Zlatý fond > Diela > Povesť o mnohých znamenitých veciach


E-mail (povinné):

Alexej Nikolajevič Tolstoj:
Povesť o mnohých znamenitých veciach

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Darina Kotlárová, Martina Pinková, Ivana Gajdošová, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 18 čitateľov

Arkadij Ivanovič

Človek s ryšavou briadkou, Nikytov učiteľ, Arkadij Ivanovič, všetko vyňuchal ešte pred večerom a schválne vstal včaššie. Na podiv čulý a ľstivý človek bol tento Arkadij Ivanovič. Vošiel do izby k Nikytovi, usmievavý zastal pri obloku, podúchal na sklo a, keď už bolo priezračné, popravil si okuliare a pozrel na dvor.

— Pri schodoch stojí, — povedal, — pozoruhodná lavička. — Nikyta mlčal a zamračil sa. Prichodilo obliecť sa, i zuby vyčistiť, a vyumývať nielen tvár, ale i uši, ešte i hrdlo. Potom Arkadij Ivanovič objal Nikytu cez plecia a viedol ho do stolovej. Za stolom pri samovare sedela mama, v sivých teplých šatách. Chytila Nikytu za tvár, jasnými, svetlými očami pozrela mu do očú a bozkala ho:

— Dobre si spal, Nikyta? — spýtala sa. Podala ruku Arkadijovi Ivanovičovi a povedala:

— A vy ako ste spali, Arkadij Ivanovič? —

— Spať — spal som dobre, — odpovedal, usmievajúc sa nevedieť čomu do ryšavých fúzov, sadol si za stôl, nalial si smotany a čaju, pohodil do úst kúsoček cukru, zachytil ho bielymi zubmi a žmurkol na Nikytu cez okuliare.

Arkadij Ivanovič bol neznesiteľný človek: vždy mu bolo veselo, vždy žmurkal, nikdy nehovoril priamo, ale tak, čo srdce trnulo; na príklad, zdá sa, že sa mama jasno spýtala, — „Ako ste spali?“ On odpovedal: — „Spať — spal som dobre,“ — to znamená, že tomu treba rozumieť: — „ale tu Nikyta chcel uniknúť na riečku od čaju a práce, a tu Nikyta včera miesto nemeckého prekladu presedel dve hodiny v dielni pri Pachomovi.“

Arkadij Ivanovič nežaloval nikdy, to je pravda, ale zato naveky prichodilo Nikytovi mať sa na pozore.

Pri čaji mama povedala, že v noci bol veľký mráz, v pitvore zamrzla voda v džbare, — keď sa pôjdu prejsť, musí si Nikyta bašlík založiť.

— Mama, čestné slovo, nebude mi zima, — povedal Nikyta.

— Prosím ťa, vezmi si bašlík.

— Na líca pichá a dusí ma, ja, mama, skôr prechladnem v bašlíku.

Mama ticho pozrela na Arkadija Ivanoviča, na Nikytu, ešte i hlas sa jej zatriasol:

— Ja neviem — na koho si sa podal neposlušnosťou.

— Poďme sa učiť, — povedal Arkadij Ivanovič, rozhodne vstal a bystro trel si ruky, ako by na svete nebolo väčšej radosti, ako aritmetické úlohy a diktovať porekadlá a príslovia, od ktorých sa oči sliepajú.

Vo veľkej, prázdnej a bielej izbe, kde na stene visela karta dvoch dielov sveta, Nikyta sadol si za stôl, celý pofŕkaný atramentom a zakreslený všelijakými tvárami. Arkadij Ivanovič otvoril počtovnicu. „Nuž, — povedal bodro, — pri čom sme zastali?“ A zastrúhanou ceruzôčkou podtiahol číslo úlohy.

„Kupec predal niekoľko aršinov[1] belasého súkna po 3 ruble 64 kopejky za aršin, a čierneho súkna…“ prečítal Nikyta. A hneď a zaraz, ako i vždy, predstavil sa mu ten kupec z počtovedy. Bol v dlhom, zaprášenom kabáte, so žltou zunovanou tvárou, celý nudný a chudorľavý, ako vyschnutá moľa. Skliepok bol tmavý, ako škulina; na zaprášenej, plochej polici dva kusy súkna; kupec vystrel suché ruky, snímal kusy s police a pozeral mutnými neživými očami na Nikytu.

— Nuž, čože myslíš, Nikyta? — spýtal sa Arkadij Ivanovič, — kupec predal všetkého osemnásť aršinov. Koľko predal belasého a koľko čierneho?

Nikyta sa zmraštil, kupec sa celkom rozišiel, oba kusy súkna vošly do steny, zakryly sa prachom…

Arkadij Ivanovič povedal: — Aj, aj! — a začal vysvetľovať, chytro písal ceruzou číslice, násobil a delil ich, opakujúc: — „Jedna zvýši, dve zvýšia.“ Nikytovi sa zdalo, že pri násobení — „jedna zvýši“ alebo „dve zvýšia“ číslica chytro skákala s papieru do hlavy a tam šteklila, aby ju nezabudli. Toto bolo veľmi nepríjemné. A slnce sa iskrilo vo dvoch zamrznutých oblokoch učebnej izby a lákalo: „Poďme na riečku.“

Napokon skončili aritmetiku, začal sa diktát. Arkadij Ivanovič chodil pozdĺž steny a zvláštnym, ospanlivým hlasom, akým nikdy nehovoria ľudia, začal diktovať: „…Všetky tvory, aké sú na zemi, neprestajne sa namáhajú, pracujú. Žiak bol poslušný a pilný…“

Vytrčiac konček jazyka, Nikyta písal, pero škripotalo a prskalo.

Zrazu v dome buchly dvere a bolo počuť, ako po chodbe kráčajú v omrznutých valenkách.[2] Arkadij Ivanovič spustil knižku, načúval. Radostný hlas mamy volal neďaleko:

— Čo, poštu priviezli?

Nikyta celkom spustil hlavu na sošit, — tak ho pokúšalo zasmiať sa:

— Poslušný a pilný, — zopakoval monotónne, — pilný som napísal.

Arkadij Ivanovič napravil si okuliare.

— … A tak, všetky tvory, aké sú na zemi, sú poslušné a usilovné… Čo sa smeješ?… Machuľu si posadil?… Ostatne, urobíme teraz malú prestávku.

Arkadij Ivanovič, otrčiac pery, pohrozil dlhým, ako ceruza, prstom a chytro vyšiel z učebnej izby. V koridore spýtal sa mamy:

— Alexandra Leontievna, čo — nemám lístočka? Nikyta sa domýšľal, od koho očakáva lístoček.

Ale nebolo možno čas tratiť. Obliekol krátky kabát, valenky, čiapku, zastrčil bašlík pod kasňu, aby ho nenašli, a vybehol na schody.



[1] aršin — ruská miera

[2] Kapce z jedného kusa uváľané.




Alexej Nikolajevič Tolstoj

— významný ruský prozaik, autor poviedok zo života ruskej vidieckej šľachty, satirických románov a trilógie Krížová cesta o osude ruskej inteligencie počas októbrovej revolúcie. Známa je jeho kniha pre deti Buratinove príhody. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.