Zlatý fond > Diela > Povesť o mnohých znamenitých veciach


E-mail (povinné):

Alexej Nikolajevič Tolstoj:
Povesť o mnohých znamenitých veciach

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Darina Kotlárová, Martina Pinková, Ivana Gajdošová, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 18 čitateľov

Čím sa skončil nudný večer

Večer Nikyta prezeral obrázky v „Nive“ a čítal vysvetlenia k obrázkom. Zaujímavého bolo málo.

Bol taký obrázok: — na pavlačke stojí ženská s rukami holými po lakte, vo vlasoch má kvety, na pleci a pri nohách holubov. Cez plot cerí zuby akýsi človek s flintou na pleci.

Najnudnejšie v obrázku je to, že nijako nemožno pochopiť — prečo je nakreslený. Vo vysvetlení je povedané :

„Kto z vás nevidel domácich holubov, týchto úprimných priateľov človeka? (Ďalej o holuboch Nikyta preskočil.) Kto za rána nebol by rád hádzal zrno týmto vtákom? Talentovaný nemecky umelec Hans Wurst zobrazil takýto moment. Mladá Elza, dcéra pastora, vyšla na pavlač. Holuby zazrely svojho miláčka a radostne sletujú jej k nohám. Pozrite — jedni sadli si jej na plece, druhí zobajú jej z ruky. Mladý súsed, poľovník, teší sa ukradomky tomuto obrázku.“

Nikyta si predstavil, že táto Elza pokŕmi, pokŕmi holubov, a viac nemá čo robiť — nuda. Jej otec, pastor, tiež niekde v izbe — sedí na stoličke a zíva sa mu od nudy. A mladý súsed uškľabil sa, ako by ho život bolel, a tak i pôjde, vycerený, po chodníku, ani flinta mu nestrieľa, pravdaže. Nebo je na obrázku sivé, i svetlo je sivé.

Nikyta poslinil ceruzu a dáme nakreslil fúzy.

Nasledujúci obrázok: pohľad na mesto Buzuluk: — verstový stĺp a zlomené koleso pri ceste, a v diaľke doštené domce, kostolík a šikmý dážď z oblaka.

Nikytovi sa zívlo, zatvoril „Nivu“ a, oprúc sa, začal počúvať.

Hore na povale pohvizdovalo, zavýjalo ťahavo. Tu zatiahlo basom, — uuuuuuuuuuú, — ťahá, chmúri sa, otrčiac ústa. Potom skrutkou prešlo do tenkého, žalostného hlasu a zahvízdajúc jednou nozdrou, trápi sa, natoľko tenko, ako nitôčka. A znova spustilo sa do basu a otrčilo ústa.

Nad okrúhlym stolom horí lampa pod bielym porcelánovým zvonom. Ktosi za stenou prešiel ťažkým krokom po chodbe, — iste pecúch, a na lampe nežno zazvučaly kryštáliky.

Mama sklonila hlavu nad knihou, vlasy má popolavé, jemné a krútia sa nad sluchami, kde je materinský znak, ako pšenné zrnko. S času na čas mama rozrezáva listy ihlicou na pletenie. Kniha je v tehlovej obálke. Takých kníh je u otca v kabinete celá skriňa, všetky volajú sa „Viestnik Europy“. Čudno, prečo všetci dospelí radi majú všetko nudné; čítať takú knižku, ako by tehlu trieť.

Na kolenách u mamy, položiac si mokrý, sviňací noštek na labky, spí krotký jež — Achylka. Keď si ľudia políhajú, on, vyspiac sa dňom, pôjde celú noc dupotať po izbe, klopkať pazúrmi, potloskávať, priňuchávať po všetkých kútoch, nakukávať do myších dier.

Pecúch za stenou zašramotil železnými dvierkami a bolo počuť, ako prehŕňal v peci. V izbe voňalo teplou vakovkou, vydrhnutou dlážkou. Bolo nudno, ale útulne. A ten, na povale, namáhal sa, pohvizdoval: — juújuújuújuú.

— Mama, kto to hvízda? — spýtal sa Nikyta.

Mama zodvihla obrvy, neodtrhnúc sa od knihy. Ale Arkadij Ivanovič, linovavší sošit, bezodkladne, ako by len to bol očakával, ozval sa chytro:

— Keď hovoríme o neživotnom, upotrebujeme zámeno čo.

— Búúúúúúúúú, — hučalo na povale. Mama zodvihla hlavu, počúvala, striasla plecia a potiahla na ne vlnenú šatku. Jež, zobudený, zafučal zlostne.

Tu sa Nikytovi predstavilo, ako na chladnej, tmavej povale zanieslo snehom oblôčik. Medzi ohromnými povalnými hradami, zatrusenými holubmi, povaľujú sa staré, obdraté, s oholenými perami, stoličky, kreslá a oblomky divánov. Na jednom takom kreslisku, pri komíne, sedí si „Vietor“; mochnatý, celý v prachu a pavučine. Sedí ticho, podoprúc si líca, zavýja: — „Nuúúúdnó.“ Noc je dlhá, na povale zima, a on sedí sám, samučičký, a zavýja.

Nikyta vstal so stoličky a sadol si k mame. Ona sa láskavo usmiala, pritiahla ho k sebe, bozkala na hlavu:

— Netreba ti ešte spať, synček?

— Nie, ešte pol hodinky prosím.

Nikyta pritúlil sa hlavou k maminmu plecu. V hĺbke izby, zavŕzgnuc dvermi, zjavil sa máček, Váska, — chvost dohora, naoko — krotký, ctnostný. Roztvoriac ružový pysk, ledva slyšateľne zamravčal. Arkadij Ivanovič sa spýtal, nedvíhajúc hlavy od sošitu:

— Čo ťa donieslo, Vasilij Vasilievič?

Váska, podojdúc k mame, hľadel na ňu zelenými, prižmúrenými, pokryteckými očami a zamiavkal hlasnejšie. Jež zasa zafučal. Nikytovi sa videlo, že Váska čosi vie, o čomsi prišiel povedať.

Vietor na povale zavyl zúfale. A v tom čase za oblokmi ozvalo sa tiché zavolanie, vržďanie snehu, hovor hlasov. Mama chytro vyskočila so stoličky, Achylka zakrochkal, sošupol sa jej s kolien.

Arkadij Ivanovič pobehol k obloku a zvolal:

— Prišli!

— Bože môj, — povedala mama vzrušene, — či je to Anna Apolosovna…? V takom fujaku…

O niekoľko minút Nikyta, stojac v koridore, videl, ako sa ťažko otvorily dvere, obité plsťou, vletel kotúč mrazivej pary a zjavila sa vysoká a plná ženská vo dvoch bundách a v šatke, celá zasypaná snehom. Držala za ruku chlapca v jelenej bundičke a bašlíku. Za nimi, klopajúc omrznutými valenkami, vošiel kočiš, s ľadovou briadkou, žltými cencúľmi namiesto fúzov a bielymi, mochnatými mihalnicami. Na rukách mu ležalo dievčatko v bielej, srsťou navrch, kozej bundičke. Skloniac hlavu na plece kočiša, ležala so zatvorenými očami, tváričku mala nežnú, figliarsku.

Vojdúc, vysoká pani zvolala basovým hlasom:

— Alexandra Leontievna, prijímaj hostí, — a zodvihnúc ruky, rozväzovala šatku, — neblíž sa, neblíž sa, zachladím ťa. No, ale máte vy cesty, musím povedať — škaredé… Pri samom dome zašli sme do akýchsi krov.

To bola mamina priateľka, Anna Apolosovna Babkinová, bývajúca stále v Samare. Jej syn, Viktor, v očakávaní, kedy mu snímu bašlík, hľadel zpod obŕv na Nikytu. Mama vzala od kočiša spiace dievčatko, sňala s nej kožušinovú čiapku, zpod ktorej vysypaly sa svetlé, zlatisté vlasy, a bozkala ju.

— Lilička, už ste tu.

Dievčatko si vzdychlo, otvorilo belasé, veľké oči a vzdychlo si ešte raz, prebúdzajúc sa.




Alexej Nikolajevič Tolstoj

— významný ruský prozaik, autor poviedok zo života ruskej vidieckej šľachty, satirických románov a trilógie Krížová cesta o osude ruskej inteligencie počas októbrovej revolúcie. Známa je jeho kniha pre deti Buratinove príhody. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.