Nikytovi je jej hrozne ľúto, nikdy v bdelom stave neľúbil tak toto ľstivé dievča.

Prebral sa, obzerá sa, — svetlo uličnej lampy ležalo na stene… A zasa sa Nikytovi prisnilo to samé, ale nepodarilo sa mu vidieť pokračovania, ani neoddal Lile lístok tejto noci.

Ráno mama, Arkadij Ivanovič a Nikyta išli do gymnázia a shovárali sa s direktorom, chudým, šedivým, prísnym človekom, podobným Don Quijotovi… O týždeň Nikyta složil skúšku a prijali ho do druhej triedy…

Touto udalosťou končí sa jeho detstvo.