ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V nedeľu v čeľadnej hrali sa v karty dvaja robotníci, Miška Koriašonok, Lexa-pastierik a Artem, — ohromnej výšky, nahrbený mužík, s dlhým, krivým nosom. Bol domkárom bez koňa, celý život nádeníčil, a vždy sa chcel ženiť, lenže dievky za neho nešly. Po tieto dni začal sa prizerať Duňaši, červenému, peknému dievčaťu pri mliečnom gazdovstve. Celý deň lietala z kravského dvora do pivnice, do kuchyne, štrkotala úzkymi cínovými vedierkami, vždy dobre voňala teplým mliekom, a, keď padal sneh, tak su zdalo, ako by jej na lícach sipely vločky. Dievča sa rado smialo. Artem, kdekoľvek by bol — či viezol z humna plevy, alebo čistil ovciam jasle, — náhle zazrel Duňašu, zapichol vidly a šiel k nej, vykračujúc na dlhých nohách, ako veľblúd. Prikročiac k Duňaši, strhol čiapku u klaňal sa:

— Dobrý deň, Duňa.

— Dobrý deň, — Duňaša postavila vedrá, zakrývala zásterkou ústa.

— Vždy len s mliekom beháš, Duňa?

Vtedy sa Duňaša prikrčila, — nemohla sa zdržať smiechu, schytila vedrá a obľadovelým chodníkom letela k pivnici, hodila vedrá na zem, hovorila chytro-chytro kľúčnici Vasilise: — „Veľblúd zasa prosí, aby som sa za neho vydala, hneď, mamičky moje, umriem!“ a tak zvučne sa smiala, že sa po celom dvore ozývalo.

Nikyta prišiel do čeľadnej. Dnes varili polievku z baraních hláv, dobre voňalo baraninou a čerstvým chlebom. Pri dverách, kde nad putňou visel hlinený umývač s pyštekom, nadonášaly z vonku mokrého snehu. Pri peci na lavičke sedel Pachom, čierne vlasy padaly mu na rapavé čelo, na srdité obrvy. Podšíval sáru: pozorne šidlom prepichával remeň, odtiahnuc hlavu, žmúril, mieril svinskou štetinkou na konce dratvy, pretiahol a, zaseknúc sáru medzi kolená, ťahal dratvu vo dva konce. Na Nikytu zazrel zpod obŕv, — veľmi bol nahnevaný: dnes povadil sa s kuchárkou, ktorá zavesila sušiť a spálila mu onuce.

Za stolom sedeli hráči v čistých košeliach, ako v nedeľu, s vlasmi olejom vyčesanými. Len sám Artem bol v deravom kabáte a neučesaný: nemal kto za ním prizrieť, prichystať košeľu. Hráči tuho pukali lipkavými, páchnucimi kartami, hovoriac:

— Prebil som: tu máš desať!

— Prebil som: tu máš ešte pädesiat!

— A toto tu si videl?

— A ty si toto videl?

— Tu máš!

— Ech!

— No, Artem, drž sa!

— Ako ja ,drž sa’? — povedal Artem, začudovane hľadiac do karát, to je nespravedlive, omyl.

— Podstav nos.

Artem vzal do každej ruky po karte a zakryl si nimi oči.

Robotník Vasilij troma kartami začal biť pomaly Artema po dlhom nose. Ostatní hráči sa prizerali, počítali „nosy“, srdito kričali na Artema, aby sa nevrtel.

Nikyta si sadol hrať a hneď i prehral, — vysypali mu pätnásť nosov. Pachom, položiac sáru a čižmársky nástroj pod lavicu, povedal prísne:

— Druhí by sa už s omše boli vrátili, ale títo — čela neprežehnali — hybaj do karát. Neveria dočkať nepôstneho sa nažrať… Stepanida, — zakričal, vstávajúc a idúc k umývaču, — dávaj obed!

V kuchyni Stepanida, kuchárka, od ľaku vypustila pokrievku s liateho hrnca. Robotníci odpratali karty. Vasilij, obrátený do kúta, k papierovej ikonke so znakmi po šváboch, začal sa prežehnávať. Stepanida vniesla drevenú misu s baraními črepmi, z ktorých sa valila voňavá para, zastielajúca odvrátenú tvár kuchárky. Robotníci mlčky a vážne posadali za stôl, rozobrali lyžky. Vasilij začal krájať chlieb na dlhé krajce, rozdával každému po krajci, potom klopol na misu, i začali jesť. Chutná bola polievka z baraních hláv. Pachom si nesadol za stôl, vzal si len krajec chleba a vrátil sa zasa k peci, na lavicu. Kuchárka doniesla mu horúcich zemiakov a drevenú soľničku. On jedol pôstno.

— Onuce, — povedal jej Pachom, pozorne rozlamujúc horúci zemiak a vnoriac polovicu do soli, — onuce si mi spálila; si ty len baba, si ty len — sprostaňa. Sadni si, jedz zemiaky.

Nikyta vyšiel na dvor. Deň bol hmlistý. Fúkal mokrý, ťažký vietor. Na sivom, krúpkovatom ako soľ, snehu žltel sa presiakujúci trus. Cesta s mláčkami, obracajúca sa k hati, bola vyššia od snehu. Drevené steny stavov, očerneté slamené strechy, holé stromy, veľký, drevený, nenatieraný dom, všetko to bolo vlhké, čierne, zreteľné.

Nikyta išiel k hati. Už zďaleka ozýval sa šum mokrých stromov, ako by v diaľke šumela voda v stavoch. Kolísajúce sa vrcholce vŕb boly zakutané nízko letiacimi potrhanými oblakmi. V oblakoch, medzi kyvotajúcimi sa konármi, preletovali, krúžili, kričali hrdelnými, znepokojenými hlasmi čierni vtáci. Nikyta stál, vyvrátiac hlavu, s otvorenými ústy. Títo vtáci ako by sa boli nabrali z vlhkého vetra, ako by ich bolo donieslo spolu s oblakmi, a, zachytávajúc sa šumiacich vŕb, kričali o smutnom, o strašnom, o radostnom, — Nikytovi zatajovalo dych, srdce buchotalo. To boli havrani, čo prileteli s prvým jarným víchrom na staré miesta, k zničeným hniezdam. Začínala sa jar.