ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Otec preležal tri dni v horúčosti, a keď prišiel k sebe, prvé, na čo sa spýtal — či žije Byron? Krásavec-žrebec bol pri dobrom zdraví.

Živá a veselá povaha Vasilija Nikytieviča skoro postavila ho na nohy: nebol čas na povaľovanie. Začínal sa jarný shon pred siatim. Vo vyhni zaoceľúvali lemeše, reparovali pluhy, prekovávali kone. V sypárňach lopatami prehadzovali stuchnuté zrno, znepokojujúc myši a dvíhajúc oblaky prachu. Pod šopou hučala vejačka. V dome bolo veľké riadenie: s povaly ometaly pavučiny, umývaly obloky, drhly dlážky. Na verandu vynášaly koberce, kreslá, divány, klopaly ich a čistily. Všetky veci, privyknuté cez zimu ležať na svojich miestach, boly pohýbané, poutierané z prachu, postavené nanovo. Jež Achilka nerád mal shon, nahnevaný ušiel bývať do komory.

Mama sama čistila stolové striebro, strieborné rízy^[10] na ikonách, otvárala staré truhly, odkiaľ vychádzal zápach naftalina, prezerala jarné veci, pokrčené v truhlách, ktoré sa stály od zimného ležania ako nové. V stolovej stály košíčky z kôry s varenými vajcami, Nikyta a Arkadij Ivanovič farbili ich odvarom cibuľovej kožky, — vychodily vajcia žlté; okrúcali ich do papierikov a kládli do vriacej vody s octom — vajcia pestré, so vzorkami, farbili lakom „chrobák“, zlátili a striebrili. V piatok po celom dome rozvoniavala vanília a kardamon — začaly piecť kuliče.^[11] Pred večerom na maminej posteli už ležalo, oddychujúc pod čistými uterákmi, desať kusov vysokých báb a nízkych kuličov.

Celý tento týždeň bol čas nerovnaký: raz nahnalo oblakov, sypaly sa krúpy, to s napochytre očisteného neba, z belasej výšky, lialo sa chladné jarné svetlo, to chystala sa mokrá, snehová metelica. V noci priťahovalo kalúžky.

V sobotu panský dvor opustel: polovica ľudí z čeľadnej i z domu odišla do Kolokoľcovky, do dediny vzdialenej na sedem verst, na ranné služby Božie. Mama sa v tento deň zle cítila, ustala cez týždeň, otec povedal, že sa hneď po večeri uloží spať, Arkadij Ivanovič, očakávajúci každý posledný deň list zo Samary a nedočkajúc sa ho, sedel zamknutý v svojej izbe, mračný ako vrana. Nikytovi bolo predložené: ak chce ísť na utiereň, nech vyhľadá Artema a povie mu, aby zapriahol do dvojkolky^[12] kobylu Afroditu, je podkovaná na všetky štyri nohy. Treba odísť za vidna a sosadnúť u starého priateľa Vasilija Nikytieviča, malého statkára, ktorý má v Kolokoľcovke obchod koloniálnym tovarom, Petra Petroviča Deviatova. „Ozaj, má plný dom detí, a ty si vždy sám a sám, to je nie dobre,“ povedala mama.

Pri večernej zore Nikyta sadol si do dvojkolky k boku urasteného Artema, nízko podpásaného novým opaskom na deravom kabáte. Artem povedal: — „No, milá, vyruč nás,“ — a stará, s ovisnutou šijou, širokého zadku Afrodita pustila sa behom. Prešli dvor, minuli vyhňu, prešli výmoľ v čiernej vode po hlavy kolies. Afrodita pre čosi celý čas pokukávala ponad ojce na Artema. Siný večer odrážal sa v kalužiach, obtiahnutých tenkou vrstvou ľadu. Chrapšťal ľad pod kopytami, striasalo dvojkolku. Artem sedel mlčky, ovesil dlhý nos — myslel na nešťastnú lásku k Duňaši. Nad mdlým pruhom západu v zelenom nebi svietila čistá, ako kúsok ľadu, hviezdička.