ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V januári otec Nikytov, Vasilij Nikytievič, poslal list:

— „… Som zúfalý, že vec dedictva zadrží ma ešte dlho, milá Sáša, — vychodí, že budem musieť ísť do Moskvy. Na každý spôsob vo veľkom pôste budem s vami…“

Mama sa veľmi zarmútila nad listom, a večer, ukazujúc ho Arkadijovi Ivanovičovi, povedala:

— Čo už po ňom, po tomto dedictve, keď je preň toľko starostí a nepríjemností: celý život žijeme rozlúčení. Už sa mi vidí, že Nikyta začal zabúdať otca.

Odvrátila sa a hľadela na čierny, zamrznutý oblok.

Za ním bola hlboká noc, taká studená, že v sade pukaly stromy, a hlasno, tak že všetkých trhlo, trieskaly hrady na povale, a za rána na snehu nachodili mŕtvych vrabcov. Mama utrela si oči rožkom šatôčky.

— Áno, rozlúčenie, rozlúčenie, — povedal Arkadij Ivanovič a zamyslel sa, iste o svojom vlastnom rozlúčení; ruku mu potiahlo do vrecka za listom. Nikyta kreslil mapu Južnej Ameriky: dnes s mamou bol dlhý rozhovor, bola znepokojená a dokazovala mu, že cez sviatky zlenivel a opustil sa, hotuje sa, ako vidno, za obecného pisára alebo telegrafistu na stanici Bezenčuk. — „Večer, miesto hlúpych obrázkov, — povedala, — budeš kresliť Južnú Ameriku.“ Nikyta kreslil Ameriku a myslel si, či ozaj zabudol otca? Nie. Na mieste rieky Amazonky, tam, kde sa skrižovaly dĺžka a šírka, videl červenolícu, so svietiacimi očami a lesknúcimi sa zubmi, veselú tvár otca, — tmavá brada na dve strany, mocný usmievavý hlas. Dalo sa celé hodiny pozerať mu na ústa, umierajúc od smiechu, keď rozprával. Mama mu často vyčítala ľahkomyseľnosť, ale to bol následok jeho veľmi živej povahy. Zrazu, napríklad, príde otcovi na um, že žaby, ktorých boly plné všetky tri stavy, vychodia na nivoč, a celé tri večery bude hovoriť o tom, ako ich treba kŕmiť, opatrovať a v sudoch posielať do Paríža. „Hľa, ty sa smeješ, — hovoril mame, ktorá plakala od smiechu pri tomto rozprávaní, — ale uvidíš, že zbohatnem na žabách.“ Otec dal porobiť v stave klietky, varil miešaninu na kŕmenie a nosil žaby na próbu domov, kým mama nepovedala, že alebo ona, alebo žaby, ktorých sa bojí ako smrti, a že jej je život protivný, keď je toho hydu plný dom. Kaz otec odišiel do mesta a poslal odtiaľ staré dubové dvere a rámy na obloky s listom: — „Milá Sáša, náhodou podarilo sa mi veľmi výhodne kúpiť partiu dvier a oblokov. Je to tým vhodnejšie, že, pamätáš? snívala si o tom, postaviť pavilón na topoľovom vŕšku. Už som hovoril so staviteľom, on radí stavať pavilón zimný, aby sa dalo bývať v ňom aj v zime. Ja som už vopred vo vytržení, veď náš dom stojí v takej jame, že z oblokov niet nijakého výhľadu.“

Mama sa len rozplakala: za posledné tri mesiace nemá zaplatené Arkadij Ivanovič, a tu nové výdavky… Stavať pavilón mama nedopustila, a rámy a dvere zostaly hniť v humne. Alebo, zrazu, otca nadíde horlivosť zdokonaľovať gazdovstvo; i s tým je bieda: objednávajú sa z Ameriky stroje, on sám dovezie ich so stanice, hnevá sa, učí robotníkov, ako treba s nimi narábať, kričí na všetkých: „Čerti zatratení, pozornejšie!“ O krátky čas spytuje sa mama otca:

— Nuž, čože tvoj neobyčajný stroj na viazanie snopov?

— A čo? — otec obráti sa k obloku, bubnuje naň prsty. — Veľkolepý stroj.

— Videla som, stojí v humne.

Otec, neobrátiac sa, mrdne plecom, chytro rozhládza si bradu na dve strany. Mama spytuje sa krátko:

— Už je polámaný?

— Tí loptoši Amerikáni, — prsknúc odpovedá otec, — vymýšľajú stroje, ktoré sa lámu každú chvíľu. Ja za to nemôžem.

Kresliac rieku Amazonku s prítokmi, Nikyta s láskou a nežnou veselosťou myslel na otca. Jeho svedomie bolo spokojné, — mama nadarmo povedala, že už zabudol naň. Zrazu v stene treslo, ako z pištole. Mama zjajkla nahlas, vypustiac pletenie na zem. Pod komodou zakrochkal a zafučal zlostne jež Achilka. Nikyta pozrel na Arkadija Ivanoviča, ktorý sa pretvaroval, že číta, ale oči mal zatvorené, hoci nespal. Nikyta ľutoval Arkadija Ivanoviča: chudák, vždy myslí na svoju verenicu, Vassu Nilovnu, mestskú učiteľku. Hľa, rozlúčenie!

Nikyta podoprel si líce pastou a začal myslieť teraz na svoje rozlúčenie. Na tomto mieste za stolom sedela Lila, a teraz jej niet. A tu, hľa, škvrna, kde rozliala gumiarabiku. A na tejto stene bola kedysi tôňa z jej mašle. „Vyhorely sviece, preletely šťastné dni“. Nikytu zašteklilo v hrdle od týchto neobyčajne smutných, teraz vymyslených slov. Aby ich nezabudol, zapísal ich dolu pod Amerikou a, pokračujúc v kreslení, sviedol rieku Amazonku celkom nie v tú stranu, ale cez Paraguai a Uraguai k Ohnivej zemi.

— Alexandra Leontievna, myslím, že máte pravdu: tento šuhaj chystá sa za telegrafistu na stanicu Bezenčuk, — pokojným hlasom, od ktorého prešiel Nikytu mráz, povedal Arkadij Ivanovič, už dávno pozorujúci, čo Nikyta vyčíňa s mapou.